Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

"Nech sa páči, máme domáce pirohy aj výbornú krkovičku," pozýva Katka pri pokladni okoloidúcich, aby sa zastavili na dobré jedlo. K&nbsp;pultu sympatickej malej prevádzky pristupuje pani a&nbsp;objedná si pirohy nasladko. „Som tu prvý raz,“ hovorí, kým jej jedlo balí Katkina kolegyňa Lucia do škatuľky. Zákazníčka doteraz nevedela, že táto prevádzka je registrovaným sociálnym podnikom, dáva teda šancu na dôstojný život ľuďom, ktorí by si ťažko našli prácu alebo ju nedostali vôbec.

Katka aj Lucia majú vážne zdravotné problémy a&nbsp;ťažšie to má v&nbsp;živote aj Marek, ktorý práve robí v&nbsp;kuchyni pod dozorom profesionálneho kuchára cviklové palacinky. Na všetko dianie dohliada majiteľka Renáta Hermysová. Trpezlivo, ale dôrazne. Poriadok musí byť. Nielen preto, aby sa do Sladkej bodky v&nbsp;bratislavskej tržnici Nivy ľudia vracali, ale je to aj vklad do života „jej“ ľudí: „Naučia sa byť zodpovední. Máme tu tiež chlapca, ktorý je z&nbsp;detského domova. Aj jeho chceme pripraviť na samostatné fungovanie. Snažím sa, aby bola táto práca pre všetkých druhým domovom, som pre nich taká prísnejšia mama.“

Renáta Hermysová nezamestnáva ľudí iba v&nbsp;tejto gastroprevádzke. Sladká bodka je mladšou sestrou sociálneho podniku Majolika-R v&nbsp;Pezinku. V&nbsp;keramickej dielni tam našli prácu ľudia s&nbsp;oveľa ťažším fyzickým aj duševným znevýhodnením. „Je to náročné, ale máme aj pracovných asistentov, ktorí im pomáhajú,“ hovorí. Práve tam vznikli keramické detaily do novučičkej gastroprevádzky – kachličky na steny, keramické lampy, veľké modré bodky na pulte aj keramické logo. Renáta Hermysová, ktorá si vzala obrí úver, s&nbsp;úsmevom priznáva, že keby tušila, čo bude otvorenie „bodky“ zahŕňať, nešla by do toho. Teraz už musí bojovať.

„Pre mňa sociálne podnikanie znamená veľmi veľa, lebo nie všetko sú peniaze. V&nbsp;mojom veku by som už v&nbsp;podstate mohla len tak žiť, nebol by problém uživiť samu seba. Mám viac chleba, ako zjem. Chcem dať prácu aj týmto ľuďom, treba im pomôcť. Inde by sa nezamestnali,“ hovorí Renáta Hermysová, ktorá sa musela boriť aj s&nbsp;neprajnosťou. No to už je iný príbeh.

Na stene gastroprevádzky so sladko znejúcim názvom, hoci sa tu dá najesť aj naslano, visí nápis: „Tu obsluhujú výnimoční ľudia. Možno vás obslúžia o&nbsp;kúsok pomalšie ako iní, zato však s&nbsp;rovnakou láskou. Ďakujeme, že ste k&nbsp;našim kolegom trpezliví.“ Za tých pár minút navyše, ktoré si postojíte alebo posedíte, kým vám nezapípa špeciálne zariadenie, že je vaše jedlo hotové, si možno uvedomíte, ako vám je fajn... Môžete to brať ako bonus k&nbsp;poctivému domácemu jedlu.

„Narodila som sa s&nbsp;detskou mozgovou obrnou, odmalička beriem lieky. Som trošku pomalšia, ťažšie sa mi učia nové veci, ale opakovaním sa to dá zvládnuť. Predtým som upratovala v&nbsp;jednej agentúre. Až tu v Sladkej bodke som zistila, že toho vlastne dokážem robiť veľa. Som rada, že som niečo dosiahla a&nbsp;posunula sa. Dalo mi to do života veľmi veľa. Pani Hermysová má so mnou obrovskú trpezlivosť, je ako naša mama. Cítim sa užitočná, dostala som dôveru a&nbsp;vidím, že to zvládam,“ povie a naservíruje nám do originálnej keramickej šálky kávu. Keď s&nbsp;náznakom smútku dodá, že občas zabúda, majiteľka okamžite reaguje: „To sa stane každému.“

Príbeh Mareka si prečítajte na nasledujúcej strane.

Marek, ktorý pripravil celkom sám pod dozorom profesionála už aj bezlepkovú hokaido polievku, sa učí za kuchára. „Najradšej robím palacinky, šúľance, šaláty a&nbsp;pirohy. Chodím do kuchárskej školy a&nbsp;rád by som tu robil. Budem tu robiť skúšku, chcel by som jednotku,“ dodáva. Majiteľka hovorí, že Marek je slušný chlapec, ktorý na začiatku takmer vôbec nekomunikoval. Veľmi sa však posunul, otvoril: „Som naňho hrdá. Je veľmi precízny.“ Na skúšku, ktorú bude skladať v&nbsp;Sladkej bodke, prídu rodičia aj riaditeľ učňovskej školy. „Budem variť sladké jedlo,“ prezrádza s&nbsp;úsmevom.

Príbeh Lucie si prečítajte na nasledujúcej strane.

„Táto práca mi spadla ako z&nbsp;neba, ako keby priletel anjel. Boli sme práve so synom na ihrisku, keď mi zazvonilo neznáme číslo a&nbsp;pani mi ponúkla prácu. Našla si ma cez portál Profesia, tak ako aj ďalších iných zamestnancov,“ hovorí Lucia, ktorú trápi skleróza multiplex. Roky predtým robila čašníčku, ale keď sa narodil syn, už nemohla pracovať 15 hodín denne a&nbsp;klasický zamestnávateľ čoraz ťažšie toleroval komplikácie, ktoré prináša choroba. „Ja som veľmi pracovitá, neviem byť bez práce, ale nie každý pochopí, že nikdy neviem, či ráno vstanem v&nbsp;poriadku z&nbsp;postele. Keď mi je horšie, pani Hermysová mi vie vyjsť v&nbsp;ústrety, dohodneme sa na pracovnom čase, ona všetko chápe. Som tu veľmi spokojná.“

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/pribehy/keby-sme-rozmyslali-ako-renata-hermysova-bol-svet-krajsie-miesto-co-nej-hovoria-ludia">VIAC FOTOGRAFIÍ ZO SLADKEJ BODKY NÁJDETE VO FOTOGALÉRII.</a>