Krik a vzlyky
„Cesta vlakom zo Žiliny do Vrútok mi obvykle trvá dvadsať päť minút. Tento raz sme ale zastali pred jedným z tunelov. Netušili sme, čo sa deje. Vypadla elektrika, ostali zatvorené dvere, prestala fungovať klimatizácia. Keď vo vagóne začínalo byť teplo, prišla pani sprievodkyňa a otvorila nám okná,“ hovorí Eva Lacová. Nikto sa neznepokojoval. Ľudia hľadeli do mobilných telefónov, čítali si knižky, listovali v časopisoch, ona sa rozprávala s kamarátkou. Vtedy sa ozvala rana a prišiel náraz, po ktorom takmer všetci v jej okolí vyleteli zo sedačiek.
„Nemala som ani škrabanec, no kamarátka narazila do stolíka pod oknom. Sťažovala sa na bolesti brucha, čo mimochodom spomínali mnohí cestujúci. Zranení ležali na chodbách, zovšadiaľ sa ozýval krik, vzlyky a prosby o pomoc. Bolo to desivé. Hoci aj ja som sa celá triasla, v tej hrôze som si zachovala chladnú hlavu. Bála som sa, aby kamarátka neomdlela,“ pokračuje Eva Lacová. Neuvedomovala si ako rýchlo plynie čas, no odhaduje, že záchranári boli na mieste o desať - pätnásť minút.
