Hovorieva, že nemá rád škandály, na čo mu rodina pripomína, že ho živia. Odmalička zvedavý, decentne drzý a s bulvárnym denníkom v rukách vzdelával spolužiakov na strednej škole, ale aj na Katolíckej univerzite. Popri rýpaní sa v kauzách miluje svoj ďalší špinavý koníček. Záhradu a domáce zvieratá. Preto ich občas prepašuje aj na stránky Šarmu, v ktorom pôsobí už niekoľko rokov.

Richard Gonda

V marci 1945 mala južné svahy Nízkych Tatier v područí stále zima. Snehu vyše pol metra a krajinou sa šíril chlad. Ten zachádzal až za nechty. V pieckach skromných domov tleli uhlíky, v ktorých obyvatelia obce Kalište predošlého večera založili oheň. Spiaci ľudia hľadali kúsok tepla aj pod veľkými duchnami. Len v máloktorom dome vysokohorskej dediny sa vtedy skoro nadránom motala duša po izbách. Všade panoval až mrazivý pokoj.

Odrazu sa skraja prvých domčekov ozvala streľba, ktorú pretínala ukričaná nemčina a guľky svištiace vzduchom. To príslušníci vražedného Einsatzkommanda 14 práve prepadli Kalište a ich úlohou tam bolo preliať čo najviac krvi. Bola to nenávistná pomsta za to, že dedinčania aktívne pomáhali partizánom, šatili, chovali a skrývali ich. Pripomeňme si brutálny útok pri príležitosti 75. výročia Slovenského národného povstania, ktoré oslavujeme tento týždeň.

V Kališti, ktoré bolo jedným z centier takzvanej partizánskej republiky, žil vtedy aj Jozef Vyšný. Život v horách v nadmorskej výške 924 metrov nad morom nebol jednoduchý. Podobne ako ostatní chlapi z tejto kedysi uhliarskej a baníckej osady si hľadal prácu, kde mohol. Doma ho čakalo sedem hladných krkov. Príležitosť zamestnať sa nebola ľahká ani pre ženy z dediny. Väčšinou sa živili zberom a predajom lesných plodov, ale i háčkovaním.

Druhá svetová vojna situáciu ešte zhoršila, napriek tomu Jozef s rodinou tajne zásoboval partizánov v horách jedlom a cigaretami. Tí mu za to dávali peniaze. „Potraviny chodil kupovať kade-tade po dolniakoch. Nebola múka ani cukor. Chodil s dcérami Ilonkou alebo Gizkou na voze,“ spomína&nbsp; Vyšného vnuk Juraj, ako jeho starý otec musel prechádzať cez dediny, ktoré strážili nacisti.

„Chytili ho viackrát. Zisťovali, načo mu je to jedlo. Raz s ním bola dcéra Ilona, ktorá bola vtedy v druhom stave. Zobral ju, že budú menej nápadní. Keď ich Nemci zastavili, predstierali, že mu je žena a potraviny potrebuje pre dieťatko. Lenže oni im neverili. Nemec kopol tehotnej Ilonke do brucha,“ opisuje Juraj, ktorý informácie o hrdinskom starkom nasával od svojej mamy.

Incident mal tvrdú dohru. „Keď ich pustili, Ilonka išla oznámiť partizánom, že potraviny nebudú, lebo ich vzali Nemci, lenže partizán ju chcel zastreliť, že je špiónka. Už na ňu mieril, keď jedna tetka kričala, nestrieľajte, to je naša Ilonka od Vyšných! Po tom kopanci však prišlo o život jej dieťatko, ktoré sa o dáky týždeň narodilo mŕtve.“&nbsp;

Rodina spomína, ako partizánom pomáhala aj ďalšia Vyšného dcéra Gizka. Dokonca mala za muža partizána, Františka Stančoka z Moštenice. „Gizka robila spolu s otcom Jozefom v Harmanci na výstavbe železnice medzi Banskou Bystricou a Turčianskymi Teplicami. Robilo sa tam aj na kopaní tunelov. Nebola dlho doma, lebo si potrebovala zarobiť na výbavu, mama by jej nemala z čoho na ňu dať. Boli chudobní a ona sa nechcela vydávať chudobná, a tak si tam zarábala. Peniažky dávala krstnej materi schovať,“ spomína Gizkina kamarátka Jana.

