Hovorí sa, že láska hory prenáša, ale nie je to celkom tak. Gabrielina láska nedokázala zmeniť postoj jej milovaného muža k alkoholu. „V roku 2009 som mala priateľa, ktorého som veľmi ľúbila. Bol silný alkoholik, neschopný liečiť sa, ale ja som bola v tom, že mu pomôžem. Keď som otehotnela, myslela som si, že bábätko prinesie šťastie do vzťahu a on si mnohé uvedomí. Bola to moja hlúposť…“ hovorí.

Od agresívneho partnera, pred ktorým hľadala pomoc aj na polícii, nakoniec za pomoci otca a sestry utekala vo štvrtom mesiaci tehotenstva. „Bil ma, vyhrážal sa, že mi vykope dieťa z brucha,“ spomína na kruté vytriezvenie z lásky. Mala tridsať rokov.

Najšťastnejší deň

Postupne si budujúc opäť sebavedomie, stlačené expartnerom na nulu, začala nový život v byte, na ktorý si vzala hypotéku.  „Vedela som, že tehotenstvo musím prežiť tak, aby dieťa dostalo energiu a nie môj strach. Učila som sa žiť v pokoji, ale bolo to náročné, lebo som mala stále obavy, triasla som sa a von chodila so slzným sprejom…“ spomína na nie najkrajšie časy.

Keď sa jej dcérka narodila, bola najšťastnejšia na svete: „Prvý raz som pocítila zmysel toho, prečo som tu. Našťastie, aj po tom všetkom sa Saška narodila zdravá.“

Radosť však netrvala dlho. Pri dojčení si Gabriela nahmatala v prsníku hrčku. „Aj predtým ma v tých miestach často pichalo, myslela som si, že je to zo stresu. Teraz som si zasa myslela, že hrčka je len zrazené mlieko, tak som ju neriešila. Lenže keď nemizla a ešte sa aj zväčšila, požiadala som gynekológa, aby ma skontroloval,“ hovorí. Po sonografii a biopsii bolo jasné – rakovina prsníka v treťom štádiu, nádor mal priemer tri centimetre.

Samoliečba

Nikto si nemôže byť istý, ako by zareagoval na takú správu. Gabriela najskôr onemela. „Dostala som šok, nebola som schopná sa vykoktať. Potom som začala plakať, kričať na doktorov, že to nemôžu myslieť vážne. Veď som konečne šťastná, ja nemôžem byť chorá,“ priznáva.

„Ponúkli mi pomoc psychiatra, ale poďakovala som sa s tým, že idem domov, vyrovnám sa s tým a potom sa ozvem. Pred nemocnicou ma čakal tatino, objal ma a poplakali sme si,“ hovorí Gabriela, ktorá prišla o maminu pre rakovinu krčka maternice.

Tak ako bola zdanlivo krehká žena odhodlaná vychovávať dieťa sama, neudajúc ani meno otca, s takým odhodlaním sa rozhodla liečiť. Ale sama!

„Odmalička som bola prírodný človek, takže som si povedala, že to skúsim s alternatívou. Začala som googliť a kým lekári čakali, že sa ozvem, hľadala som si liečiteľov a čistila som si telo šťavami. Pila som litre šťavy zo zemiaka, z cvikly, zo zeleru, z mrkvy a čiernej reďkovky. Vynechala som mäso, podstupovala klystíry, z ktorých som mala zo začiatku strašné bolesti. Keď ste to nikdy nerobili, trvá to, kým si telo zvykne. Robila som si rôzne obklady, chodila na akupunktúru, jedla doplnky proti rakovine, ktoré sa vozia z Ázie, brala som homeopatiká „namiešané“ mne na mieru. Hladovku o vode som vydržala iba šesť dní, potom som už nevládala dvihnúť dcéru na ruky, tak som musela skončiť,“ vymenúva Gabriela celý svoj arzenál zbraní proti rakovine. Po mesiaci, keď sa odhodlala ísť za lekármi, zbrane zložila.

Lekári jej vynadali

Nádor sa zväčšil o ďalší centimeter. To bola posledná bodka za experimentom. Chcela len skúsiť, či to nepôjde inak, pretože sa bála, že jej telo by klasickú liečbu nezvládlo. „Jasné, že mi lekári vynadali. A povedali, že som prišla päť minút po dvanástej. Mám dve možnosti – buď zomriem, alebo idem okamžite na liečbu. Položila som teda na lopatky svoje ego a išla do neznáma. Chcela som žiť,“ spomína.

