Ján Dzúr

V cudzine dnes pracuje asi tristotisíc Slovákov a najmä z krajného východu republiky sa do Nemecka, Rakúska a Anglicka chystajú odísť ďalšie tisíce mladých ľudí. Volajú ich tam príbuzní a kamaráti, ktorí sa už za hranicami usadili. Lákajú ich vyššie zárobky, stabilnejšia životná úroveň, slušnejšie zaobchádzanie na úradoch, ale aj šanca nájsť si zmysluplnejšiu prácu a naučiť sa cudzí jazyk. Nie každému sa však vysnívaný sen splní.

Slováci vo svete väčšinou robia menej atraktívne povolania, o ktoré domáci nestoja. Častejšie než miestnych stretávajú v Írsku brigádnikov z Balkánu a východnej Európy. Počas sezónnych prác v Dánsku a v Taliansku sa s nimi tlačia v maringotkách alebo v kempových prívesoch. Jedlo z konzerv si ohrievajú na plynových varičoch, niekedy majú voľno pár hodín za týždeň. Neznalosť jazyka im bráni nájsť si lepšie platený džob. Netrvá dlho a začne sa im cnieť za domovom.

„Ženy i muži, ktorí mali na Slovensku zázemie a s rodinou si rozumeli, najčastejšie žialia za blízkymi. Najhoršie je to vtedy, keď v zahraničí pracuje jeden z páru a deti vidí párkrát do roka,“ zdôrazňuje Katarína Gáborová, psychologička, ktorá si otvorila prax v holandskom Haagu. Slováci sú podľa nej najcitlivejší pred Vianocami, cez sviatky a počas dôležitých výročí. „Smútia najmä vtedy, ak nemajú dosť peňazí, aby sa aspoň na chvíľu vrátili domov,“ pokračuje žena, ktorej príbeh takisto nie je tuctový. Po prvom ročníku vysokej školy zo dňa na deň prerušila štúdium a autobusom odcestovala do Londýna. „Odchod zo Slovenska som brala ako dobrodružstvo a testovanie samej seba,“ vracia sa Katarína do minulosti. Mala byť au-pair, šťastie na rodinu však nemala. Stala sa čašníčkou, pomáhala architektovi s výkresmi, pretĺkala sa. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia však nemala rovnaké práva ako občania Európskej únie. Viackrát sa popálila, nezaplatili jej za prácu. Zato ona chcela pomáhať.

„V londýnskom metre raz pristúpil ku mne žobrák. Otvorila som peňaženku a chcela som mu dať posledné centy. Keď to videl, začal peniaze núkať on mne,“ spomenie si Katarína. V tom čase sa zoznámila s mladými Austrálčanmi, ktorí ju naučili brať život s nadhľadom. „Raz som sa stratila, preto mi volali, kde som. Hovorím: Pred McDonaldom! Smiali sa, v Londýne je predsa McDonaldov vyše päťdesiat!“ opisuje. Usúdila, že chce byť rovnako pohodová ako oni. Odletela do Melbourne. Túžbu po Slovensku odtiaľ riešila pravidelnými telefonátmi domov, sústredila sa na nové ciele, ktoré jej zahraničie ponúkalo. V Austrálii šesť rokov študovala odbor psychológia/psychofyziológia. „Zarábala som si naň ako predavačka a inštruktorka plávania. So svojou supervízorkou, detskou psychologičkou, sme si rozumeli natoľko, že mi po promóciách ponúkla prácu v jednej zo škôl,“ pokračuje Trenčianka.

Po ôsmich rokoch sa Kataríne zacnelo po Európe. Náhoda ju zaviala do Haagu, kde stretla svojho partnera a založila si s ním rodinu. „Holanďanom som vďačná, že ma prijali a dali mi šancu robiť svoju prácu. Spokojné sú tu aj moje deti. Moji rodičia a sestra sa zasa tešia, že už za mnou nelietajú cez pol zemegule,“ usmieva sa Katarína. V Haagu pomáha prekonať nostalgiu za rodným krajom obchodníkom, diplomatom, študentom či utečencom z krajín tretieho sveta. Jej osudu pomohla jediná využitá šanca. „Po príchode do Holandska som premýšľala, že zmením kariéru a vzdám sa psychológie. V tom čase som ešte neovládala holandčinu, no urobila som z toho svoju prednosť. Zamerala som sa na medzinárodnú klientelu,“ vysvetľuje sympatická Slovenka. Svoj životopis rozposlala štyridsiatim lekárskym centrám. Odpovedali jej z jedného a poslali prvého pacienta. Bol spokojný a odporučil ďalších. Dnes má Katarína Gáborová plnú poradňu.

Ľudia zo strednej Európy sa Slovenke niekedy sťažujú na ekonomickú situáciu, politiku, iných ľudí. Klienti z krajín tretieho sveta jej zasa každý deň pripomínajú, aké je fantastické žiť v krajine bez vojnového konfliktu a nedostatku jedla. „Roky sa venujem pozitívnej psychológii. Viem, že ak niečo môžeme vylepšiť, tak to urobme! Ak však nad niečím nemáme kontrolu, ponosy nám zbytočne uberajú silu a energiu,“ tvrdí Katarína Gáborová. Odchod do zahraničia od rodiny nikdy nie je jednoduchý. Veľakrát treba v cudzine zaťať zuby. Trvá aspoň rok, kým sa v novej krajine trochu udomácnime, zvykneme si na nové prostredie, kultúru, zákony či na zdravotnícky systém. Treba si však pripomínať, že bariéra nie je taká ako kedysi, za totalitného režimu. Pod Tatry sa z Anglicka či z Nemecka môžeme kedykoľvek vrátiť. Státisíce Slovákov to však stále nechcú urobiť...

Ak sa chystáme vycestovať do zahraničia, mali by sme:

<a href="https://www.pluska.sk/sarm/pribehy/zoskrabuju-zlo-slovak-zdeno-cinanka-wen-hui-odvadzaju-toxicke-latky-z-tela-nefritom.html">Zoškrabujú zlo. Slovák Zdeno a Číňanka Wen Hui odvádzajú toxické látky z tela nefritom</a>

<a href="https://www.pluska.sk/sarm/pribehy/smutna-spoved-nevyliecitelne-chorej-slovenky-musim-si-planovat-smrt.html">Smutná spoveď nevyliečiteľne chorej Slovenky: Musím si plánovať smrť! Ako sme na tom s hospicmi?</a>

<a href="https://www.pluska.sk/sarm/celebrity/foto-zena-ako-pohovka-neuverite-co-meni-kontroverzna-alva-bernadinova-nahe-tela.html">FOTO: Žena ako pohovka? Neuveríte na čo mení kontroverzná Alva Bernadine nahé telá</a>