Kráčajúc s kamarátom Tomášom z Bratislavy po prehýrenej noci za jeho nasrdenou manželkou Terezou do Svätého Jura som mu prezradil svoj plán. Bolo čerstvo po lockdowne a nám niekoľkokilometrová špacírka dobre padla. 

Proces liahnutia a zábery z chovu nájdete vo FOTOGALÉRII.

Dlhšie sme sa nevideli, a tak bolo čo doháňať. Hovorím mu: „Pracujem z domu, a tak budem chovať kuriatka“. Tomáš súhlasne poznamenal, že keď sa budú liahnuť, privedie na exkurziu syna. Odvtedy ubehlo už vyše roka, kamarát sa na návštevu „vyprdol“, ba aj kurčatá medzičasom skončili v mrazničke.

Lenže príbeh, keď bulvárny redaktor vo svojich pracovných povinnostiach povýši celebrity na úroveň hydiny, končí zaujímavým zvratom.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Do projektu pandemických kureniec som sa čoskoro pustil. Vlastne prvotným impulzom preň bola reklama istej čínskej firmy na facebooku, ktorá mi ponúkla liaheň pre sedem kusov vajec. Mne, hrdému študentovi „hnojáriny“ zo Zvolena, viac nebolo treba. 

Veď budem celé mesiace doma, žiadne spoločenské párty s hercami a moderátormi sa pre kovid nekonajú. A tak ich nahradím operenými „deťmi“. Po zhruba troch týždňoch mi skutočne dorazila zásielka. „Ale bude sedem vajec dosť?“ pýtal som sa v duchu. Odpoveď mi dala objednávka násadových vajec z farmy v Banke pri Piešťanoch. Posielajú totiž od tridsať kusov. 

Zvolil som si hybrid Master Grey/Pán šedý, ktorý je viac na pekáč. Chcel som totiž mäso. Keď prišla krabica, cítil som sa ako dedo Jozef z Bambuľky. „Tak tu ste, moje budúce pipiny,“ tešil som sa. Potajme som si doobjednal aj druhú liaheň z Čiech, keďže tej „wisháckej“ som podvedome neveril. Poňala 15 vajec. A keď teta zahlásila, že má doma kvočku, ktorej chce ujo kvôli tomu „vykrútiť“ krk, tak som hneď vedel, že celá tridsiatka vajec sa dočká materinského tepla. Projekt som teda úspešne odpálil na troch miestach súčasne.

Vajcia v čínskej miniliahni som dvakrát denne otáčal o niekoľko stupňov doprava. Do nádržky pod nimi som dolieval vodu kvôli vlhkosti. Česká liaheň bola automatická, a tak sa otáčala s dôležitým nákladom sama. To všetko na sekretári u mojej starkej. Kvočka sa súbežne riadila svojimi inštinktmi. Nie, tá na sekretári nesedela :)

Vo výbave som mal aj malú baterku, ktorou som po siedmich a štrnástich dňoch kontroloval, či sa zárodky vyvíjajú. Krvavými cievkami pretkané vajíčko znamenalo, že je všetko v poriadku. Bola to pavučina rastúceho života. Idylku po dvoch týždňoch narušila odstávka elektriny, ktorá mohla všetko zmariť. V deň, keď som chcel presťahovať liahne do paneláku, som dostal kovid.

Vydesený, čo ďalej, som donútil otca, aby napriek karanténe prifrčal po ne. Keď som prístroje vypol z beztak slabnúceho prúdu elektriny, mal som pocit eutanázie. Zabalil som liahne do krabice, dal do tašky a nechal na lavičke, kde si ich otec vyzdvihol. A neochorel… Kuriatka sa liahnu na 21. deň. Zostávalo ich teda ešte sedem a ja odbremenený od otáčania v čínskej liahni som si vymyslel rozšírenie svojej minifarmy. Píšuc niečo o Adele Vinczeovej do Šarmu som klikol na ponuku husokačíc a moriek. Nedalo mi a objednal som. Vrátane veľkej voliéry. Tá uhundratejšia časť mojej hydiny zohrá podstatnú rolu v príbehu neskôr.

