„V apríli roku dvetisíc osemnásť mi v dennom stacionári v Lučenci dali výpoveď, našťastie, o pár mesiacov neskôr som sa zamestnala v inom. Prišla som tam na barlách a cítila som, že nie každý sa s tým stotožnil. Hoci časom sme k sebe našli cestu, niektorí si pri mojej prvej návšteve mysleli, že som iba ďalší klient,“ prizná sa hendikepovaná fotografka Mirka Malčeková, ktorá je pracovný terapeut.  Nové prostredie vzala ako výzvu. Na invalidnom vozíku sa v ňom totiž kvôli schodom nemohla presúvať.

„Hoci už predtým som sa z invalidného vozíka snažila vstať a často ho odkladala, teraz som to jednoducho musela urobiť,“ pochváli sa Mirka. Jej mama v tehotenstve prekonala chrípku, preto sa narodila s rázštepom chrbtice. Väčšina ľudí s touto diagnózou sa poddá osudu a pozná len stereotypný život medzi štyrmi stenami. Mirka nie. „Musela som sa zmieriť s tým, že neviem jazdiť na bicykli a nikdy sa nenaučím tancovať. Ale, žila som ako všetky ostatné dievčatá v mojom veku,“ pokračuje zhovorčivá štyridsiatnička.