Miluje jar, berie ju ako začiatok nového života. Vníma, že pod oknami mu spievajú vtáčiky, hreje slnko a všetko kvitne. A nakoľko protipandemické opatrenia sa uvoľňujú, konečne môže opäť cvičiť, plávať, otužovať sa a behať v prírode. „Kým som si cez covid zohnal stacionárny bicykel, behával som v kuchyni popri kuchynskej linke. Meria tri metre štyridsať centimetrov, každý deň som popri nej nakrútil päť a pol kilometra. A potom som sa vo vani oblial ľadovou vodou. Našťastie, suseda v bytovke je nepočujúca, tak som mohol trénovať už o pol šiestej ráno!“ smeje sa Pavol Kéri.

Vyučený stolár kedysi pracoval v drevárskej firme na Liptove. Chcel však skúsiť svet a tak sa pred pätnástimi rokmi vybral za prácou do Anglicka. Narobil sa menej ako na Slovensku, zarobil viac, no cudzinu si veľmi neužil. Pár týždňov po príchode k Birminghamu viezol svoje známe autom do roboty. O pol štvrtej ráno dostal mikrospánok a narazil do konštrukcie mostu. Nikomu sa nič nestalo, akurát Pavol si pri náraze udrel hlavu tak nešťastne, že prišiel o zrak. A hoci ho všetci uisťovali, že aspoň v jednom oku mu svetlocit, aby mohol rozoznať deň od noci, ostane, dnes už nemá ani jedno svoje oko.