Teraz došlo na kuriatka, ktoré sa začali ozývať. Rodičia spanikárili, že nebudú vedieť, čo robiť, a tak mi opäť s dodržaním sociálneho dištancu doniesli liahne naspať. Liahnutie už bolo na spadnutie a trvalo niekoľko dní. Smial som sa, že mám pohotovosť deň i noc a že je to hotový pôrod. Oči som mal nevyspaté, rodilo sa to ťažko. Ako som predpokladal, najhoršie v čínskej miniliahni, kde sa vykľuvali len dve živé kuriatka. 

Aj z toho jedno s krivou nohou. Volal som ho kung-fu zápasník. No prežilo. Čaptavých jedincov bolo viac, zhruba päť. So starkou sme sa ale chopili činu; ona ako sestrička držala chybným kuriatkam vedno nohy a ja som im ich zväzoval nitkou. Takto zviazané po dvoch dňoch začali pekne chodiť a kung-fu prízrak sa rozplynul. Nuž, až na dve…

Každopádne najľahšie sa liahli tvoríky spod kvočky. Len som ju jedno ráno nadvihol a žlto-sivé guličky padali spod jej krídiel ako meteority. Dosiahol som polovičnú úspešnosť, vyliahlo a prežilo len 16 drobcov. Z pôvodne vyvýšeného záhonu sme s otcom vyrobili malú odchovňu a kvočka, ktorá si svojpomocne vysedela 5 upípancov, ich mala odrazu všetkých 16. Prijala ich. Ešte väčší šok som spôsobil druhej kvočke, ktorá sa medzitým domáhala vlastnej rodiny. Šesť kúpených husokačiatok som pod ňu šupol v nádeji, že nebude protestovať. Veď bez práce má krásne deti, ktorých jazyku možno nerozumie, ale sú jej. A naozaj sa o ne postarala. Tri morky macochu dostali. Kuriatka rástli ako z vody. Mali zmesku, zemiaky, špagety, trávu, namočený chlieb. Keď ich mama kvočka opúšťala, bolo to za dramatických okolností. Odrazu ich mlátila hlava nehlava, lietalo perie a z nej vypadlo vajce. To bol znak, že je jej bližší náš kohút ako deti. Im to neublížilo, pažravosť ich neprešla. A ja som sa kanibalsky tešil, ako si pochutím na ich pečenom stehienku.

Bez mučenia sa priznám, že od začiatku som ich chcel zjesť. Je to kolobeh života. Mnohí sa ma pýtali, ako môžem. Aj Tomáš. No nebyť reklamy na facebooku, farmy v Banke a vyriešenému problému s odstavenou elektrinou, tak by sa aj tak nikdy nevyliahli. Osem kohútikov a osem sliepočiek, z toho dve s kung-fu nôžkou dorástlo do jatočnej veľkosti. 

Jedno ráno, keď spustili kikiríkanie vo voliére, nadišiel ich čas. Nebudem klamať, nešlo to úplne ľahko. Začal som pozvoľna a s kohútom, ktorého som mal najradšej. Vedel som, že ak ho nechám, tak bude musieť padnúť náš dlhoročný Jožo a sliepky sa budú mať po chlebe. Podľa brožúrky by mohol dorásť na vyše päť kilogramov, čo by pre naše staré nosnice znamenalo párenie sa s ťažkotonážnym traktorom. Prišli by o chrbtice, ja o ich vajcia...

Pamätám si, že od paráka s variacou sa vodou som v deň D odbehoval k počítaču napísať článok o rozchode Lucie Barmošovej a jej novom bývaní. Rýchla SMS Lucii, o ktorej som vedel, že aj tak neodpíše a hybaj zase k čisteniu plodov mojej malej farmy. Editorka ani netušila, za akých okolností dostala na stôl jednostranku. Skĺbil som dve práce tak, ako celé mesiace predtým. Asi najkrajšie bolo sledovať, keď ešte boli malé kuriatka a naháňali sa s vareným vajcom v zobáku. 

Sedával som na klátiku pri nich cez letné večery a k dokonalému šťastiu mi v ruke chýbalo už len studené pivo. Odrazu naporciované v sáčkoch putovali do mrazničky, ale radosť z pečeného domáceho brojlera s mladými zemiakmi bola silnejšia. Pandemické kurčatá, ktoré nahradili celebritné večierky, uzavreli kruh a splnili svoje poslanie. Na žive som nechal dve mládočky. Jedna už uhynula a tú, ktorú som odmalička mal najmenej rád, lebo aká bola drobná, taká bola voči ostatným útočná, žije dodnes. A za všetkých 16 sa nám in memoriam odvďačuje veľkými vajíčkami.

