Ráno vstanú krátko po siedmej. Nasleduje hygiena, počas ktorej mama syna umyje, prebalí a preoblečie. „Z postele ho na rukách prenesiem do kočíka a prejdeme do kuchyne, kde raňajkujeme. Riška kŕmim sondou do žalúdka, občas mu ale nejaké jedlo, ktoré dokáže prehltnúť, vložím aj do úst,“ prezradí Tatiana Opaterová.

Po raňajkách a rozprávke nasleduje hodinové cvičenie, prechádzka vonku, obed a oddych. Popoludnie mama so synom opäť trávia na vzduchu, cvičia, po večeri a rozprávke ide Richard späť. Mama má posteľ hneď vedľa neho, predtým ako sa na noc uloží ona, ešte syna polohuje. 

Pravidelné cvičenie pomáha dnes už čoskoro dospelému Richardovi pomaličky sa posúvať dopredu.
Zdroj: JÁN DZÚR, ARCHIV T.O.

Nie vždy žila Tatiana Opaterová takouto rutinou. Jej mladší syn Richard sa narodil ako zdravé dieťa. Naučil sa sedieť aj chodiť, štebotal, chytal do rúk veci. „Akurát sme sa smiali, že nevie trafiť do bránky pred domom, ktorú sme mali za rohom. Vždy išiel rovno!“ vráti sa do minulosti pani Opaterová. Keď to prestalo byť zábavné, zašli za lekárom.

Jeden na chovaní jej syna nevidel nič zvláštne, druhý mame odporučil, nech ho naučí kráčať po čiare. Až tretí, na naliehanie rodičov, poslal malého Oravca na magnetickú rezonanciu do Martina.