Začala s chemoterapiami, práve na narodeniny jej začali padať vlasy. Zavolala kamarátovi, aby ju ostrihal. Tri dni trvalo, kým sa na seba pozrela do zrkadla, potom si povedala, že je zima, holú hlavu bude skrývať pod hrubou čiapkou. Napokon si kúpila parochňu. „Bola z umelých vlasov, zo živých by som ju nezaplatila,“ podotýka Gabriela, ktorej trvalo ešte dlho, kým sa dostala do práce.

Mutácia génu

Šesťmesačná dcérka síce ešte nechápala, čo sa deje, ale Gabriele trhalo srdce, keď ju musela na čas, keď chodila na chemoterapie a ožarovania, pravidelne opúšťať. „Musela som ju prestať dojčiť zo dňa na deň. Obväzovanie prsníkov bolelo, z liekov na zastavenie laktácie mi bolo zle…“ spomína na ťažké dni pred chemoterapiami.

Keďže v prsníku sa okrem hrčky našlo ešte jedno zhubné ložisko, netušila, koľko jej z neho odoberú. „Prebrala som sa z anestézie obviazaná, prvá myšlienka bola: O. k., žijem! Rana bola väčšia, ako som si myslela, a vzali mi aj lymfatické uzliny z podpazušia. Našťastie boli čisté, rakovinové bunky sa v nich nenašli. Lenže mesiac trvalo, kým som v tej ruke dokázala udržať pohár. Dodnes si ju poriadne necítim,“ hovorí Gabriela, ktorú trápilo viac to, že vyšetrenia ukázali prítomnosť zmutovaného génu, kvôli ktorému sa jej liečba predĺžila. 

Aj pre nepriaznivejšiu diagnózu jej onkologička z Ústavu svätej Alžbety neodporučila rekonštrukciu prsníka. „Keď muž ženu ľúbi, zvládne to. Nikto nie je dokonalý,“ hovorí Gabriela, ktorá netají, že vyrovnať sa s tým nie je ľahké. Prvé roky sa hanbila vyzliecť, snažila sa zakrývať „nedokonalú“ stranu tela, ale zistila, že je to nezmysel. „Veď sú aj ľudia, ktorí nemajú ruky, či nohy, a takisto sú ľúbení…“ dodáva.

Opäť ohrozená

Príbeh tejto ženy je jasným dôkazom toho, že keď je človek v zúfalej situácii, urobí všetko pre to, aby prežil. „Po chemoterapiách som bola unavená, pomáhali mi aj cudzí ľudia, keď tatino nemohol. Prenajímala som v byte izbu za to, že mi pomáhali so Saškou – od študentiek po staršie panie. Ony potrebovali bývať a ja by som im dala aj posledné, aby sa o ňu postarali. Mali za to jedlo aj strechu nad hlavou,“ vysvetľuje s tým, že je naozaj zvláštne ubytovať u seba niekoho, o kom nič neviete, ale musíte to akceptovať, inak to nejde.

Rakovina dala Gabriele o sebe vedieť ešte raz, keď mala dcérka 5 rokov. Musela podstúpiť konizáciu krčka maternice, ale keď jej lekári po zákroku povedali, že by jej mali vziať aj maternicu a vaječníky, odmietla. „Mala som 35 rokov, nechcela som byť už v prechode. Opäť som pol roka skúšala alternatívne liečby a keď som potom išla na kontrolu, lekár musel skonštatovať, že žiaden nález tam už nie je,“ hovorí.

Pýtajte si vyšetrenie

Gabriela dnes chodí poctivo na kontroly. Všetkým ženám chce odkázať, že je povinnosťou gynekológa vyšetriť im počas preventívky aj prsníky. „Mne to predtým žiaden lekár nikdy neurobil! Aj samovyšetrovanie je dôležité. Ak sa choroba zachytí včas, nemusíte prísť o prsník…“ upozorňuje a dodáva, že dnes by sa už chránila pred otehotnením inak ako hormonálnou antikoncepciou. „Prvé, čo sa ma opýtali na onkológii, bolo, či ju beriem. Áno, brala som ju 10 rokov!“ hovorí mamička deväťročnej dcéry, ktorá sa snaží zdravo jesť, hýbať sa, pracovať toľko, koľko telo dovolí, a relaxovať.

Počas liečby, keď udržala v ruke akurát tak štetec, sa vrátila k maľovaniu obrazov. „Pomohlo mi to dať zo seba von pocity. Chcem nimi tešiť ľudí,“ hovorí bojovníčka, ktorá svoje diela už vystavovala aj pre verejnosť. Samozrejme, aj na onkológii, „aby nemali ľudia stres a paniku, zvládnuť sa dá veľa…“