Za počiatok trápenia svojej jedinej dcéry pokladá Helena Kišová lanský október, kedy jej Jaroslava (33) v&nbsp;Košiciach porodila mŕtve dieťatko. „Vtedy sa u&nbsp;nej objavili problémy s&nbsp;krvou a&nbsp;ďalšie zdravotné ťažkosti. Ich liečba však dcérke nepripadala účinná a z&nbsp;nemocnice na vlastnú žiadosť odišla,“ vzdychne si pani Helena. Jej &nbsp;Jarka ako raňajková kuchárka roky pracovala v&nbsp;hoteloch v&nbsp;rôznych kútoch Európy. Ako náhle svet zasiahla vlna koronavírusu ostala doma, no kvôli tehotenstvu sa nedala zaočkovať.

„Mesiac po trpkom pôrode dostala silný kovid. Mala vysoké teploty a&nbsp;neustále zvracala,“ opisuje Helena Kišová. Hoci po pár týždňoch sa zdalo, že u&nbsp;Jaroslavy choroba definitívne pominula, koncom januára sa k&nbsp;nej vrátila v&nbsp;podobe variantu omikron. „Raz ju bolela hlava, inokedy mala horúčku, no nechcela sa mi priznať. Myslela si, že ma tým zaťažuje,“ povzdychne si pani Kišová. Keďže sa jej dcéra stále cítila vyčerpaná, vzala si k&nbsp;sebe vnuka, štvorročného Tobiaska. No netrvalo dlho a&nbsp;Jarka &nbsp;jej poslala správu, že už je negatívna.

„Že sa cíti lepšie, ešte doma poupratuje a&nbsp;príde si pre syna. Vôbec by ma nenapadlo, že mi dcérkin druh Ivo o&nbsp;pár hodín oznámi jej kolaps. Dvanásteho februára Jarka upadla do bdelej kómy a&nbsp;hoci ju záchranári oživovali, od tých čias sa neprebrala. Skončila v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Poprade, kde dostala zápal pľúc, epilepsiu aj opuch mozgu. Zakaždým, keď som ju išla pozrieť, pripravovali ma na najhoršie,“ rozplače sa Helena Kišová. Od lekárov čakala povzbudenie, no oni jej oznámili, že jej dcéra má vážnu poruchu mozgu a&nbsp;z&nbsp;postele už nikdy nevstane.

„Neverila som im. V&nbsp;kútiku duše som dúfala, že sa stane zázrak,“ pokračuje Helena Kišová. Jaroslava bola dva týždne na ARE, potom ju presunuli na interné oddelenie. Tu jej mame navrhli, aby ju dala do hospicu v&nbsp;Ľubici. „Tridsaťtri ročná žena má čakať na svoj koniec v hospici!? To snáď nie! Deviateho marca som sa rozhodla, že si dcérku vezmem domov. Doviezla mi ju sanitka, no záchranári ju odmietli vyniesť na ôsme poschodie, kde bývam. Vraj to robia hasiči, ktorým mám zavolať,“ prekvapí nás pani Kišová.

Keď nešťastná mama zazvonila hasičom, tí ju odbili, že k&nbsp;takému prípadu ich môže poslať len lekár. S&nbsp;touto informáciou sa teda Helena Kišová vrátila k&nbsp;sanitke, tá však aj s&nbsp;jej dcérou medzitým odišla preč. „Nevedela som kam! Na centrálnom príjme v&nbsp;nemocnici som vypátrala, že skončila na internom oddelení. Medzitým mi na dvere klopali policajti. Vraj som odmietla prevziať dcéru z&nbsp;nemocnice a&nbsp;prišli to vyšetriť. Čo som odmietla? Veď ja už som jej nachystala polohovateľnú posteľ!“ rozhorčí sa pani Kišová. Príbeh plný absurdity sa tým ale nekončil.

Popradčanke sa ozvali z&nbsp;nemocnice, že jej opäť posielajú dcéru a&nbsp;má si na jej prenos zariadiť susedov! „V tme a&nbsp;zime sme záchranárov čakali na chodbe. Napokon predsa len prišli hasiči, ktorí Jaroslavu vyniesli na ôsme poschodie,“ prezradí Helena Kišová, ktorá má za sebou jedenásť štátnic na dvoch vysokých školách. Roky pracovala v&nbsp;kultúre, neskôr ako špeciálna pedagogička v&nbsp;školstve. Ako päťdesiatročná sa na tri roky vybrala za robotou do Škótska, teraz je zamestnaná v&nbsp;detskom domove.&nbsp; Zo dňa na deň&nbsp; sa z&nbsp;nej ale stala opatrovateľka.

„Robila som, čo mi ženy z&nbsp;agentúry opatrovateľskej starostlivosti ukázali. &nbsp;No bála som sa, že všetko robím zle a&nbsp;môžem dcére ublížiť. Celú prvú noc som sa jej preto neustále prihovárala,“ opisuje Helena Kišová, ktorú ráno opäť prekvapili záchranári. Podľa jej slov prišli skontrolovať zdravotný stav Jaroslavy. Kvôli sťaženému dýchaniu ju vzali späť do nemocnice – hasičov už na prekvapenie všetkých nepotrebovali - &nbsp;tento raz na oddelenie dlhodobo chorých. Test na koronavírus, ktorý tam Popradčanke v&nbsp;kóme urobili, &nbsp;ukázal, že je pozitívna.

Skončila na kovidovom oddelení, kde ležala tri týždne. „Raz sa dusila, inokedy mala infekčnú hnačku, stále brala antibiotiká,“ vzdychne si pani Kišová. Jaroslava opäť skončila na oddelení pre dlhodobo chorých. Odtiaľto ju jej mama dvanásteho apríla s&nbsp;ubolenou dušou dala do hospicu. „Každý deň som tam chodila sedem týždňov. Jarkin partner Ivo pracuje v&nbsp;Rakúsku, pätnásťročnú vnučku Dianku a&nbsp;štvorročného Tobiaska som si preto vzala k&nbsp;sebe do bytu. Starám sa aj o&nbsp;nich, aby nestrádali,“ prezradí Helena Kišová, ktorá urobila ďalší nevídaný krok. Kvôli dcére si k&nbsp;svojmu bytu zatiaľ na rok prenajala ďalší byt.

„Na opatrovanie pacienta v&nbsp;kóme je vhodnejší ako ten môj. S&nbsp;Jarkou som v&nbsp;ňom spávala dvadsať nocí, odsávala som jej hlieny, kŕmila som ju cez hadičku v&nbsp;bruchu. Popri tom som zháňala peniaze na jej liečbu. Dnes mi už s&nbsp;dcérkou pomáha aj profesionálna opatrovateľka, zdravotná sestra Paula Dendisová,“ prezradí Helena Kišová, ktorá o&nbsp;pár dní vezie Jarku na prvé liečenie.

Od terapií, ktoré jej dcére naplánovali v&nbsp;Piešťanoch, očakáva, že ju posunú dopredu. "Snívam však o&nbsp;tom, že časom sa moja dcérka posadí na invalidný vozík. Spolu by sme tak mohli odísť za jej partnerom Ivom k Salzburgu, kde pracuje ako stavbár. A&nbsp;kde by celá rodina mohla byť spolu ako ešte nedávno,“ uzatvára s&nbsp;nádejou v&nbsp;hlase obetavá žena.