Päťdesiatnici si možno budú pamätať kultovú sovietsku romantickú komédiu Irónia osudu z roku 1975. Po prehýrenej silvestrovskej noci si hlavný hrdina vôbec nepamätá, že ho kamaráti posadili v Moskve do lietadla a ocitol sa tak v Petrohrade.

V povznesenej nálade si zavolá taxík a nadiktuje ulicu. Keď vystúpi, nič sa mu nezdá podozrivé, pretože sídlisko vyzerá úplne rovnako, sedí ulica aj číslo domu. Rovnako vyzerá panelák, výťah a dokonca pasuje do zámku bytu ešte aj kľúč. Unavený sa zvalí do typizovaného sovietskeho gauča a zaspí.

Príbeh sa začína rozvíjať, keď príde domov majiteľka bytu. Masová socialistická výstavba skrátka všetkých zaškatuľkovala, zrovnoprávnila, sústredila... A nielen v Sovietskom zväze.

Pôdorys bytu

Aj pre státisíce ľudí u nás sú paneláky z tohto obdobia stále milovaným domovom. Teraz navyše domovom, v ktorom trávime viac času ako pred koronakrízou. A tu sa odhaľuje podstata nápadu Jany Žjak, ktorá sa narodila v Srbsku rodičom so slovenskými koreňmi. Žije a pracuje tu už trinásť rokov. 

„Ešte pred koronakrízou som často cestovala do Srbska alebo po Európe. Preto som stále prekračovala nejaké štátne hranice, niektoré mali pre mňa osobitné podmienky vstupu. No a odrazu sme kvôli lockdownu nevedeli vyjsť ani len z hraníc svojho bytu. Ten veľký svet sa odrazu scvrkol na mikrosvet, ohraničený líniami, ako ich nakreslil nejaký architekt. Štyri steny sa stali naším svetom,“ hovorí Jana Žjak.

Uvedomila si zároveň, že mnohí ľudia ostali uväznení v iných krajinách, na inom konci sveta. „Predstavila som si, ako človeku musí chýbať domov, a napadlo mi, že by aj mne dobre padlo mať ho stále pri sebe,“ vysvetľuje, ako prišla k nápadu navrhnúť brošňu v podobe pôdorysu bytu, do ktorého si už každý dosadí svoje spomienky, predstavy a emócie.

Brošňa Pôdorys.
Zdroj: MICHAL SMRČOK

Nie sú to len čiary

Vzniku brošne s netradičným motívom nahral aj fakt, ktorý pripomína filmový príbeh z úvodu. „Môj priateľ a jeho rodičia bývajú v byte s identickým pôdorysom, v akom žije môj brat. Takže keď sme minimalizovali sociálne kontakty, chodila som vlastne na návštevu do dvoch bytov, ktoré sú úplne rovnaké,“ usmieva sa Jana Žjak.

Socialistickú panelákovú výstavbu, ktorou mnohí pohŕdajú a nazývajú ju „králikárňou“, berie ako historický fakt a kultúrne dedičstvo, ku ktorému má úctu. „Možno sa niekto pousmeje, ale pre mňa ako laika je zaujímavé študovať, ako sa stavali paneláky, aké rôzne typy bytov existujú. Netušila som, že jednotlivé modely majú svoje pomenovania, je to ako dômyselné lego...“ dodáva.

Vo Vojvodine, odkiaľ pochádza, vraj nie je také množstvo masovej zástavby ako u nás a panelákové byty sú rôznorodejšie.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.