Ján Dzúr

Ľudmila Lacková je reportérka časopisu PLUS 7 DNÍ. Pôsobí v&nbsp;Banskej Bystrici a&nbsp;ako jedna z&nbsp;mála slovenských novinárok sa dlhodobo venuje téme organizovaného zločinu. Evu Mišíkovú spoznala pri svojej práci ako prokurátorku Generálnej prokuratúry SR a&nbsp;aj neúprosnú bojovníčku proti mafii. Robila s ňou rozhovory, vídala ju v úlohe žalobcu v súdnych sieňach.

„Po odchode z prokuratúry ma pani Mišíková oslovila, či by som nenapísala knihu o prípadoch, ktorým sa venovala. Súhlasila som. Kniha dostala názov Proti mafii. Vybrali sme do nej tri ťažiskové kauzy – černákovcov, kyselinárov a policajný gang, okrajovo sme sa však dotkli aj iných prípadov,“ hovorí Ľudmila Lacková. Čo všetko ju prekvapilo zo súkromia prokurátorky?

„Pani Mišíkovú vnímame ako ostrú dámu, ktorej sa zľakli aj tí najväčší zločinci. V súkromí však prežívala rovnaké peripetie ako mnoho iných žien. Dlho sa jej nedarilo otehotnieť. S manželom behali po rôznych vyšetreniach, striedali sa u nej vlny nádeje a beznádeje. Trápila sa, či jej manželstvo bude mať ako bezdetné zmysel, uvažovala už aj o&nbsp;adopcii,“ opisuje Ľudmila Lacková. Nakoniec sa manželia Mišíkovci dostali k profesorovi Jiřímu Rabochovi z Karlovej univerzity v&nbsp;Prahe. Ten nasadil správnu liečbu a vtedy tridsaťšesťročná Eva priviedla na svet dcéru Táňu. V&nbsp;izbe v pôrodnici s&nbsp;ňou ležali samé Rómky. Vraj skoro odpadli, keď sa dozvedeli, že je prvorodička.

„Každý považuje pani prokurátorku Mišíkovú za realistku, sama vraví, že na nadprirodzené sily neverí. Ale apriori niečo zavrhnúť nie je jej štýl. Keď za ňou prišiel svojrázny policajný vyšetrovateľ Paľo Táll s tým, že jeho tímu sa dlho nedarí nájsť telá obetí vraha Jegorova a navrhoval osloviť s prosbou o pomoc vešticu, súhlasila. Vravela si, že za pokus nič nedajú,“ pokračuje Ľudmila Lacková. Táll teda šiel za vešticou Ines Tokárovou do Zvolena. Tá vytiahla mapu, krúžila nad ňou kyvadlom. Vyznačila oblasť medzi Jablonicou a Senicou na západe Slovenska a vravela, že hroby sú pod veľkým drevom.

„Vyšetrovateľ zobral na vyznačené miesto svedka vraždy, tomu sa zdalo povedomé. Ukázal na skupinku zrastených stromov. Tam v tráve hneď našli ľudskú lebku,“ hovorí reportérka.

Pri hľadaní obetí mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka sa trápil aj dnes už policajný prezident Milan Lučanský. Aj on požiadal Mišíkovú o súhlas na spoluprácu s&nbsp;vešticou Tokárovou. Povedala mu, že ak sú bezradní a chcú to skúsiť ako Táll, brániť im nebude. A naozaj, veštica opäť naviedla policajtov správnym smerom. Podľa jej pokynov našli v zemi telá bratov Grollmusovcov. Boli pedantne zabalení v&nbsp;igelite a vyzerali, akoby zomreli len nedávno.

„Ako prokurátorka pôsobila Eva Mišíková veľmi prísne. V súdnej sieni sa snažila aj rečou tela dávať obžalovaným najavo sebaistotu, jej prenikavý hlas je v justícii pojmom. V súkromí je však úplne iná. Vidieť, že má rada ľudí. Do žoviálnej debaty sa púšťa s hocikým v autobuse, na ulici, v obchode. Smeje sa často a hlasno. Humor ju asi nikdy neopúšťa. Ukázala mi starý, polorozpadnutý zošit, do ktorého si s kolegami zapisovali vtipné výroky zo spisov,“ prezradí Ľudmila Lacková. Tie najlepšie vybrali do knihy.

Tu je prvý z&nbsp;nich: „Prehlasujem na čisté svedomie, že Jaroslav bol u mňa celú noc. Ale ak spal u Boženy, to mu nedarujem a môžete si to alibi škrtnúť.“

Alebo: „Netušila som, že je mŕtvy. Vyzeral totiž normálne, ako keď sa vrátil z krčmy.“

A&nbsp;nakoniec: „Stýkali sme sa spolu dlhšiu dobu a ja netvrdím, že sú všetky tri deti jeho, ale bolo by slušné, keby si aspoň jedno vybral.“

Odsúdení ju nenávidia

Práca prokurátorky Mišíkovej nebola ľahká. Dohliadala na najťažšie kauzy, policajti viackrát zaznamenali informácie, že sa ju podsvetie snaží odstrániť. Nikdy však nepožiadala o&nbsp;ochranku. „Zrejme sa vo väzniciach nájde mnoho odsúdených, aj tých na doživotie, ktorí Evu Mišíkovú bytostne nenávidia. Na druhej strane je aj dosť takých, ktorí si uvedomujú, že sú za mrežami právom,“ dodáva Ľudmila Lacková.

Reportérka videla listy, v ktorých väzni píšu Mišíkovej, ako veľmi ju obdivujú. Sám Mikuláš Černák jej prejavoval rešpekt. Raz si s ňou však dovolil zažartovať. Stalo sa to po rekonštrukcii beštiálnej vraždy Gustáva Slivenského v hoteli Gerlach v&nbsp;Poprade. Bývalého policajta černákovci v&nbsp;marci roku 1997 dopichali nožmi, odrezali mu hlavu a vystavili ju na kapote auta na sídlisku v Poprade.

„Po skončení všetkých úkonov musel jeden z vyšetrovateľov rýchlo odísť. Lúčil sa s&nbsp;pani Mišíkovou, že ahoj, šťastnú cestu a na líce jej dal priateľský bozk. Práve vtedy viedli okolo nich Černáka s putami na rukách. Ten s úsmevom na tvári prehodil: „Pani prokurátorka, mne pusu nedáte?“ Prekvapená Mišíková sa schuti zasmiala s dôvetkom – to teda určite nie!

Nezľakla sa ani mafie! TOTO je príbeh prokurátorky Mišíkovej, ktorá odmietla bozk od Černáka

Plus TV

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Spevák Paľo Habera a skupina TEAM takmer zbúrali štadión: Fanúšikovia odspievali celý koncert

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás