Soňa je spisovateľka a blogerka, vdova po britskom architektovi, s ktorým prežila osem rokov na Blízkom Východe, z toho šesť rokov v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie. Práve táto krajina sa stala pre ňu nevyčerpateľnou inšpiráciou a je spomenutá prakticky v každej jej knihe – aj keď niektoré z nich napísala už v Londýne či v Brne, kde momentálne žije…
Ako ste sa vlastne ocitli v Saudskej Arábii? Tá krajina je pre cudzincov takmer zatvorená, alebo sa mýlim?
A veru sa mýlite, aj keď chápem, že ste to mysleli tak, že bola donedávna zavretá pre turistov. Cudzinci v skutočnosti tvoria tretinu obyvateľstva Saudskej Arábie, čiže asi 11 miliónov z 33 miliónov obyvateľov. Keď sme my s manželom prišli do Saudskej Arábie na jar roku 2011, vtedy tam naozaj turisti nemohli – manžel tam bol na pracovné víza a ja ako jeho rodinný príslušník na tzv. family víza. Turistické víza začala krajina vydávať až v septembri 2019, takže ja som si tam išla vychutnať všetky zmeny hneď v decembri 2019...
Išli ste tam v tom roku 2011 s nejakými predsudkami? Vraj ste manželovi dali isté podmienky…
Veru áno, aj keď to nebolo nič také hrozné, ale pre mňa dôležité. Predtým sme žili v Tripolise v Líbyi, takže som už mala nejaké skúsenosti s arabskou kultúrou a predsudky som nemala vôbec žiadne, ale chcela som pokračovať v učení angličtiny, a to bola práve jedna z tých podmienok – nevedela som si totižto predstaviť seba len ako „žienku domácu“. Tou druhou bolo, že budeme bývať v compounde, ktorý zabezpečoval istý európsky spôsob života – ženy tam nemuseli nosiť abáje, mohli šoférovať, kúpať sa v bikinách a voľne komunikovať s mužmi, čo sa inde nedalo...
Ako vyzerá bežný deň cudzinca v Saudskej Arábii. Je odlišný od domácich? Môžu sa národnosti voľne „miešať“?
Najprv by bolo asi dobré vysvetliť, že v Saudi žijú dve skupiny cudzincov s úplne odlišným životným štýlom. Prvou sú tzv. expatriati – zahraniční experti, ktorí pracujú poväčšine ako chemickí či stavební inžinieri, architekti, vrcholoví bankoví manažéri alebo doktori či fyzioterapeuti a zdravotné sestry a sú prevažne z Ameriky a Európy. Druhou skupinou sú robotníci z chudobných krajín Ázie a Afriky, ktorí tu robia prakticky všetky fyzické práce od zametania ulíc cez stavebných robotníkov až po domácich šoférov či maids – slúžky, ktorí majú samozrejme, úplne iné postavenie ako tí prví. Takže aj ich denný režim je úplne iný a závisí od povolania, ktoré vykonávajú. Domáci pracujú poväčšine na úradníckych postoch alebo sa venujú obchodu a áno, samozrejme, bežne prichádzajú vzájomne do kontaktu.
Môžu saudské ženy vôbec pracovať v supermarketoch alebo byť zdravotnými sestričkami v nemocnici, ak nesmú byť v kontakte s mužským pokolením?
Nuž, to že niekomu nablokujete nákup, sa za kontakt nepovažuje, takže saudské ženy bežne robia predavačky v supermarketoch alebo aj iných obchodoch, v niektorých obchodoch môžu dokonca pracovať iba saudské ženy. Čo sa týka povolania zdravotnej sestry, naozaj nie je také bežné ako u nás a saudské pracujú prevažne na ženských oddeleniach, aj keď vo všeobecnosti sú tu hlavne filipínske a európske sestričky, medzi nimi aj Slovenky. Aj ten môj už spomínaný výlet do Rijádu som trávila u svojej slovenskej priateľky, zdravotnej sestry, ktorá ma dokonca vozila po meste vlastným autom, čo bol pre mňa trochu šok, keďže za môjho života tam to ešte nebolo možné...
Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Korunného princa Muhammada bin Salmána podozrievajú z medializovanej vraždy novinára Džamála Chášukdžího na tureckej ambasáde. Čo si o tom myslia domáci, vaši známi?
Táto smutná udalosť sa odohrala v októbri 2018, kedy sme už boli s manželom v Londýne a spamätávali sa z verdiktu britských lekárov, že má zhubný nádor na mozgu a pár týždňov života pred sebou. Takže sa úprimne priznám, že som túto kauzu veľmi nesledovala a ani ju s mojimi známymi tam nerozoberala, keďže som mala úplne iné starosti plus to naozaj nie je téma na chatovanie cez telefón.
Máte pocit, že vás život v tejto krajine ovplyvnil? Spomínate si na nejaké hraničné situácie, prípadne na humorné chvíle ? Veď predsa len išlo prakticky o stret dvoch odlišných kultúr a svetov.
Myslím si, že pobyt tam ma naozaj mimoriadne ovplyvnil – už len to, že som tam začala písať, svedčí o tom, že táto krajina vo mne zanechala nezmazateľnú pečať. A samozrejme, humorných či zmätočných situácií som zažila požehnane, a možno ešte viac ako ostatní, keďže som učila súkromne angličtinu v saudských rodinách a mala tak možnosť tráviť s domácimi hodne času. Napríklad, len také (u nás pred koronou bežné) podanie ruky, sa v tejto spoločnosti vôbec nepovažuje za bežné a žiadny arabský muž žene cudzinke len tak ruku nepodá.
Donedávna sa veľa hovorilo o postavení žien v moslimskom svete a v Saudskej Arábii zvlášť. Čo sa za ostatné roky zmenilo ?
Nuž, zmenilo sa toho naozaj hodne...napríklad, kým som tam žila ja (do marca 2017, kedy sme sa presťahovali do Kuvajtu) museli sme nosiť abáje, ženy nemohli šoférovať, neexistovali kiná alebo voľne prístupné koncerty, všetka kultúra sa prakticky diala iba na ambasádach. A samozrejme, aj do krajiny ste mohli pricestovať iba na spomínané pracovné víza, rodinné víza alebo ako pútnik do Mekky. A aj keď je to možno s tým korunným princom všelijaké, jedno je isté, že ako príslušník mladej generácie viac chápe mladých ľudí ( doteraz bol vždy korunným princom brat súčasného kráľa, princ Mohamed je vôbec prvým synom, ktorý sa stal korunným princom). Taktiež v snahe zvýšiť zamestnanosť saudských žien jednoducho nebola iná cesta ako nechať ich šoférovať, aby sa mali ako dostať do práce plus sa tak krajina zbavila dvoch miliónov cudzích šoférov, takže prakticky - dve muchy jednou ranou. S tými abájami sa muselo skončiť, keď sa povolili turistické víza – inak by museli byť na letiskách vešiaky s abájami pre prichádzajúce turistky, čo by bol nonsens, Aj keď je pravda, že domáce stále tie abáje nosia a takisto si zahaľujú aj tvár, hlavne v Rijáde, ktorý je pomerne konzervatívny. Ale o tom všetkom, a napríklad aj o tých kinách, píšem vo svojej knihe Tajomstvo závoja, ktorá je akýmsi sprievodcom životom v Saudskej Arábii, takže všetko sa dočítate tam...
Samozrejme, určite si prečítam, ale aj tak by ma zaujímalo, či sa v súvislosti s týmto zmieneným uvoľnením zmenili napríklad, aj podmienky zoznamovania sa mladých ľudí, či je možné dohodnúť si stretnutie cez internet a dať si rande v kaviarni alebo tam stále prevažujú dohadzované manželstvá?
Pravdu povediac, aj po uvoľnení podmienok stále platí, že hlavnú úlohu pri výbere partnera hrá rodina a že mladí ľudia sa síce môžu niekde zoznámiť, ale bez súhlasu rodiny je jednoducho ich svadba nemysliteľná, takže naozaj trochu inak ako u nás, kde mladí niekedy iba oznámia, že sa vzali - tu to tak rozhodne nefunguje, keďže svadobnú zmluvu podpisuje aj otec ženícha a nevesty...
