Napriek veku je to stále krásna a čiperná pani, s ktorou sa dokážete rozprávať dlhé hodiny a uchváti vás nielen zážitkami, ale aj tým, ako si všetko pamätá. Ako z rukáva sype situácie, roky aj mená a funkcie ľudí, ktorí sa jej mihli v živote a farbisto opisuje príhody s nimi.

Život á la náhoda

„Celý môj život je šťastná náhoda. Ku krasokorčuľovaniu som sa dostala tak, že keď som mala deväť rokov, všimol si ma na zimnom štadióne tréner, ktorý práve trénoval malých krasokorčuliarov. Odkukávala som totiž od nich piruety a darili sa mi. Navrhol, aby som povedala mame, nech ma prihlási do klubu,“ rozpráva so smiechom. Mama však s hrôzou povedala nie, veď musí chodiť na angličtinu a klavír. „Na ten som chodila k mníškam do Blumentálu, a keď som falošne zahrala, dostala som trstenicou po prstoch. Angličtina ma tiež nebavila. Na tréningy som teda chodila tajne. Keď sa to prevalilo, lietali aj facky,“ spomína. Našťastie zakročil otec, bývalý futbalista, a po roku už vyhrala nováčikovské majstrovstvá Slovenska. Vykorčuľovala si dokonca prvotriedne korčule. „Vtedy bolo krasokorčuľovanie športom bohatých. Keď jedno dievča z nášho klubu, ktoré bolo z bohatej rodiny, zomrelo na tuberkulózu, jej rodičia darovali klubu jej špičkový výstroj. Mal ju dostať ten, kto si ju najviac zaslúži,“ spomína, ako prišla ku korčuliam až z Viedne.

Profíčka v Prahe

Pani Viera síce vyštudovala zdravotnícku školu, ale keďže v osemnástich vyhrala majstrovstvá Československa v juniorkách, pod krídla ju vzalo vtedajšie Ústredie domu armády, ktoré zastrešovalo športovcov. Krasokorčuľovanie sa teda pre ňu stalo zamestnaním. Do úspešnej kariéry však zasiahol modeling.

„Keď som sa raz ešte ako stredoškoláčka prechádzala so spolužiačkou po meste, podišli ku mne dve ženy. Jedna sa predstavila ako sekretárka časopisu Móda a textil a navrhla mi fotenie a dala vizitku. Mala som šestnásť, tak som sa musela spýtať mamy. Spočiatku mi to nechcela dovoliť – vtedy totiž celá republika hovorila o zmiznutí dvoch študentiek, bála sa o mňa. Môj starší brat, ktorý boxoval, ale navrhol, že ma bude sprevádzať. Pustila ma teda. Fotografovali sme do noci, mama už chcela volať políciu,“ smeje sa pani Viera. Vtedy zarobila svoje prvé peniaze, polovicu dostal za odmenu brat, že to v ateliéri odsedel, druhú vzala mama a vyplácala jej vreckové.

Pani Viera sedela na dvoch stoličkách – bola manekýnkou a modelkou a zároveň aj športovkyňou. Po prvej módnej prehliadke v Moskve jej partner z krasokorčuliarskeho páru dal na výber – buď bude korčuľovať, alebo predvádzať. „Rozhodla som sa teda pre predvádzanie, ktoré je rozhodne ľahšie ako krasokorčuľovanie. Po návrate z Ruska som dostala ponuku od Textilnej tvorby, to bol organizátor módnych prehliadok v Moskve. Ponúkli mi post internej manekýnky.“

Korčuľovanie ju bavilo viac ako modeling. „Prirástlo mi k srdcu odmalička. Manekýnovanie bolo už o tom, že je to omnoho ľahšie a viac zarobím.“
Korčuľovanie ju bavilo viac ako modeling. „Prirástlo mi k srdcu odmalička. Manekýnovanie bolo už o tom, že je to omnoho ľahšie a viac zarobím.“
Zdroj: Archív V.B.