Vodné mlyny na našom území vznikali už v dvanástom storočí. Prvý vyrástol na Hrone pri dedine Pavlová nad Štúrovom. V ďalšom období ich najmä na riekach južného a juhozápadného Slovenska postavili stovky, v devätnástom storočí na celom našom území tisíce.

Predtým, ako priemyselná revolúcia spôsobila pád, niekedy až zánik tradičného múčneho remesla, zažívali mlynári zlaté časy. Patrili k hospodárskej elite monarchie, cenili si ich pre vedomosti z vodohospodárstva, v časoch hladomoru však bývali terčom nenávisti a násilia!

Stále niekam písali

Zatiaľ oveľa kratší príbeh má za sebou mlyn Kováčová neďaleko hradu Krásna Hôrka. Je posledným zo slovenských mlynov, ktorý sa podarilo zdvihnúť z ruín, a rovnako ako pevnosť na výšine medzi Košicami a Rožňavou, aj on kedysi patril rodine Andrássyovcov.

Mlyn v Kováčovej kedysi patril grófom Andrássyovcom.
Zdroj: JÁN DZÚR

„Od grófov ho získali moji predkovia. Ale prišiel rok 1950, komunisti mlyn aj s domom znárodnili a moji starí rodičia sa v priebehu pár hodín stali bezdomovci. Nevzdali sa. Stále niekam písali, dokonca aj vedeniu strany do Prahy, a dožadovali sa vrátenia mlyna. Po šestnástich rokoch štátne orgány ich argumenty uznali a mlyn im vrátili. Ale o tom sa už, žiaľ, starí rodičia nedozvedeli,“ hovorí Gejza Lyócsa, muž, ktorý sa tradíciu mlynárskeho remesla na Gemeri rozhodol oživiť.