Práci v médiách sa venuje od vysokoškolských čias na Katedre žurnalistiky . Rozhlasové prostredie v rádiu Viva vymenila pred viac ako 10 rokmi za webové šoubiznisové oddelenie v Pluska.sk. Vedúcou šarmantného týždenníka je už druhý rok a okrem rozhovorov s našimi známymi tvárami ju bavia inšpirujúci ľudia s ich skutočnými príbehmi, módna dvojstrana či sociálne siete.

Dominika Svetlíková

Daniel vyrastal v&nbsp;Bratislave, chodil do obyčajnej základnej školy, no doma zažíval situácie, ktoré by s&nbsp;ním menil len málokto. Prezradil nám viac o&nbsp;živote v&nbsp;spoločenstve zvanom Modrý kríž, ktoré kedysi začínalo ako akýsi protialkoholický spolok, no rokmi sa dostal na úplne iné chodníčky.

Bývalý ítečkár, aktuálne standup komik na plný úväzok pochádza z&nbsp;troch súrodencov, z&nbsp;ktorých dnes už ani jeden nie je v&nbsp;kontakte s&nbsp;rodičmi. Tí sú dodnes aktívnymi členmi spoločenstva. Ako si spomína, doma to nebolo vždy prísne. „Pamätám si, keď som bol ešte veľmi malý, mám také obrazy, že sme napríklad dostali od starých rodičov lego a&nbsp;mohli sme ho mať. Na začiatku sme mali aj televízor, samozrejme, nemohli sme na ňom pozerať, čo sme chceli. Ale postupne, ako boli rodičia v&nbsp;Modrom kríži, snažili sa aj v&nbsp;rámci toho spoločenstva, aby boli tí najasketickejší, aby ich deti mali čo možno najmenej. Akoby sa predbiehali s&nbsp;inými rodičmi, kto bude mať doma najmenej vecí, čím ukázali, aké majú skvelé deti, ktoré vlastne ani nechcú hračky.“

Detstvo bez hračiek, kníh a&nbsp;hudby, ktoré by sa Danielovi páčili, bol len zlomok toho, čím prechádzal. Zákazy, príkazy, povinné každodenné čítanie Biblie podľa rozpisu, ktorý im sekta dala, modlenie… „Nikdy to nebolo z&nbsp;vnútornej motivácie, že by som sa modlil preto, že ja by som sa cítil zle. Oni mi povedali, že sa mám za niečo cítiť zle, tak som sa za to cítil zle. Myslím, že to je aj jeden z&nbsp;dôvodov, prečo som mal neskôr problém s&nbsp;morálnymi hodnotami. Na rovnakej úrovni bolo napríklad hrať sa s&nbsp;hračkou, ktorá sa mi páči, a&nbsp;niekomu ublížiť. Všetko bolo rovnako zlé a&nbsp;Boh ma za to potrestá.“ Daniel teda začal robiť tie veci tak, aby ich rodičia nevideli.

Nebol však jediné dieťa, ktoré život v&nbsp;sekte nevnímalo ako ultimátnu pravdu. „Boli sme tínedžeri, mohli sme mať asi štrnásť rokov a&nbsp;v&nbsp;pravidlách sekty bolo, že sa ani nesmieš pozrieť na ženu, pretože je to smilné. Ale ja som tam mal blízkeho kamaráta, s&nbsp;ktorým sme sa rozprávali o&nbsp;našich sexuálnych fantáziách. Dospelí o&nbsp;tom, samozrejme, nemohli ani tušiť. Ja som bol v&nbsp;rámci sekty práve ten rebelujúci člen a&nbsp;neskôr som mal dokonca aj tajný klub. Vyrobil som nám preukazy, volali sme sa Green Flash a&nbsp;keď tam neboli vedúci, riešili sme veci bez náboženských hodnôt našej sekty.“

Rebelujúci duch sa však stretol s&nbsp;tvrdou rukou pravidiel. „Fyzické tresty boli na dennom poriadku. Tie bitky boli surové, pamätám si, že pokým som neplakal, tak to nebola dosť dobrá bitka. Obaja rodičia ma bili, aj brata a&nbsp;sestru. Ale myslím, že tým, že som bol prvorodený, mal som to najtvrdšie. Pre mňa tá fyzická stránka bola ľahká, keby ma len bili, nebolo by to také hrozné. Oveľa horšie bolo psychické týranie – „mi ti týmto všetkým chceme dobre“. „Neraz som mal taký stav, že nech ma už radšej zbijú, nech to mám za sebou, nech sa nemusím hodiny modliť a&nbsp;robiť iné psie kusy, ktoré považovali za dôležité.“ Ale ako priznal, keď práve nechcel ujsť z&nbsp;domu alebo žiť v&nbsp;detskom domove, želal si, aby jeho rodičia zo sekty vystúpili.

