Ledva pohol jazykom. Štefan je jeden z posledných pacientov s ťažkým kovidom, TOTO zažil v kóme

Neuveriteľný príbeh Štefana. Kvôli koronavírusu skončil v kóme, v ktorej sa preniesol do tajgy

Štefan je jeden z posledných ťažkých kovidových pacientov u nás. V kóme schudol tridsať kíl

Štefan je rodák z&nbsp;Oravy, ktorý sa usadil na Horehroní. Ešte v&nbsp;decembri vážil sto šestnásť kilogramov a&nbsp;v&nbsp;zlievarni neďaleko Brezna mu rukami denne prešlo niekoľko ton železa. V&nbsp;polovici januára sa však v&nbsp;robote z&nbsp;ničoho nič nevládal nadýchnuť. 

„Ledva som zdvihol ruky, nie to aby som lial tony tavenej ocele do pieskových foriem. Predákovi som oznámil, že na druhý deň pôjdem na test na koronavírus. Ešte sa usmial, že ak ho aj mám, taký chlap ako ja je v&nbsp;robote o pár dní naspäť,“ zaspomína si Štefan. Z&nbsp;nemocnice, kde ako jeden z posledných ťažkých kovidových pacientov u&nbsp;nás strávil štyri mesiace, ho prepustili pred pár dňami.

Na ďalšie ráno po pocite nevoľnosti v&nbsp;práci zlievača otestovali. Bol pozitívny. Oznámil to svojej lekárke a&nbsp;zavolal synovi, ktorý mu kúpil lieky a&nbsp;potraviny na desať dní. „Navaril som si špagety, no viac si nepamätám. Štyri dni, ktoré som s&nbsp;koronavírusom strávil doma, sa z mojej pamäti stratili. Viem len, že som si privolal záchranku. S&nbsp;chlapmi z&nbsp;nej som žartoval, aby ma zo siedmeho poschodia neviezli výťahom, že zídeme pešo. Vôbec ale netuším, ako som si zbalil veci, ktoré som mal pripravené do nemocnice,“ krúti hlavou Štefan, ktorého uviedli do umelého spánku. Keď sa z&nbsp;neho prebral, lekári mu oznámili, že sa druhý raz narodil.

V kóme Štefan Štiblár strávil tridsať dní. Dýchali namiesto neho prístroje, kŕmili ho cez hadičku. Iba z&nbsp;rozprávania iných vie, že ležal v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Brezne aj na kovidovom ARE pre najťažšie stavy v&nbsp;Banskej Bystrici. Okrem personálu k&nbsp;nemu nikoho nepustili. „Zabrali mi až posledné, piate, lieky. Mojich najbližších predtým pripravovali, že sú moja posledná šanca. Ak nezaberú, ďalšieho rána sa nedožijem,“ prezradí Štefan.

Zvládol to, no&nbsp; za tridsať dní schudol tridsať kilogramov a&nbsp;keď sa prebudil, bol na tom horšie ako batoľa. Vedel iba pohnúť jazykom. Keď ho vyplazil, myslel áno. Keď jazyk ostal v&nbsp;ústach, myslel nie. Hoci sa celé týždne pohyboval na hranici života a&nbsp;smrti, žiadne svetlo na konci tunela nevidel.&nbsp;&nbsp; „Bol som v&nbsp;tajge so skupinou lovcov. Aby náš kmeň prežil, museli sme uloviť zviera. Bodnúť ho sme však mohli len na presne určenom mieste, na akomsi kameni,“ spomenie si na jeden zo snov Horehronec.

Jeden z&nbsp;jeho súkmeňovcov však vo sne o&nbsp;skalu nechtiac zakopol. Zviera ukoristili, osadu zachránili pred hladomorom, no ľudia v&nbsp;nej začali chorľavieť. „Pochopili sme, že je to dôsledok kliatby, ktorá sa na nás zniesla, pretože sme nedodržali podmienky poľovačky. Kameň sme vrátili do pôvodnej polohy a&nbsp;život v&nbsp;dedine sa vrátil do obvyklých koľají,“ dodá Štefan, ktorý pripúšťa, že podobné ilúzie mu mohli vyvolať aj kombinácie liekov.

Nedlho na to, ako sa kedysi statný chlap prebral z&nbsp;kómy, k&nbsp;nemu pristúpila rehabilitačná sestra. Kázala mu zdvihnúť ruku, ale zlievač to nedokázal. Rovnako nepohol nohou. „Začali sme cvičiť s&nbsp;končekmi prstov na nohách, pokračovali sme lýtkami. Po nejakom čase s&nbsp;ňou prišli tri sestričky a&nbsp;pokúšali sa ma posadiť. Vydržal som tak menej ako dvadsať sekúnd a bol mokrý akoby ma obliali vodou! No viete, čo ma štvalo najviac, že mi oholili fúzy!“ vyčaruje šibalský úsmev inak stále smutný Horehronec. Dodnes nedokáže ovládať pravú ruku, istotu nemá v&nbsp;ľavej nohe. Bez prestávky neprejde viac ako dva-tri metre a&nbsp;každý schod je pre neho výzva.

„Denne beriem deväť liekov. Len sedím, spím, pozerám sa z&nbsp;okna, jedlo mi chystá opatrovateľka. Som taký vyčerpaný, že ma nič nebaví. Nepočúvam rádio, nepozerám televízor, nesledujem správy na internete. Aj tak sa zo všadiaľ valia samé zlé správy, ktoré moju náladu nezlepšujú,“ nezakrýva Štefan. Koronavírus, ktorý Slovensko sužoval viac ako dva roky, sa mu dlho vyhýbal. Tí z&nbsp;jeho známych, ktorí ho dostali, mali ľahký priebeh. „Cítil som sa vo forme a&nbsp;aj preto som veril, že túto chorobu zvládnem bez očkovania,“ priznáva sa Horehronec, ktorý predošlé letá strávil cestovaním na koncerty. Teraz sa chystá na dvojmesačné liečenie a&nbsp;verí, že ak nie tento rok, tak ten budúci bude opäť plný sily...