Daniel vyrastal v Bratislave, chodil do obyčajnej základnej školy, no doma zažíval situácie, ktoré by s ním menil len málokto. Prezradil nám viac o živote v spoločenstve zvanom Modrý kríž, ktoré kedysi začínalo ako akýsi protialkoholický spolok, no rokmi sa dostal na úplne iné chodníčky.
Na začiatku bolo lego
Bývalý ítečkár, aktuálne standup komik na plný úväzok pochádza z troch súrodencov, z ktorých dnes už ani jeden nie je v kontakte s rodičmi. Tí sú dodnes aktívnymi členmi spoločenstva. Ako si spomína, doma to nebolo vždy prísne. „Pamätám si, keď som bol ešte veľmi malý, mám také obrazy, že sme napríklad dostali od starých rodičov lego a mohli sme ho mať. Na začiatku sme mali aj televízor, samozrejme, nemohli sme na ňom pozerať, čo sme chceli. Ale postupne, ako boli rodičia v Modrom kríži, snažili sa aj v rámci toho spoločenstva, aby boli tí najasketickejší, aby ich deti mali čo možno najmenej. Akoby sa predbiehali s inými rodičmi, kto bude mať doma najmenej vecí, čím ukázali, aké majú skvelé deti, ktoré vlastne ani nechcú hračky.“
Detstvo bez hračiek, kníh a hudby, ktoré by sa Danielovi páčili, bol len zlomok toho, čím prechádzal. Zákazy, príkazy, povinné každodenné čítanie Biblie podľa rozpisu, ktorý im sekta dala, modlenie… „Nikdy to nebolo z vnútornej motivácie, že by som sa modlil preto, že ja by som sa cítil zle. Oni mi povedali, že sa mám za niečo cítiť zle, tak som sa za to cítil zle. Myslím, že to je aj jeden z dôvodov, prečo som mal neskôr problém s morálnymi hodnotami. Na rovnakej úrovni bolo napríklad hrať sa s hračkou, ktorá sa mi páči, a niekomu ublížiť. Všetko bolo rovnako zlé a Boh ma za to potrestá.“ Daniel teda začal robiť tie veci tak, aby ich rodičia nevideli.
