Kto nepozná jej príbeh a stretne ju na ulici, povie si: Aká krásna mamička, tá má určite bezstarostný život. Áno, z Katky šťastie doslova kričí, ale je vykúpené bolesťou. Bolesťou, ktorú roky zažívala, keď jej odchádzala pečeň, a tiež bolesťou pre ňu neznámych ľudí, ktorí prišli o svojho blízkeho. Je im vďačná. Bez ich veľkorysosti by tu nebola malá Mila, ale zrejme ani Katka...
Čakala tri roky
Katarína mala iba šestnásť, keď sa začali jej problémy s pečeňou, a prvý raz počula v súvislosti so svojím menom slovo transplantácia, keď mala dvadsaťpäť rokov. „V tridsiatke ma zapísali na čakaciu listinu. Prešli tri roky, kým sa pre mňa našla vhodná pečeň,“ hovorí. Spočiatku na nej autoimunitné ochorenie nebolo vidieť, ale hlavne si ho nepripúšťala. Posledné tri roky pred transplantáciou boli náročné. „Začala som žltnúť, v bruchu sa mi hromadila voda, pritom som bola veľmi chudá. Ku koncu som vyzerala ako žlté vychudnuté tehotné dievča,“ spomína.
V nemocnici bola ako doma – aj tri mesiace v kuse, a tak prišla o prácu. Spočiatku sa šikovná interiérová dizajnérka a grafička snažila pracovať z postele, ale bola natoľko unavená, že nevládala bežné veci. „Nevedela som ísť do obchodu, keď som niečo navarila, bol to celodenný výkon. Navyše, keď máte chorú pečeň, svrbí vás celé telo, bola som schopná škriabať sa do krvi. A ku koncu ma už musel manžel nosiť aj do vane,“ hovorí.
Veľmi pomohla aj Katkina mamina, ktorá si dcéru vzala k sebe na pár týždňov, keď bol manžel extrémne vyťažený a musel odcestovať. Katka má aj dve skvelé sestry. Ako hovorí: „S podporou rodiny sa aj ťažké životné situácie zvládajú o dosť ľahšie, keď je u koho sa vyplakať a má vás kto rozptýliť, rozosmiať.“
Boli dni, keď Katka ležala v posteli, neschopná nielenže čítať knihy, ale ani pozerať televízor či počúvať hudbu. „Veľa energie ma stálo už len dýchanie,“ hovorí. Lekári jej v lete 2016 dali najavo, že sa nemusí dožiť Vianoc. Sama to tak cítila.
Niektorí to nezvládli
Čakanie na novú pečeň bolo nekonečné. „Pamätám si na ľudí, ktorí tu už nie sú, lebo sa pre nich nenašiel vhodný darca, alebo čakali tak dlho, že ich telo by už transplantáciu nezvládlo,“ hovorí Katka. Na prvý raz to nevyšlo ani u nej. „Keď mi zavolali, bola som vo vani a telefón bol na nabíjačke,“ usmieva sa pri spomienke na to, ako ju horúčkovito zháňali z nemocnice. Zvážnie, keď povie: „Žiaľ, tú pečeň mi nedali, pretože nakoniec pre mňa nebola vhodná.“ Ale o tri týždne, keď bola s problémami opäť v nemocnici, odrazu prišiel o desiatej večer do práce chirurg a povedal: Ideme na to. „Operovali ma 10. októbra 2016, a tak o chvíľu budem mať nové šieste narodeniny.“
Niekto musel odísť
Je možné transplantovať aj kúsok pečene, ale Katka potrebovala celú. U nás sa meno darcu príjemca orgánu nedozvie. Na otázku, či pátrala po tom, kto ju zachránil, reaguje, že na také niečo človek nemá spočiatku energiu, ale ani neskôr nepátrala. „Nikdy neviete, ako ľudia, ktorí sú v smútku, zareagujú, na druhej strane, možno by im to pomohlo. A možno sa aj pýtali lekárov, ako sa má pacient, ktorý prijal orgán ich príbuzného,“ uvažuje nahlas.
