Na chvíľu odtrhne oči od učebnice a&nbsp;nakukne na webovú stránku nadácie, ktorá pomáha ťažko skúšaným ľuďom. „Môj osud doteraz nenechal chladným tisíc päťsto mužov, či žien. Na účet mi poslali takmer päťdesiat tisíc eur, priemerný dar je asi tridsať eur, najvyšší tritisíc eur. Desať tisíc eur mi ešte chýba, no na liečenie letím až o&nbsp;mesiac, verím, že to zvládneme,“ usmeje sa Natália Miková. Maturantka zo skromnej rodiny od Žiliny má za sebou príbeh plný utrpenia, ktoré má zastaviť výmena kmeňových buniek v&nbsp;Mexiku. &nbsp;

Otec jej mamu opustil, spolu s&nbsp;mladšou sestrou spočiatku vyrastala len s&nbsp;ňou. „Potom si mama našla priateľa. Uznávam, prvé tri roky s&nbsp;ním boli fajn, no keď sa nám narodil brat, všetko sa zmenilo. Otčim ma – ale iba v&nbsp;maminej neprítomnosti – začal považovať za slúžku. Psychicky ma týral a&nbsp;ponižoval.&nbsp; Namiesto toho, aby sa zdvihol z&nbsp;gauča a&nbsp;vzal zo stola ovládač od televízora, nakričal na mňa, nech mu ho prinesiem. Podobné ataky trvali šesť rokov,“ opisuje Natália. Podlomená psychika dievčaťa sa čoskoro podpísala aj na jeho zdravotnom stave.

„Jedno ráno som sa pozrela do zrkadla. Kútik pier na pravej strane bol zdvihnutý, kútik pravého oka spadnutý. Bolela ma hlava, no navrávala som si, že som sa zle vyspala. Mama ma pre istotu vzala na pohotovosť do Žiliny, kde najskôr usúdili, že mám obrnu lícneho nervu,“ pokračuje Natália. V&nbsp;nemocnici mala ostať pár hodín kvôli infúziám, no na ďalší deň jej urobili lumbálnu punkciu. Medzi stavce v bedrovej časti chrbtice jej lekári vsunuli tenkú ihlu na odobratie mozgovo-miechovej tekutiny, vzorka ktorej môže slúžiť aj na diagnostiku závažných neurologických ochorení.

Krátko na to dievčine oznámili, že musí ísť k&nbsp;špecialistom do Bratislavy, kde ju vyšetrovali dva týždne. „V nemocnici na Kramároch som oslávila pätnáste narodeniny. Stále som si nahovárala, že o&nbsp;nič nejde a domov sa vrátim zdravá. Zlom prišiel, keď som uvidela lekára, ktorý sa rozprával s&nbsp;mojou mamou. A tá sa pri jeho slovách rozplakala,“ vzdychne si maturantka. Čoskoro sa dozvedela, že sa u&nbsp;nej rozvíja nevyliečiteľná choroba, sklerózu multiplex. Všetky plány a&nbsp;sny sa jej zrútili ako domček z&nbsp;kariet, učiť sa žiť s&nbsp;novou skutočnosťou.

&nbsp;Lekári síce Natálii nastavili liečbu, tá ale zaberala len krátkodobo. Kráčala po ulici, no zrazu ju zradili nohy a&nbsp;odpadla. V&nbsp;pravej ruke tri mesiace neudržala pero, musela sa naučiť písať ľavou. Často bývala vyčerpaná, na istý čas jej opäť ochrnula časť tváre. „V&nbsp;nemocnici som už trávila viac času ako v škole. Musela som prejsť na individuálny plán. Bohužiaľ, po dvoch rokoch lieky prestali zaberať. Ochorenie, ktoré v&nbsp;mojom prípade spustilo ponižovanie zo strany otčima, napreduje,“ dopĺňa Natália.

Popri tradičnej vyskúšala aj alternatívnu. Bylinky nezabrali, jej poslednou nádejou je transplantácia kmeňových buniek. Robia ju v&nbsp;Moskve a&nbsp;v&nbsp;Mexiku. Kvôli vojne na Ukrajine sa rozhodla pre Strednú Ameriku, kde je úspešnosť liečby takmer deväťdesiat päť percent. „S&nbsp;mamou a&nbsp;dvomi súrodencami žijeme v&nbsp;sociálnom byte a&nbsp;napriek tomu, že mama má po celý život stále dve-tri práce, na transplantáciu sme nemali šancu nasporiť si. A&nbsp;ani hypotéku, či pôžičku, by nám nikto nedal,“ tvrdí dievčina, ktorá po maturite na zdravotníckej škole a chce študovať medicínu.

Do Mexika s&nbsp;Natáliou pôjde kamarát, ktorý vie po anglicky a&nbsp;v&nbsp;prípade potreby jej poslúži ako tlmočník. Kvôli oslabenej imunite dievčaťa budú bývať a&nbsp;stravovať sa v&nbsp;areáli nemocnice v dvoch od seba oddelených apartmánoch. Každý bude mať svoju spálňu aj kúpeľňu, vídať sa budú len cez sklo.

„Idem tam s&nbsp;nádejou a&nbsp;strachom súčasne. Dôveru mi ale dodáva komunikácia s&nbsp;mexickými lekármi. Prezradili mi, že ma čakajú tri dôležité operácie, ktoré zmenia môj život. Verím, že keď sa po poslednej z&nbsp;nich zobudím, budem môcť žiť život ako moje zdravé vrstovníčky,“ uzatvára Natália Miková...