„A ona potom po čase prišla do dediny, nebola hádam aj zo pol roka na Kališti, už ju všelijako ohovárali, že nemôže prísť, lebo tají tehotenstvo. Ale ona prišla krásna, vyobliekaná pekne na zábavu. A tam prišiel aj Fero Stančok a z Moštenice chlapi a tam sa poznali. A keď sa potom brali, už bola vojna a nebolo ničoho, nemali z čoho svadbu spraviť, nebolo jedlo, tak potom otec Vyšný voľakde kúpili predsa len celú údenú nohu, tú uvarili a z tej jednej nohy urobili svadbu. Gizka už bola v druhom stave,“ hovorí Jana.

Mladá dievčina ani vtedy neprestávala pomáhať a zásobovať partizánov. Bola v druhom stave s prvou dcérou Martuškou, a keď jej mama napiekla potajomky chleba, tak ho niesla partizánom do lesa. „Aj slaninky pribalila a tí ju už na Kyslej (územie, pozn. red.) hladní ďalekohľadom vyzerali, kedy pôjde Gizka s batohom. Ona sama hovorievala, že ´kúkerom´ ma pozerali, ako ďalekohľadu hovorila,“ spomína jej syn Juraj. Keď sa jej narodila maličká, tak žili u svokrovcov v Moštenici.

Manžel Fero bol väčšinou medzi partizánmi. „Stará mať jeden večer dievčatko kúpali vo vaničke a v tom prišli Nemci. Bola ukrutná zima, nechali otvorené dvere a dieťa bolo celý čas vo vaničke, nedovolili ich zatvoriť. Martuška dostala zápal mozgových blán a zomrela,“ tvrdí Jana. Gizka potom mala ešte syna Fera, a keď prišli na ňu ukrutné bolesti, nemali doktora na blízku, tak ju manžel posadil na bicykel a z Moštenice do Zvolene na rúre ju zaviezol. Dva roky po vojne ovdovela, lebo manžel dostal tak ako veľa ľudí tuberkulózu. Gizkina mama ju mala tiež, ale na rozdiel od zaťa sa z choroby pľúc vyliečila.

Bojovníkom proti nacistom pomáhal aj ďalší člen rodiny Vyšných – Gizkin brat Miňo. Ten ich prevádzal horami a keďže vtedy bola strašná zima a veľa snehu, tak na to chudák doplatil. „Skončil v Brezne, mal omrznuté nohy, takmer mu ich odrezali. Nikto o ňom nevedel, až po vojne prišiel, pretože nebol dlho pri vedomí. Dokonca ani nevedel, ako sa volá. Každý z rodiny bol nejako zapojený,“ hovorí kamarátka Jana s tým, že žilo sa ťažko. To najhoršie však malo len prísť...

Odplata fašistov bola veľmi krutá. Vedeli, že na Kaliští je mnoho rodín, ktorí podobne ako Vyšní pomáhajú ich najväčším nepriateľom. Pokúsili sa preniknúť do dediny, ale neúspešne. Báli sa 3 500 partizánov, ktorí boli predtým sústrední v priľahlých lesoch. Keď im došlo palivo, mali sa spojiť s blížiacim sa oslobodzovacím frontom. Fašisti sa o tom dozvedeli a zaútočili. Stalo sa tak len päť dní pred oslobodením Kališta.

Osemnásteho marca 1945 v skorých ranných hodinách, sa začalo v obci krvavé peklo. Nemci spustili paľbu, začali rabovať, vraždiť. O život prišlo dokopy štyridsaťšesť Kališťanov, z toho väčšinu postrieľali, ale niektorí zišli zo sveta obzvlášť krutým spôsobom.

Dom, v ktorom boli sústredení chorí na škvrnitý týfus, podpálili a zaživa v ňom uhorelo deväť ľudí. Bol medzi nimi aj štrnásťročný chlapec, či vyše osemdesiatročná babička. V provizórnej poľnej ošetrovni upálili dvanásť ranených partizánov, zabili aj štrnásť maďarských parizánov, devätnásť Kališťanov vyviedli do chotára Moštenice a tam ich usmrtili guľkami.

