Dovolenku do Ománu som dostala pod stromček, no Ježiškovi sa do toho trochu zamiešal čert. Termín pripadol presne na čas, keď sa tam objavili prvé dva prípady koronavírusu. Slovensko bolo vtedy ešte bez nakazeného, takže sme zvažovali, či nezostať doma. V cestovke nám však povedali, že na rušenie zájazdu nie je dôvod, tak sme to riskli. A neľutujeme. Hoci sme sa domov vrátili prechladnutí.

Nádcha namiesto vírusu

Po prílete domov nás nepustili do letiskovej haly. Polonahí turisti, vyhriati z pláže, skončili po ôsmich hodinách letu o polnoci pred bránami letiskového areálu. Dlhé minúty sme čakali v dlhom rade, kde nám ako prašivým kontrolovali na asfaltke pasy a potom sme si hľadali kufre v odstavených vozíkoch pod holým nebom. Na čo bol tento manéver dobrý, mi nie je celkom jasné, lebo keď všetkých odbavili a našli si batožinu, vrátili sa do haly, aby sa obliekli a zavolali si taxíky. Našťastie, celkový dojem z Ománu nepokazila ani prípadná nádcha, ktorú určite nejeden z nás chytil. Navyše, vtedy sme netušili, ako dramaticky sa bude situácia vyvíjať. 

Vďaka za nádchu

My, ktorí sme prileteli z Arabského polostrova 7. marca, sme ešte nepociťovali strach, aký si nový vírus zasluhuje. Frflali sme, keď nás o polnoci vyhodili z lietadla pred brány letiska a nevpustili nás do budovy. Pritom sme mohli byť radi, že sme nedopadli ako tí, čo prišli z Ománu teraz. Už do Bratislavy  vôbec nesmeli. Pristáli na Schwechate,  kde to bolo oveľa rizkovejšie než u nás. Navyše bol problém dostať ich domov, lebo autobusoví šoféri sa, pochopiteľne, boja cestovať do zahraničia.

Po útrpnom lete, z Ománu sa letí až osem hodín v malom, nie veľmi pohodlnom lietadle, ich teda čakalo oveľa väčšie nepohodlie ako nás. A tiež riziko. No a keďže medzičasom sa infikovaný človek našiel už aj na Letisku M. R. Štefánika, dnes som vlastne rada, že sme sa vďaka opatreniam zdržovali na letisku minimálne.

Osvietený sultán

Vráťme sa ledo Salalahu. V Ománe sme boli vo zvláštnom čase, no nie pre vírus. Necelé dva mesiace predtým však pochovali osvieteného sultána, ktorý krajinu posunul neuveriteľne dopredu a spravil z nej pozemský raj. Veď aj trúchlenie trvalo celé týždne, takže dokonca v hotelových rezortoch bol zakázaný alkohol a hudobné produkcie. Nás sa však už takéto opatrenia nedotkli a mohli sme si užívať iba plody jeho múdrej vlády, ktorá krajinu posunula medzi najbezpečnejšie na svete.

Sultán, ktorého vo vládnej línii bude nasledovať jeho rodinný nástupca, spravil z krajiny naozaj raj na zemi. Ománčania žijú vďaka rope, kadidlu, ale aj množstvu pitnej vody vo veľkom blahobyte. Donedávna dokonca vôbec nepracovali. Múdry panovník im to síce nakázal, lebo pracovať je dobré, no pracovnej morálke sa ešte len učia. Aj tak sa veľmi nenadrú, lebo na skutočné roboty sú v krajine Bangladéšania a ďalšie chudobné národy. Navyše, podpory v nezamestnanosti sú také vysoké, že sa v podstate vyrovnajú tučným platom. Keďže od sultána dostávajú pri sobáši pozemky a príspevky, Ománčania bývajú v domoch, ktoré sa skôr ponášajú na paláce, a vozia sa na autách, o ktorých v Európe nechyrujeme. Na druhej strane, musia dodržiavať pravidlá. Pokuta je napríklad aj za to, keď jazdia po ceste v neumytom aute. A kto neposlúchne príkaz v čase koronavírusu dodržiavať karanténu a odíde do mešity, môže dostať trest až šesť mesiacov nepodmienečne plus mastnú pokutu.