V marci 1945 mala južné svahy Nízkych Tatier v područí stále zima. Snehu vyše pol metra a krajinou sa šíril chlad. Ten zachádzal až za nechty. V pieckach skromných domov tleli uhlíky, v ktorých obyvatelia obce Kalište predošlého večera založili oheň. Spiaci ľudia hľadali kúsok tepla aj pod veľkými duchnami. Len v máloktorom dome vysokohorskej dediny sa vtedy skoro nadránom motala duša po izbách. Všade panoval až mrazivý pokoj.

Odrazu sa skraja prvých domčekov ozvala streľba, ktorú pretínala ukričaná nemčina a guľky svištiace vzduchom. To príslušníci vražedného Einsatzkommanda 14 práve prepadli Kalište a ich úlohou tam bolo preliať čo najviac krvi. Bola to nenávistná pomsta za to, že dedinčania aktívne pomáhali partizánom, šatili, chovali a skrývali ich. Pripomeňme si brutálny útok pri príležitosti 75. výročia Slovenského národného povstania, ktoré oslavujeme tento týždeň.

Kopanec za pomoc

V Kališti, ktoré bolo jedným z centier takzvanej partizánskej republiky, žil vtedy aj Jozef Vyšný. Život v horách v nadmorskej výške 924 metrov nad morom nebol jednoduchý. Podobne ako ostatní chlapi z tejto kedysi uhliarskej a baníckej osady si hľadal prácu, kde mohol. Doma ho čakalo sedem hladných krkov. Príležitosť zamestnať sa nebola ľahká ani pre ženy z dediny. Väčšinou sa živili zberom a predajom lesných plodov, ale i háčkovaním.

Druhá svetová vojna situáciu ešte zhoršila, napriek tomu Jozef s rodinou tajne zásoboval partizánov v horách jedlom a cigaretami. Tí mu za to dávali peniaze. „Potraviny chodil kupovať kade-tade po dolniakoch. Nebola múka ani cukor. Chodil s dcérami Ilonkou alebo Gizkou na voze,“ spomína  Vyšného vnuk Juraj, ako jeho starý otec musel prechádzať cez dediny, ktoré strážili nacisti.

Areál bývalej obce Kalište v roku 1961 vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku.
Areál bývalej obce Kalište v roku 1961 vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku.
Zdroj: archív

„Chytili ho viackrát. Zisťovali, načo mu je to jedlo. Raz s ním bola dcéra Ilona, ktorá bola vtedy v druhom stave. Zobral ju, že budú menej nápadní. Keď ich Nemci zastavili, predstierali, že mu je žena a potraviny potrebuje pre dieťatko. Lenže oni im neverili. Nemec kopol tehotnej Ilonke do brucha,“ opisuje Juraj, ktorý informácie o hrdinskom starkom nasával od svojej mamy.

Incident mal tvrdú dohru. „Keď ich pustili, Ilonka išla oznámiť partizánom, že potraviny nebudú, lebo ich vzali Nemci, lenže partizán ju chcel zastreliť, že je špiónka. Už na ňu mieril, keď jedna tetka kričala, nestrieľajte, to je naša Ilonka od Vyšných! Po tom kopanci však prišlo o život jej dieťatko, ktoré sa o dáky týždeň narodilo mŕtve.“