Mal dvanásť rokov, keď ho rodičia cez letné prázdniny poslali do pionierskeho tábora pri Brne. Vzal v ňom zo sušiaka dievčenskú bielizeň a tajne si ju  natiahol. „Nedokázal som si vysvetliť, čo sa so mnou deje. Ale zistil som, že príjemné pocity sú mocnejšie než strach, aký ma premkol,“ vracia sa do minulosti Jozef, ktorý od detstva bojuje s fetišistickým transvestitizmom, nutkaním obliekať si ženské šaty.

V psychiatrických nemocniciach v Čechách i na Slovensku ho kvôli tejto psychickej poruche hospitalizovali dvadsaťtrikrát. Strávil v nich roky, no nie vždy si so svojimi démonmi poradil a lieky berie doteraz.  

Vytrpel si posmech i úškľabky, po nich dostával záchvaty úzkosti aj depresie, chcel si siahnuť na život. Na jednom z pražských cintorínov Jozefa Švelku v blúzke a sukni zatkli policajti. Vo zvolenskom parku dostal bitku, po ktorej  sa ledva postavil na nohy.

Na odporúčanie psychiatrov si nechal si narásť bradu, tá sa vraj k šatám nehodí, a našiel sa v maľbe, ktorú ocenili aj na salóne duševne chorých pacientov v Paríži. Takmer každé leto maľuje turistov pred Bojnickým zámkom, organizoval vlastné výstavy, na bicykli prešiel zrejme všetky slovenské hrady. No až do týchto Vianoc nemal vlastnú strechu nad hlavou...