Charizmatická žena pred rokmi našla zázemie v hlavnom meste, no pochádza z východného Slovenska. Jej otec pracoval ako baník v Smolníku. Kedysi to tam vraj rozkvitalo. Vychodila tam základnú školu, na strednú všeobecnú školu dochádzala do Gelnice.

Na strednej škole snívala pani Milka o tom, že bude herečkou a odíde do Bratislavy. Rodičia tým nadšení neboli. Povedali, že ak jej majú platiť štúdium, nech si vyberie serióznu školu. So smiechom vysvetľuje, že jediným vhodným riešením sa jej zdalo štúdium práva, ktoré bolo v tom čase iba Bratislave. „Ak by som chcela ísť na medicínu, o ktorej som tiež uvažovala, musela by som študovať v Košiciach. Tak to vtedy bolo zabehané. Mala som šťastie, lebo rok nato, ako som začala študovať na právnickej fakulte, otvorili právo aj vo východoslovenskej metropole.“ Vysokoškolský život jej ponúkol splniť svoje sny aspoň sčasti. Už počas prvých mesiacov vyhrala súťaž Miss január časopisu Život a stala sa dievčaťom titulnej strany časopisu Žena a móda. „Kamarátky z internátu ma nahovorili, aby som do súťaže poslala fotky. Bolo tam asi tritisíc adeptiek, medzi inými aj Ivana Zelníčková, teraz známa ako Trumpová,“ usmieva sa pani Emília nad vtedajšími fotografiami. Mala dvadsať rokov a súťaž o titulku vyhrala.

Vďaka svojim krásnym vlasom a výrazným očiam sa stala tvárou vlasovej aj bežnej kozmetiky či bižutérie. Popri štúdiu práva a fotení reklamných kampaní stihla nakrúcať filmy. „Už na strednej škole som recitovala poéziu a prednášala prózu, hrali sme divadlo. Na jednej z neskorších súťaží si ma všimol režisér Uher, ktorý často pracoval s nehercami, a pozval ma na kasting. Tak som sa dostala k filmu,“ spomína pani Emília.

Hrala napríklad v snímkach Keby som mal pušku a Keby som mal dievča, Zrelá mladosť, Tretí Šarkan, spolupracovala aj s režisérom Ťapákom a Hledíkom. Počas vysokej školy toho stihla dosť. Vzdychne si: „Štúdium trvalo len päť rokov, ak by som do mesiaca nenastúpila do práce, stíhali by ma ako príživníčku. Taká bola doba...“ Po štátniciach získala miesto v organizácii zahraničného obchodu, v Slovarte. Justičný palác ju nelákal, aj keď ho každý deň videla z okna. „Keď som si predstavila, že by som v niektorej z jeho kancelárií mala medzi spismi z pojednávaní stráviť zvyšok života, vedela som, že právu sa venovať nebudem.“

Herectvu sa venovala len príležitostne, no okrem práce, ktorá ju bavila, jej v zamestnaní do života vstúpil budúci manžel. „Michal je o štyri roky starší. Poznali sme sa ešte z legendárneho vysokoškolského V-klubu, ale chodiť sme spolu začali, až keď som začala pracovať,“ prezrádza pani Emília. Michal jej imponoval a ich kamarátstvo postupne prerástlo v lásku. Vzali sa po dvojročnom vzťahu.

„Nikdy sa mi nepozdávali krásni chlapci, považovala som ich za prelietavých a nedôveryhodných. Na mojom manželovi sa mi páčilo a páči, že vždy dodrží slovo, je priateľský a inteligentný.“

Keď sa však stal generálnym riaditeľom podniku, pani Emília dala výpoveď. Tvrdí, že ich vzťahu ani ovzdušiu v zamestnaní to neprospievalo, prácu si nosili domov a namiesto pokojného večera o nej debatovali a vymieňali si názory. Neskôr si radšej našla prácu vo firme organizujúcej výstavy a veľtrhy.