S husokačkami typu mulard som veľa zábavy nezažil. Tie robili akurát tak blato, báli sa, ale na vianočnom stole s knedľou a zemiakovým šalátom excelovali. Nuda. Na záver si preto nechávam lahôdku – morky. Nemám na mysli chuť ich mäsa, ktoré vraj má sedem rôznych tvárí. Hovorím, čo mi vykonali a prečo boli záverečnou, kľúčovou časťou môjho farmárskeho grand finále. Boli to dva moriaky a jedna morka. 

Horda mäsa, ako sa na širokoprsý britský hybrid BIG-6 patrí. Pahltne do seba žrali granuly, trávu odmietali. Od mája do októbra sa vypásli z dva a pol kilogramu na pätnásť v prípade morčacej dámy a dvadsaťsedem kilogramového najväčšieho fešáka v živej hmotnosti. Na ľudí boli zvyknutí, utekať sa im aj pre váhu nechcelo. Takže keď sme ich s tetou dávali do vreca, neprotestovali. 

„Toho vreca s potlačou nejakého cukrovaru je škoda. Má hádam cez tridsať rokov. V Bratislave by to bola nádherná hipsterčina na stenu. Ešte aj československá norma a cena je na ňom vytlačená. Škoda je ho zakrvaviť,“ protestoval som, keď ho starká doniesla ako súčasť morčacej popravy. Nepochodil som.

BIG-6 v ňom potichu čakala na blížiaci sa osud, no odrazu, zavesený dolu hlavou na bráničke, spustil protestnú akciu. Zľakol som sa, aby nespadol s ním na zem a neudrel sa. Také podliate mäso by sa po mesiacoch starostlivosti muselo nakoniec vyhodiť? V žiadnom prípade. Oprel som sa teda oňho, no on jedným výbojom to staré prestáte vrece roztrhal a v zápale boja krídlom trafil moju ruku. Zbledol som vediac, že je zle. 

Na pohotovosti v banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici sa z príbehu o agresívnom moriakovi chytali za hlavu o to viac, že napokon nešlo len o dolámaný prst. „Je to fraktúra prvého článku ukazováka. Je tam však aj cystické prejasnenie. V kosti, ktorá sa pri silnom údere zlomila, je aj cysta,“ oznámil mi mladý doktor s rontgenovým snímkom na monitore. V bulvárnom jazyku – zalapal som po dychu.

„Nevyzerá to zhubné, je to pekne v puzdre. No treba to sledovať a operovať,“ oznámil mi lekár, od ktorého som odchádzal s rukou v sadre až po lakeť. Tá mi zostala dva mesiace, počas ktorých mi v Žiline vkladali do prsta železné ihly. Cysta sa však podľa plánov nevstrebala, a tak ma čoskoro čaká ešte bolestivejší zákrok, keď mi ju budú vyškrabávať a vkladať do kosti implantát z bedier. Čo vám poviem. Ani v Allianzi mi tento príbeh najskôr neverili. Boli však nakoniec veľmi ústretoví.

Chápem, že aj podľa ich videnia musí mať bulvárny novinár bujnejšiu fantáziu a príbeh o tom, ako moriak náhodne objaví cystu svojmu chovateľovi sa číta s úškrnom. Na druhej strane aj našim celebritám sa trošku uľavilo, keďže o ich súkromí píšem už len s deviatimi prstami. Znefunkčnený ukazovák totiž po incidente zohnem už len do istého uhlu.

Ja si po tom všetkom kladiem otázku, či to nebola pomsta tých kohútikov a kuričiek zo záhrobia. Ak áno, zaplatil som bolestivú daň za chutný nedeľný obed z domácich surovín. No neľutujem, za tie rána s vedrom plným dobrôt, večery na kláte pri západe slnka a napokon omastenej brade to azda i stálo za to. Tento rok liahnem tiež, len iný typ kurčiat. Mám králiky, no to už je iný, v podstate tiež zaujímavý príbeh...