Pokiaľ viem, ženy musia byť pred svadbou panny...a čo muži? A vraj tam funguje čosi ako „dočasné manželstvo“. O čo vlastne ide?
Áno, dievčatá musia byť panny a ak náhodou ženích počas svadobnej noci zistí, že nevesta nie je panna, má právo celú svadbu zrušiť a môže vrátiť nevestu rodičom, čo sa však vďaka výdobytkom modernej plastickej chirurgie stáva naozaj zriedka. Od mládencov sa panictvo neočakáva, tí sa práve naopak učia vo vykričaných domoch v susednom Bahrajne ako uspokojiť svoju nevestu. A „misyar marriage“ , čiže tzv. dočasné manželstvo sa vymyslelo práve pre rozvedené ženy a vdovy, ktoré - keďže už nie sú panny – sa nemôžu vydať. Jedná sa v podstate o manželstvo na dobu určitú, kde je v rámci zmluvy presne stanovené, čo si dotyční dočasní manželia budú vzájomne poskytovať a na akú dlhú dobu. Ale pripomínam, že to nie je len v Saudi, ale aj napríklad po prílete do Dubaja sa vám môže už na letisku stať, že vám ponúknu „dočasnú manželku“ na vašu dovolenku...
Pokračovanie na nasledujúcej strane.

&nbsp;
Hm, zaujímavé. Ako je to s domácim či sexuálnym násilím v krajine? Hovorí sa o ňom?
Podľa mňa sa o ňom nehovorí o nič viacej alebo menej ako v iných krajinách, ale máte pravdu, isté rozdiely tu sú. Vo všeobecnosti je považované za akúsi verejnú hanbu priznať, že rodina má nejaké problémy, alebo nebodaj, že manžel manželku bije. Rodiny si tam mimoriadne potrpia na istý „honor“, takže niekedy musí byť situácia naozaj až kritická, aby sa to začalo riešiť. Donedávna musela mať každá žena tzv. „mahram“, akéhosi sprievodcu, guardiána, ktorým po svadbe bol spravidla manžel a tak to bolo trochu nelogické ísť sa sťažovať na políciu, že vás manžel bije, keď tam musel ísť s vami. Toto nariadenie ale už tiež bolo zrušené, takže aj v tomto to už majú miestne ženy ľahšie.
Slováci radi cestujú do Dubaja, ale len minimum z nich zatiaľ navštívilo Saudskú Arábiu, keďže má vo svete trochu „terorizmom“ pošramotenú povesť. Vnímali ste to tak aj vy?
Práveže vôbec nie, aj keď som tam žila v čase vzniku Islamského štátu a vojny v Sýrii a bola som svedkom pobúrenia, ktoré nasledovalo po vyhlásení, že teroristi z Islamského štátu konajú v mene Allaha. Terorizmus jednoducho nemá hranice, teroristi sú všade na svete a vôbec nemusia byť práve moslimovia. Napríklad, práve nedávno sme si pripomenuli desiate výročie tragédie v Nórsku, kedy nórsky občan - nemoslim - zastrelil 77 nevinných mladých ľudí. Máme v sebe tendenciu zovšeobecňovať a generalizovať a ja sa práve preto teším, že môžem svojím písaním priblížiť život v krajinách, kde som žila a že je to iné, ako keď o tom hovorí niekto, kto tam v živote nebol…
Ako ste si zvykali v Rijáde po presťahovaní sa z kozmopolitného Londýna a ako zase, keď ste sa vrátili naspäť do Londýna?
