Keď som si so svetoznámou šľachtiteľkou telefonicky dohadovala stretnutie, zarazila ma a zároveň aj pobavila jej odpoveď: „Júj, len kedy, nemám čas.“ Pri komkoľvek inom by ma táto odpoveď neprekvapila, no pri osemdesiatpäťročnej dáme áno. Nakoniec si chvíľku našla a privítala nás vo svojom útulnom byte. Už po pár minútach bolo jasné, že rodená Bratislavčanka nepreháňa a naozaj nemá času nazvyš.

„Je toľko vecí, čo ma v živote zaujímajú a ktoré by som chcela vedieť. Kníh, ktoré by som si chcela prečítať. Zišlo by sa mi na to desať životov. Vo svojich osemdesiatich piatich rokoch mi je publicita nanič. Keď som kedysi potrebovala podporu kvôli práci, nedostala som ju, teraz je to celé trošku zvláštne,“ vysvetľuje pani Pospíšilová.

Boom záujmu o ňu nastal, keď mala osemdesiat rokov, a úprimne sa na tom zasmeje. Dovtedy ju uznávali najmä odborníci na medzinárodnej úrovni. Dodnes chodí na rôzne stretnutia a prednášky, kde rada vysvetľuje všetko, čo sa za roky naučila a zistila o vinohradníctve, a nielen odborníkom. Stále má čo ponúknuť, napokon, šľachteniu sa venovala takmer celý život. Do dôchodku odchádzala, keď mala sedemdesiatosem rokov.

Obdivuhodný, pokorný a jasný názor má aj na ocenenia, ktorých získala neúrekom, naposledy cez víkend <a href="https://www.pluska.sk/spravy/z-domova/kristalove-kridlo-je-za-nami-toto-su-vitazi-prestizneho-ocenenia.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Krištáľové krídlo</a>. „Nemám záujem o to, aby ma vyzdvihovali. Nie je to iba vekom, ale aj principiálnym postojom. Oslavy a chvály beriem skôr tak, aby som niekomu vyhovela. Vnútorne mi to veľa nehovorí, no som povinná ľuďom, ktorí si chcú uctiť či oceniť moju prácu, vyhovieť,“ zdôrazňuje Dorota Pospíšilová.

Keď jej oznámili, že získa ocenenie Krištáľové krídlo – mimoriadnu cenu za celoživotný prínos, zovrel sa jej žalúdok a hneď si povedala, že nechce nikoho sklamať. „Je to jedno z najvyšších ocenení v našej spoločnosti, no keď to porovnám s ľuďmi, ktorí ho dostali predo mnou, myslím, že do tejto kategórie nepatrím a že ma precenili,“ hovorí skromne a s úsmevom. <br /> Cien za šľachtenie má veľa. Potešila ju cena za najlepšiu knihu roka vo vinohradníckom odbore, ktorú získala v Paríži. Posielala ju z komunistického Československa a obstála v silnej odbornej konkurencii.

„Teší ma, že vína, ktoré vyrábajú z mojich odrôd, získavajú vo svete ocenenia a majú konkurenčnú schopnosť. Mala som šťastie, že som pracovala vo vinohradníctve a s takým objektom, ktorý dnes dáva materiál a možnosť ďalším generáciám dosahovať svoje méty,“ vysvetľuje pani Pospíšilová. A hneď dodá, že sledovať tridsať rokov vývoja novej odrody – toľko trvá jej vyšľachtenie -, ako sa úspešne uchycuje v praxi, sa nepodarí hocikomu. O to väčšiu radosť má z toho.

Dorota Pospíšilová sa k vinohradníctvu dostala akoby náhodou. Po absolvovaní Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre s diplomom inžinierky v roku 1952 dostala umiestenku do Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Borovciach. Mali ju tam však ubytovať v studenej komôrke, do ktorej presakoval moč z vedľajšej maštale. Preto nastúpila v Bratislave na pôdoznaleckom pracovisku Výskumného ústavu rastlinnej výroby. Keď jej o rok neskôr ponúkli miesto šľachtiteľky vo vinohradníckom a vinárskom ústave, nezaváhala. Našťastie.

„Myslím si, že našou povinnosťou je pracovať tak, aby z toho niečo bolo. Nie vždy je to možné, nie vždy je to v možnostiach človeka. Ostatné, čo človek potrebuje pri svojej práci, dostal ako dar. Buď genetickým kódom, čo až tak veľmi od neho nezávisí, alebo výchovou a hodnotami, ktoré mu vštepili rodičia. To všetko som nadobudla, na tom som neurobila nič. Mojou povinnosťou bolo dar, ktorý som dostala odniekiaľ zhora, zúročiť,“ reaguje pani Pospíšilová na okolnosti, ktoré ju ovplyvnili, keď sa chcela stať úspešnou šľachtiteľkou. Z vlastnej skúsenosti tvrdí, že výsledky môžete dosiahnuť aj bez väčšej podpory, dokonca aj keď vám hádžu polená pod nohy...

To, že svoje schopnosti Dorota Pospíšilová využila, je nesporné. Navyše, stále ich zúročuje. Po osemdesiatke začala písať ďalšiu knihu, monografiu o skríningu v lužných lesoch po lesnom viniči – Vitis silvestris. Z posledného výskumu má zozbierané výsledky z výskytu Vitis silvestris na Slovensku. Považovala by to za veľkú chybu, keby ich nezužitkovala, lebo v odbornej literatúre zatiaľ o tejto problematike u nás súborne nič nevyšlo.

„Keď som sa do toho pustila, zistila som, aká je to veľká téma, koľko vecí s ňou súvisí. Archeológia aj genetika mi dali zabrať a spracovanie mi trvalo rok. Keďže nie som genetička, musela som si veľa vecí najskôr naštudovať. Na internete síce nájdete zaujímavé informácie, ale píšu ich genetici, preto som potrebovala nájsť pramene, ktoré by mi celú problematiku objasnili,“ hovorí o svojej práci šľachtiteľka. Vôbec pri nej nemám pocit vekovej bariéry, hoci je odo mňa staršia o štyridsať rokov.

Nielen pružná myseľ a vlastný svetonázor sú pre pani Pospíšilovú príznačné. Má aj obdivuhodnú fyzickú kondíciu. Dodnes šoféruje auto, chodí na turistiku, spoločenské akcie, stará sa o chalupu. Pred štyridsiatimi rokmi kúpila habánsky objekt vo Veľkých Levároch, zrekonštruovala ho, lebo má veľkú historickú hodnotu. A na to, aby sa na Záhorie pohodlne dostala, musí mať auto, ktoré si takisto vyžaduje istú starostlivosť. Má domácnosť, pracuje na knihe, chodí na prednášky, skrátka, v jej živote sa stále niečo deje. Naozaj nemá času nazvyš.

„Nepatrím medzi seniorov, ktorí vysedávajú pred televízorom. Zapnem ho až večer, aby som si pozrela správy. Pohybujem sa v širokom spektre ľudí, čo je zaujímavé a pre človeka v starobe aj dôležité. Mám veľa činností a záujmov, nesedím iba v kresle a nečakám ďalší deň,“ usmieva sa pani Dorota Pospíšilová.

Dorota Pospíšilová celý život šľachtí vína, ktoré sú známe aj vo svete

Výber pre vás