Katka dostávala otázky, či necíti vinu za to, že kvôli nej niekto zomrel. „Je to inak. Ja som nespôsobila niečiu smrť, ten človek nezomrel kvôli mne. On zomrel a jeho najbližší, napriek tomu, že to bol najhorší deň ich života, sa rozhodli umožniť mi žiť. Už som mala naozaj namále a som im nesmierne vďačná. Verím tomu, že to vedia a že sa im to nejakým spôsobom vráti. Som na nich hrdá, že to takto zvládli,“ hovorí a do očí jej vbehnú slzy.
Treba pripomenúť, že náš zákon je postavený tak, že ak za života nevyjadríte nesúhlas s tým, aby vám bol po smrti odobratý orgán, lekári to môžu urobiť automaticky. Prax je však taká, že sa vždy pýtajú príbuzných, a ak tí nesúhlasia, nejdú proti ich vôli.
Chápajúca neznáma rodina, ktorá prišla o blízkeho, dala možnosť Katke nielen žiť, ale aj stať sa mamou. „Keď som ochorela, hoci som veľmi chcela mať raz dieťa, zmierovala som sa postupne s tým, že ho mať nebudem. Moje telo by to nezvládlo,“ hovorí. Keď transplantácia dopadla dobre a jej stav sa úžasne zlepšil, skúsili s manželom dúfať. „Všetko bolo konzultované a starostlivo plánované. Hoci som počas tehotenstva pribrala len šesť kíl, nemala som žiaden problém. Akurát som pre istotu musela rodiť cisárskym rezom,“ povie. Privinie si ešte viac dcéru a s úsmevom dodá: „Mila je úžasné dieťa, plače, koľko treba, smeje sa, koľko treba...“
Vždy pri nej stál
Šťastný je aj Katkin manžel, na ktorého nedá dopustiť. Vraví, že keby ho nebolo, už by tu asi nebola. Zoznámili sa, keď mala 28 rokov, už bola chorá. „Napriek tomu sa rozhodol, že to so mnou skúsi. Stál pri mne vždy, v dobrom aj zlom, príkladne sa o mňa staral a dával mi najavo, že aj keď bábätko nebude, aj dvaja sú rodina. Bol silný, a keď som ,ulietavala‘ na hlúpostiach, vracal ma naspäť. Viete, je to zvláštne, ale išlo mi o život a ja som riešila, že budem mať na bruchu po operácii veľkú jazvu,“ hovorí Katka, ktorá dnes nemá problém ukázať sa v bikinách.
Vzťah aj po rokoch
Po toľkých rokoch chodenia po lekároch už s mnohými nadviazala blízky vzťah. Zo všetkých zdravotníkov, ktorých stretla, spomenie sestričku Paulínku z jisky v Banskej Bystrici. „Bola svetlom na konci tunela, vždy milá na všetkých. Mojej dcérke štrikovala výbavičku, a keď som bola pre mesiacom na kontrole, prišla z domu pred nemocnicu pokočíkovať malú. Aj po toľkých rokoch!“ hovorí dojato. Dodnes je na Facebooku v kontakte s rodinou mladej dievčiny, ktorej bola oporou, keď aj ona čakala na transplantáciu. Žiaľ, tento príbeh nedopadol dobre, ale jej rodičia ďakujú za nádej a pokoj, ktoré ich dcére dala. Pritom sa nikdy nevideli.
Dnes nie je v okolí Katky nikto, kto by zvažoval odmietnutie darovania vzácnych orgánov po svojej smrti. Práve preto, že na vlastné oči vidia, aký zázrak života sa môže udiať. A odkazuje aj všetkým, ktorí čakajú, aby dúfali do poslednej chvíle. Zázraky sa dejú.