Napriek trestom sa nebál ani na stretnutiach spoločenstva kde-tu niečo podotknúť… Dar reči a&nbsp;trafiť klinec po hlavičke mal už v&nbsp;mladosti. Akcia však vyvolala reakciu: „Oni to nevedeli zniesť. Nenávideli ma. Hovorili, že to, čo som povedal, som nemohol ja vymyslieť, cez moje ústa to hovorí diabol! Bolo to pre mňa vtedy niečo, ako keď dieťa prišlo domov a&nbsp;niečo vyviedlo a&nbsp;rodič sa ho spýtal, ktorý spolužiak ho na to naviedol. Ale to ma nenaviedol spolužiak – v&nbsp;mojom prípade satan, to som ja vymyslel tú vec. Mňa nehnevalo to, že hovorí cezo mňa satan, aj keď je, samozrejme, šialené, že dospelí tvrdili, že cez dieťa hovorí satan, ale v&nbsp;tom momente ma hnevalo, že mi ani nedali kredit za to, že to som ja vymyslel,“ priznal dnes už aj s&nbsp;úsmevom komik.

Vplyvy z&nbsp;vonkajšieho sveta sa k&nbsp;Danielovi dostali aj vďaka tomu, že chodil do klasickej základnej školy, hoci sa to niektorým rodičom zo spoločenstva zdalo nebezpečné a&nbsp;zvažovali učenie detí doma. Našťastie Danielovi sa to nestalo a&nbsp;dostal sa k&nbsp;umeniu aj hudbe. „Mal som spolužiaka Jara, ktorý vedel veľa o&nbsp;architektúre, a&nbsp;keď sme išli okolo nejakej budovy, hovoril mi, v&nbsp;akom slohu bola postavená. Robil aj ďalšiu úžasnú vec, spieval mi pesničky Bea­tles. Neskôr mi tajne dal aj kazetu. Mala zelený obal a&nbsp;na jednej strane bol Sgt. Pepper a&nbsp;na druhej A&nbsp;Hard Day's&nbsp;Night. Doma som ju mal skrytú za skriňou a&nbsp;keď rodičia neboli doma, miloval som ju počúvať.“

Danielovi rodičia sa izolovali aj od najbližšej rodiny, keďže nebola súčasťou spoločenstva. „Starí rodičia z&nbsp;maminej strany občas prišli pred školu, zobrali nás do cukrárne, kúpili nám darček, ktorý nám rodičia potom vyhodili. K&nbsp;otcovým rodičom sme nejakú časť detstva chodili aj na návštevy. Babka mi kúpila káčera Donalda, lebo som ho chcel, a&nbsp;potom som sa musel modliť a&nbsp;spovedať z&nbsp;toho, že som chcel takú satanskú vec... Ani jedni starí rodičia nesúhlasili so životom, akí sme doma viedli. Ale keď sa našim snažili niečo povedať, rodičia často klamali alebo sa odpovediam vyhli,“ priblížil s&nbsp;tým, že snaha udržiavať väzby tam bola, ale bolo to náročné.

Zaujímavé je, že jeho rodičia žili navonok normálny pracovný život. Jeho otec je dokonca profesorom na vysokej škole, ktorý mal kedysi aj zaujímavé umelecké koníčky: „Bubnoval a&nbsp;písal poviedky, ale naschvál sa od toho odtrhol. Najprv povedal, že prestal bubnovať, lebo videl, že sú od neho lepší. Písal veľa poviedok, no jedného dňa ich zobral na balkón a&nbsp;spálil ich. Urobil bodku za tým kreatívnym svetom. A&nbsp;toto silno projektoval do mňa. Bol som veľmi dobrý v&nbsp;písaní slohov, rodičia to videli, samozrejme. Keď som raz povedal, že by som chcel ísť na dramatický krúžok, mama reagovala: V&nbsp;žiadnom prípade… To bola jej najobľúbenejšia veta. (Smiech.) Celkovo nechceli, aby som robil kreatívne veci. Aj keď som doma písal poviedky, buď sa z&nbsp;nich vysmievali, alebo mi za to nadávali. Alebo som robil doma spoločenské hry z&nbsp;papiera, keďže sme ozajstné nemohli mať, aj som si vymýšľal pravidlá, aby sme to mohli hrať s&nbsp;kamarátmi, a&nbsp;otec iba prešiel okolo a&nbsp;poznamenal: Zase tie tvoje stružlikance…“ priznal. Ovplyvnili ho aj pri výbere strednej školy. „Ja som chcel ísť na gymnázium, ale povedali mi, že nemám šancu, že sa mám učiť matematiku a&nbsp;ísť na elektrotechnickú. Hoci som to nenávidel a&nbsp;nemal k&nbsp;tomu žiaden vzťah, vyštudoval som to.“

Daniel sa dnes s&nbsp;rodičmi nekontaktuje, ani oni s&nbsp;ním, ale ako vraví, dvere im úplne nezavrel. „Muselo by tomu predchádzať to, že by sa mi ospravedlnili. Je to na nich, oni sú stále v&nbsp;pozícii rodiča, hoci som už dospelý. Od nich by musel prísť impulz. Ja dnes beriem antidepresíva, takisto moji súrodenci majú psychické problémy. Objektívne vieme povedať, že detstvo som mal zlé, aj keď máme spomienkový optimizmus. Viem, že vtedy mi bolo najhoršie a&nbsp;vždy, keď som sa dostal od toho ďalej, mi bolo lepšie. Takže ja nebudem robiť prvý krok a&nbsp;v&nbsp;úvodzovkách robiť prácu za nich. Ak by prišlo od nich, že im to je ľúto, rád by som to počul. Ale bavil som sa o&nbsp;tom aj so svojím terapeutom a&nbsp;som voči tomu veľmi skeptický.“