Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Prednostka Anatomického ústavu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, docentka Eliška Kubíková, má stretávanie sa so smrťou takpovediac v náplni práce. Prednáša študentom medicíny jeden z najobávanejších predmetov, anatómiu, a trávi s nimi aj hodiny v pitevni, aby im na mŕtvych telách vysvetlila teóriu.

Napriek dlhoročnej praxi priznáva, že kovidové časy sú skutočne deprimujúce – nielen preto, že smrť je intenzívnejšie prítomná, ale nenávratne bude poznačená jedna generácia mladých lekárov.

„Keď idem okolo ústavu patologickej anatómie, za normálnych okolností tam stojí nejaké pohrebné auto a vidím dve truhly. Lenže teraz tam stoja aj tri pohrebné autá a tých truhiel s mŕtvymi, čakajúcimi na pitvu, je šesť. Je toho príliš veľa a trvá to už dlho...“ hovorí docentka.

Koronavírus zasiahol aj do darcovstva tiel na účely výučby medikov. Študenti sa totiž nesmú učiť na mŕtvych, ktorí boli chorí na tuberkulózu či mali HIV, ale vylúčení sú už aj tí s koronavírusom. V databáze ľudí, ktorí za svojho života vyjadrili prianie darovať telo na medicínske účely, je okolo 1 200 mien.

„Neprejde týždeň, aby niekto nevolal a neprejavil záujem. Dôvody sú rôzne – niekomu deti žijú v Amerike a bojí sa, že mu na cintorín neprídu zapáliť sviečku, iní sa takto chcú odvďačiť lekárom za vyliečenie. Ale často je to o ekonomickej situácii človeka, ktorý nemá na pohreb a vie, že my sa o jeho telo po smrti postaráme. Darcov bude v tejto situácii určite pribúdať,“ myslí si docentka, ktorá napísala o silných osudoch darcov dokonca knihu.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

V anatomickom ústave „čaká“ v tzv. bazénoch, v špeciálnom roztoku zafixovaných tiel, 48 nebohých na to, aby poslúžili medikom. Pitevne sú však už dlho prázdne, život sa na fakulte, v ktorej to má žiť, presunul kvôli pandémii do online priestoru. Docentka Kubíková hovorí, že telá môžu na svoju veľkú chvíľu čakať neporušene aj desať rokov, pre medikov a budúcich pacientov je však stratený čas nenapraviteľnou ujmou.

„Detailne som nahrala na video pitvu hrudníka a brucha. Ale je to niečo celkom iné, ako keď študenti stoja v pitevni pri mne a majú možnosť dotknúť sa ciev, svalov, pľúc, mozgu či kostí. Žiaľ, k niektorým praktickým cvičeniam sa už nikdy nedostanú,“ konštatuje prednostka.

Najmä študenti štvrtých a šiestych ročníkov, ktorí by mali zažívať intenzívnu prax, sú nešťastní. Teoretické vyučovanie prináša absurdné situácie. „V rámci štátnice si študent vytiahne otázku o pôrode koncom panvovým, lenže on neabsolvoval predštátnicovú stáž na gynekológii a pôrod v živote nevidel. Navyše, v rámci praktických skúšok získavajú študenti aj potrebné sebavedomie. Takto dokážu odrecitovať učebnicu, ale prax im chýba. Ostáva len dúfať, že keď prídu do praxe, natrafia na trpezlivých, empatických kolegov, ktorí im nezištne odovzdajú skúsenosti. Veď títo kovidoví medici za to, čo sa deje, nemôžu,“ hovorí.

Naznačuje však, že ani v nekovidovej dobe to nie je samozrejmosť, lekári akoby si žiarlivo strážili vedomosti. To je, žiaľ, v našich podmienkach veľká téma.

Docentka Kubíková priznáva, že medici v Brne, Olomouci či na Slovenskej zdravotníckej univerzite (SZU) prax, hoci oklieštenú, majú. Diplomaticky hovorí, že je to otázka zváženia rizika zo strany vedenia každej školy a ochota preniesť na seba zodpovednosť, ak sa niečo stane. „Navyše, napríklad na SZU študuje 70 medikov, u nás 700. Ťažko zabezpečíme pre všetkých laboratóriá tak, aby sa vystriedali a aby sme dodržali hygienické normy,“ hovorí.

Aj medici z UK sa však do nemocníc predsa len dostali, môžu absolvovať letnú prax a pomáhajú pri testovaní. „Testovanie je užitočné pre spoločnosť, ale medika v medicíne neposunie,“ hovorí docentka Kubíková otvorene. Rovnako ani pobyt na kovidovom oddelení nenahradí také potrebné spoznávanie rôznych diagnóz.

„Je smutné, že sa študenti teraz skôr stretnú s masívnym umieraním ako optimistickou medicínou, ktorá lieči. Na druhej strane, aspoň vidia tú obrovskú zodpovednosť a nasadenie lekárov, to, akú ťažobu nesú na svojich pleciach. Do profesijného života im táto empatia dá viac ako to, že sa naučia zapojiť kyslíkový prístroj,“ hovorí. Dodáva, že záujem o medicínu sa neznížil – korona maturantov neodradila.

Študenti docentke Kubíkovej veľmi chýbajú. „Keď vyjdem z ústavu, vidím budovu, kde sídli Bratislavský spolok medikov, kde to žilo, teraz je aj na dvore mŕtve ticho. Za normálnych okolností tam posedávajú študenti na lavičkách, fajčia, hoci je to zakázané,“ pousmeje sa atestovaná chirurgička, ktorá sa síce trikrát do týždňa oblečie, namaľuje a vyrazí do svojej pracovne, prakticky však stretne asi troch ľudí.

Na online styk so študentmi z donútenia si zvykla, ale je presvedčená, že patria do školy. „Prednášku z úvodu do anatómie som začínala, sediac doma za laptopom, vetou: Milí študenti, som veľmi rada, že vás spoznávam, a budeme sa stretávať... V tej sekunde som sa zháčila. Ako spoznávam?! Koho? Tých tristo ľudí nemám šancu vidieť. Viete, aj umenie dobrej prednášky je vo veľkom percente v tom, že vidíte záujem alebo nezáujem publika. Keď prednášam o svaloch, môžem ukázať na vyšportovaného chlapca, na ktorom vysvetlím biceps – hneď všetci ožijú, hneď počujem smiech a je to reštart aj pre tých, ktorí možno zaspávali... Chýba nám vzájomná interakcia,“ dodáva.

Online život však prináša aj úsmevné momenty. Docentka Kubíková spomína, ako stvorila jednu z najpopulárnejších prednášok. „Nahrávala som si doma úvod do tráviaceho traktu. Odrazu začal štekať náš pes a k tomu všetkému, neviem prečo, môj manžel spustil v kuchyni pekne nahlas Biely kvet od Mira Žbirku. Spevák mal práve vtedy nejaké výročie... Všetko sa to, samozrejme, nahralo. Keď som skončila, nezdržala som sa smiechu a opýtala sa muža: Môžeš mi vysvetliť, prečo si si vybral práve tento moment, keď si štyridsať rokov nespieval?“ spomína Eliška Kubíková.

Čo s dvojhodinovou „ozvláštnenou“ prednáškou? „Druhýkrát, úprimne povedané, sa mi nechcelo opäť nahrávať to isté, a tak som počúvla našu inžinierku v počítačovom stredisku, ktorá povedala, že to bude historická prednáška. Mala pravdu. Prednáška mala úspech, myslím, že si ju nahrali úplne všetci. Samozrejme, ani nie kvôli tráviacemu systému, ale kvôli spevu a štekotu,“ hovorí s úsmevom.

Docentka Kubíková dúfa, že tento letný semester je posledný, keď budú študenti ukrátení o to, čo im patrí. Aj v škole, aj na praxi v nemocniciach. „Je dojemné, ako sa tešia na praktické cvičenia, ako hrdo nosia fonendoskop ešte aj do bufetu ako znak toho, že raz budú lekármi. Dopriala by som im to,“ uzatvára.