V roku 1991 si Emília Lörinczová založila vlastnú firmu, reklamnú agentúru, ktorá ju dodnes živí. „Použila som na ňu honorár z jedného krátkeho filmu, v ktorom som hrala. Jeho scenár mám dodnes odložený,“ hovorí spokojne mama dvoch dospelých dcér a ukazuje zažltnuté stránky papiera s názvom Prekladateľka. Hoci jej práca zaberá veľa času, čo najviac sa ho snaží tráviť so svojimi vnukmi a s rodinou. Dokonca sa chystá vrátiť ku golfu, ktorému sa kedysi rekreačne, ale úspešne venovala. Obľúbeného tenisu sa pre zdravotné problémy musela vzdať. Vysvetľuje: „Keď sme žili na východe, v zime som plákala bielizeň v studenej vode v potoku. Z toho mám reumu, trápi ma aj artritída. Nemôžem poriadne zovrieť ruku.“

Pani Emília je už pár rokov stabilnou tvárou relácie Súdna sieň. Hrá v nej kolíznu opatrovateľku, hoci pôvodne sa zúčastnila na konkurze na sudkyňu. Priznáva, že na túto úlohu si netrúfala, režisér ju však presvedčil, aby vzala aspoň nejakú menšiu rolu. „Texty sa mi najlepšie učia večer pred nakrúcaním alebo zavčas ráno. Tak ich mám čerstvo v pamäti...“

Manžel pani Emílie je honorárny generálny konzul Dánskeho kráľovstva – menovala ho samotná kráľovná Margrethe II. Keď jej veličenstvo pár rokov po revolúcii zavítalo na Slovensko, jej návštevu mal na starosti práve pán Michal Lörincz. „Bola to vôbec prvá kráľovská návšteva v histórii samostatného Slovenska, uskutočnila sa v októbri v roku 1994. Kráľovnej sa u nás veľmi páčilo. A môj manžel za organizáciu jej návštevy a rozvoj slovensko-dánskych vzťahov dostal titul rytiera Dannebrogu 1. stupňa,“ uzatvára s úsmevom Emília Lörinczová.

Emília Lörinczová s úsmevom, ale so stálym smútkom v hlase spomína na herečku a speváčku Zoru Kolínsku. Spoznali sa vďaka tenisu. „Slovenské národné divadlo organizovalo tenisové súťaže pre hercov a keďže málo herečiek hralo tenis, zavolali aj mňa. Zorka sa ho práve učila a bola z neho nadšená. Neskôr sme sa obe stali členkami tenisového klubu Slovan, kde sme pravidelne hrávali,“ hovorí pani Lörinczová.

Stali sa z nich výborné priateľky, Zora si dokonca neskôr kúpila chatu v Senci v susedstve pani Emílie a ich ďalšej priateľky herečky Evy Landlovej. „Zora bola veľmi aktívna, stále nás ťahala na prechádzky okolo jazera, ktoré sme museli zakončiť plávaním. Večer sme si dali na terase pohár vína a pozerali na západ slnka. Vravievala: Dievčatá, toto je pre mňa Amerika!“

Keď sa Zora Kolínska pred rokmi ocitla v nemocnici pre nádor v hlave a podrobila sa náročnej operácii, pani Emília jej tam nosila domácu stravu. A bola svedkom na jej svadbe s lekárom Igorom. „Volala mi aj Evke Landlovej, aby sme prišli a doniesli si občianske preukazy. Mysleli sme, že chce len niečo právne ošetriť, možno nám dať na niečo plnú moc. A ona pritom plánovala sobáš...“ Dva týždne nato videla svoju priateľku Zorku naposledy. „Vrátila som sa z pracovnej cesty v zahraničí. Hneď som šla za ňou do nemocnice. Spoznala ma, povedala moje meno, viac vravieť nedokázala. Len mi silno stískala ruku...“

Foto: TV JOJ, archív E.L

Emília Lörinczová: Z modelky a herečky je dnes majiteľka reklamnej agentúry

Výber pre vás