Ako som už spomenula v úvode, v Saudskej Arábii tvoria cudzinci zhruba tretinu obyvateľstva, takže až taký veľký rozdiel to nebol. Priznávam, že návrat bol pre mňa oveľa ťažší, keďže sme sa vôbec neplánovali vrátiť a prišli sme z Kuvajtu do Londýna iba na dovolenku. Keď sme sa dozvedeli verdikt lekárov, bol to pre nás šok. Manžela si hneď nechali v nemocnici a ja som letela na otočku do Kuvajtu zrušiť naše ubytovanie tam, vypratať vilu a pobaliť aspoň najnutnejšie veci a dopraviť ich do Londýna. Istú dobu sme dokonca bývali v hoteli, lebo náš londýnsky byt bol prenajatý a vôbec, bolo to mimoriadne náročné obdobie a stále sa mi ťažko o tom hovorí. Mojou prioritou vtedy bola starostlivosť o manžela a nič iné som neriešila. V podstate až po jeho smrti som si uvedomila, že mi život v Londýne nevyhovuje a že tam nechcem ďalej žiť, ale aj tak to trvalo skoro rok, kým som vysporiadala pozostalosť a mohla odtiaľ odísť…
Viem o vás, že momentálne žijete v Brne a že je to preto, lebo tam žije váš starší syn s rodinou. Ale máte syna aj v Bratislave a asi málokto vie, že je ním práve populárny stand-up komik Jakub Lužina...prečo ste neprišli sem?
Áno, máte pravdu, aj Bratislava bola v hre, ale nakoniec predsa len zvíťazilo Brno, keďže tu už mám dve vnúčatá, čo bola veľmi silná motivácia. Okrem toho sme plánovali spolu so starším synom aj spoločné bývanie, z čoho bohužiaľ, momentálne zišlo, keďže trh s nehnuteľnosťami sa tak radikálne zmenil, že už o tom v súčasnosti ťažko môžeme uvažovať. V tomto okamihu považujem svoju budúcnosť za stále otvorenú a naozaj neviem, kde za pár mesiacov skončím...
Chápem, korona kríza zmenila mnohým životné plány. Čo vám najviac chýba?
Netajím sa tým, že mi najviac chýba možnosť cestovať, poznávať nové miesta, stretávať nových ľudí a mať nové zážitky. Považujem za mimoriadne ťažké žiť prakticky iba zo spomienok, kedy jediným rozptýlením sú mi naozaj iba vnúčatá. Mám to šťastie ale, že sa viem vypísať zo svojich pocitov a tak aj žiaľ a smútok po manželovom odchode som prakticky pretavila do svojich kníh...
Pokračovanie na nasledujúcej strane.

&nbsp;
Ako spisovateľka ste mimoriadne úspešná, vyšlo vám na Slovensku už jedenásť kníh, väčšina z nich naozaj ovplyvnená vašim životom na Blízkom Východe. V máji to bol román s detektívnou zápletkou Unesená, teraz v auguste ste spomenuli, že vyjde už druhé rozšírené vydanie cestopisu o Saudskej Arábii Tajomstvá závoja… Stihli ste toho ešte viacej?
Chvalabohu áno, keďže som naozaj v zime veľmi nemala možnosť niečo iné robiť ako písať. Na jeseň vyjde voľné pokračovanie Unesenej pod názvom Prekliata nevesta a potom pod vianočný stromček to bude niečo z úplne iného súdka a síce kniha rozhovorov s deťmi evanjelických farárov pod názvom Deti z fary– ja sama som dcéra evanjelického farára a kniha je akousi spomienkou na obdobie, kedy sme vyrastali. Okrem toho som dostala zaujímavé ponuky aj od českých vydavateľstiev, takže ak všetko dobre pôjde, vyjdu mi aj tu do konca roka až štyri knihy...
Je ešte niečo, čo by ste chceli na záver našim čitateľom odkázať ?
Asi len toľko, že mi naozaj v tých najťažších životných chvíľach veľmi pomohol práve fakt, že som mohla písať a že som cítila podporu svojich čitateľov. A že takisto, pokiaľ aj moje knihy urobia niekomu radosť alebo mu pomôžu prekonať nejakú náročnú životnú situáciu, je to pre mňa tá najväčšia odmena...
&nbsp;

Nevesta na plastiku, ženích do bordelu: Slovenka opisuje trpké zákulisie v Saudskej Arábii

Plus TV

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Spevák Paľo Habera a skupina TEAM takmer zbúrali štadión: Fanúšikovia odspievali celý koncert

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás