Už naši predkovia spred kresťanských čias venovali svojim mŕtvym patričnú pozornosť. Svedčia o tom archeologické dôkazy. Rozlúčka so zosnulým sa vtedy niesla v radostnejšom duchu než dnes. Počas plynúcich stáročí však nastali určité zmeny.

„Úcta k zosnulým sa vyvíjala v súvislosti s nástupom kresťanstva a kresťanských obradov. Myslím si však, že v prípade rozlúčky či spomienky na zosnulého je prítomný nielen smútok, ale aj príjemný pocit pri premýšľaní nad spoločnými radostnými chvíľami,“ hovorí profesorka Marta Botíková z Katedry etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Na Slovensku bolo kedysi v tomto období zvykom obdarúvať chudobných ľudí a žobrákov jedlom či peniazmi, aby sa modlili za pokoj duší zomretých. Horiace sviečky na hroboch majú stáročnú tradíciu, no vence a kvety začali na ne klásť oveľa neskôr.

Bázeň a strach pred smrťou sú úplne prirodzené pocity u väčšiny ľudí. Zasiahnu najmä pozostalých. „Hľadajú vysvetlenia. Môžu byť racionálne pre tých, čo smrť berú ako koniec všetkého. Tí, ktorí nerozmýšľajú len o hmotnej, ale aj o duchovnej stránke bytia, zas neveria, že duša po smrti prestane existovať,“ dodáva profesorka Botíková. <br /> Aj keď možno neveríte vo večný život, na svojich blízkych azda spomínate. Nie je vari aj to určitý druh nesmrteľnosti?

Po smrti blízkeho človeka sa často vynárajú otázky, či ste si stihli všetko povedať, či ste pre neho všetko urobili... Podľa profesorky Botíkovej je to pre ľudí 21. storočia typické. Pohanskí predkovia sa s tým vyrovnávali po svojom – mŕtvemu dali do hrobu všetko, čo na svoju cestu potreboval, aby odišiel pokojne a už sa nevrátil.

A prečo čas venovaný zosnulým spadá do prvých dvoch novembrových dní? Aj to má súvislosť s našou kultúrou. Etnologička vysvetľuje: „Základ našej kultúry sa spája s roľníctvom. A najvhodnejší čas venovať sa svojim predkom nastal vtedy, keď boli všetky práce na poliach ukončené a úroda uskladnená.“

Podotýka však, že hoci Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých sú zapísané v kalendári, existujú ešte minimálne dve obdobia, počas ktorých na svojich blízkych myslíme intenzívnejšie – počas vianočných a veľkonočných sviatkov. Podobne aj v deň výročia ich smrti či narodenia...

Hnevá vás, že už od konca leta vás v obchodoch „strašia“ sladkosťami či dekoráciami, ktoré súvisia s Halloweenom? Možno neviete, že má korene v germánskej kultúre. Dokonca aj v dnešných prímestských častiach Bratislavy, konkrétne v Čunove, Jarovciach a v Rusovciach, ktoré donedávna obývali najmä potomkovia chorvátskych prisťahovalcov, ešte pred niekoľkými desiatkami rokov v „dušičkovom“ čase deti obchádzali domy so svetielkami a vinšovali ich obyvateľom.

„Chodili s takzvanými ,hajlingmi‘ od domu k domu, za čo dostávali sladkosti,“ približuje etnologička.<br /> Nie všetko teda prišlo z Ameriky. Hoci tam v posledný októbrový deň prevláda práve tá veselšia stránka. Američania na Dušičky hroby nevyzdobujú. Svojich zosnulých si uctievajú v máji, počas Pamiatky veteránov,“ hovorí profesorka Botíková.

To, či novembrový sviatok v podobe, v akej ho poznáme na Slovensku, má šancu prežiť ďalšie stovky rokov, závisí podľa etnologičky od samotných ľudí. „Záleží na tom, k čomu sa prikloníte. Myslím však, že nie sme v štádiu, aby sme prestali chodiť na cintoríny,“ uzatvára profesorka Marta Botíková.

Posledný októbrový deň a prvé dva novembrové dni sú z hľadiska mágie veľmi významné. „Ľudia chodili k veštkyniam a na rituály k čarodejníkom,“ vysvetľuje profesorka mágie Sonia Guerrera.

Ide o pozostatok pohanských zvykov najmä z obdobia Keltov, keď slávili príchod nového roku. Skončilo sa obdobie úrod a príroda sa ukladala na spánok. Hoci dnešné ponímanie sviatku je skôr ponuré, pohanský zvyk bol plný radosti z opätovného stretnutia so zosnulými.

Podľa Soniiných slov aj v dnešnom čarodejníctve a novopohanstve patrí tento sviatok k významným a nazýva sa Samhain. „Ide o obdobie, keď odchádza svetlo a svet poznaného sa prepája s nepoznaným,“ dodáva Sonia.

Čarodejníci zo Santérie, bratislavskej školy mágie, v týchto dňoch vystroja svojim spirituálnym patrónom aj zomrelým príbuzným oslavu. Nechýba hudba, tanec, jedlo a oltár vyzdobený darmi matky zeme, ktoré vydala pred nástupom zimy.

Chcete si svojich zosnulých uctiť viac ako len zapálením sviečky? Pozvite ich do svojho príbytku, aby sa stretli so svojimi živými potomkami. „Prestrite kompletný chod a duši zosnulého nechajte za stolom nielen miesto, ale aj stoličku. Na ňu postavte zrkadlo, pred zrkadlo fotografiu zosnulého tak, aby sa v ňom odrážala,“ približuje profesorka mágie.

Vedľa jedla, ktoré mu chcete ponúknuť, položte číry pohár s vodou, vložte doň papierik s menom vášho zosnulého a na hladinu položte biely kvet. Vedľa pohára postavte bielu sviečku a povedzte: „Dnes, keď je brána otvorená, vítam ťa na návšteve vo svete živých – meno osoby. Touto sviecou si ctím tvoju pamiatku a jej svetlom žehnám tvojej duši. Stále si našou súčasťou, usadni s nami za spoločný stôl.“

Sonia však pripomína, aby ste nezabudli, že duša vášho zosnulého zostane s vami až do ďalšieho dňa. Hovorí: „Rozprávajte sa s ňou tak ako počas života. Čím viac energie jej dáte, o to väčšou silou vám môže dať pocítiť, že je s vami.“

Tajomno je pre ľudí síce príťažlivé, no zväčša sa všetkého neznámeho boja. Tak je to aj s mágiou. „Mnohí ju odsudzujú a vnímajú ako niečo zlé. No tí, ktorí vedia, že mágia je život samotný a všetko sa deje len v súlade s prírodnými zákonmi, si už bez nej nedokážu predstaviť život,“ hovorí Sonia Guerrera.

Mágovia vnímajú smrť ako transformáciu do iného stupňa existencie, pretože podľa nich sme všetci energia. Energia nezaniká, iba mení svoju formu. „Dnešní ľudia už nie sú spätí s prírodou a vesmírom, iba s nákupnými centrami a televíznymi reklamami. Preto ťažko akceptujú smrť ako prirodzený proces života a nie sú s ňou psychicky vyrovnaní,“ hovorí profesorka mágie a dodáva: „Určite by sa každej duši odchádzalo ľahšie, keby vedela, že po fyzickej smrti bude stále súčasťou svojho rodu, nielen zaprášenou fotkou v starom albume.“

Typickým symbolom tohto času je vyrezávaná tekvica. Viaže sa k nej príbeh o Jackovi O’Lanternovi. Počas života bol vraj veľmi zlomyseľný, za čo ho po smrti čakal trest – svoju dutú hlavu musel v ruke nosiť ako lampáš. „Miernejšia verzia príbehu hovorí, že Jacka po smrti ani čert nevpustil do podsvetia, ale daroval mu hrsť uhlíkov, aby sa mohol ohriať. Ten si ich vložil do lampáša z tekvice a vydal sa na večné potulky svetom,“ hovorí Sonia Guerrera.

Existujú rôzne štádiá vyrovnania so smrťou blízkeho. Najviac stresovou udalosťou je podľa psychológov strata blízkeho partnera. Najskôr príde šok, ktorý je obrannou reakciou organizmu na veľkú bolesť. „Myslenie, vnímanie a pamäť začnú fungovať inak ako bežne. Je to pudová reakcia, fungujúca na biologickej úrovni,“ hovorí psychologička Zuzana Pajonková.

Neskôr si začnete uvedomovať, čo sa stalo, ale nechcete si to pripustiť. Stále sa vám vynára otázka: Prečo? Snažíte sa na ňu nájsť racionálnu odpoveď a upokojiť svoje emocionálne prežívanie. „V ďalšom štádiu začnete situáciu vnímať reálnejšie,“ pokračuje psychologička. Emócie vystrieda bežná rutina a mozog začne normálne fungovať. V poslednom štádiu prichádza zmierenie.

Rozhodujúci faktor toho, ako sa so stratou blízkeho vyrovnáte, prichádza už na začiatku. Dobré je mať pri sebe blízkeho človeka, ktorý nemusí nič hovoriť, stačí, aby bol pri vás. Postupne by ste sa nemali brániť tomu, aby ste sa vrátili do situácií bežného života. Hoci sú neraz možno nepríjemné, prinútia vás odbúrať nával emócií. Uvedomte si, že stále môžete robiť veci, ktoré vás tešia, a nebráňte sa svojej prirodzenosti – ak je vám niečo smiešne, zasmejte sa, hoci prežívate smútok.

Je dobré, ak sa ľudia okolo vás budú k vám správať normálne, pretože ľútosť ani sebaľútosť neplnia ozdravnú funkciu, iba prehlbujú trpiteľské prežívanie.

<a href="https://www.pluska.sk/zena/pribehy/pribehy-citateliek/bol-jej-duch.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)"><strong>Katka vyveštila spolužiačkam z kariet a vyvolala ducha: Potom sa ho nevedeli zbaviť</strong></a>