„Zabúchali na dvere, otvorilo dievča, myslím, že sa volala Antónia. Opýtali sa jej: ´Kein Partisan?´(žiadny partizán?) Ona odpovedala: ´Kein´(žiadny). A v tom ju zastrelili,“ spomína Juraj. Obec zachvátili ohromné plamene, pretože fašisti rozsievali červené peklo po celej dedine. „Obyvateľov sústredili do hanice, domu, každý dom mal totiž nejaké meno. Napríklad do Vyšných sa volalo do Bullovky. Keď pálili obec, tak vedľa Gizky v tom dome stála jedna Židovka a ona vedela nemecky. Tá Židovka potichu prekladala, čo počuje. Hovorila, že prišiel príkaz, aby ľudí nevyhodili do vzduchu, tak ako plánovali... Dali im milosť, ale nevie sa, kto tak a prečo rozhodol,“ hovorí Gizkina kamarátka a pridáva ďalší príbeh. „Gizka nepovedala, že je pri nej Židovka, čušala, a preto sa jej chcela tá dievčina odvďačiť. Zobrala teda z krku retiazku a dala ju Gizke a ona ju potom po vojne zaniesla na maďare a nakúpila za to cukor a múku,“ hovorí Jana.&nbsp;

Zverstvá nemali konca kraja. „V tú noc, keď pálili obec, v dome u Vyšných spalo 25 partizánov. Všetci stihli utiecť, keď počuli, že idú Nemci. Len Jozef Vyšný, Gizkin otec, ešte potreboval niečo porobiť, aby nevzali Nemci potraviny. Neskoro sa pripravil a nestihol utiecť,“ spomína Vyšného vnuk. Jeho deda odvliekli najskôr do Medzibrodu a neskôr do Turčianskych Teplíc. Musel fašistom prekladať. Postihol ho hrôzostrašný osud, o ktorom sa blízki dozvedeli dodatočne.

„Keď jeho manželka v osemdesiatych rokoch umrela, našli v jej posteli papierik, ktorý opatrovala. Bol to dôkaz od očitého svedka Paľka z Moštenice, že na vlastné oči videl, ako sa v Hornej Štubni museli všetci pozerať, ako nacisti Jozefa Vyšného prepílili na dve polovice a potom ich nahodili na nákladné auto a odviezli preč. V osemdesiatych rokoch sme to zaniesli do múzea a odvtedy sa to stalo úradným dokladom.“

Ani po vojne nebol život pre rodinu Vyšných jednoduchý. Mladšie deti skončili v detských domovoch, lebo Jozefova manželka sa o ne nevládala sama starať a sama istý čas bývala v pivničke vypáleného domu v Kališti. Vo vyhorenej dedine, kde bolo predtým 42 domov, ich zostalo šesť. Starú obec, ktorá sa v roku 1961 stala Národnou kultúrnou pamiatkou, už nikdy neobnovili.

Členovia rodiny Vyšných na útrapy vojny nezabudli do konca života. Aj blížiace sa oslavy 75. výročia SNP, ktoré sa uskutočnia v Banskej Bystrici, nesú myšlienku, že na hrôzy konfliktu a (neo)nacistickú ideológiu nesmieme zabúdať ani my. Zvlášť v čase, keď mnohí politici s čímsi podobným sympatizujú a spochybňujú, čo sa v minulosti udialo. A, bohužiaľ, sú medzi nami ľudia, ktorí týmto osobám, spájaným s extrémizmom či rasovou neznášanlivosťou, hádžu volebné lístky do urny.

Beštiálna pomsta fašistov: Jozefa zaživa prepílili, obec Kalište ľahla popolom

Richard Gonda

Autor článku

Richard Gonda

Plus TV

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Spevák Paľo Habera a skupina TEAM takmer zbúrali štadión: Fanúšikovia odspievali celý koncert

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás

Beštiálna pomsta fašistov: Jozefa zaživa prepílili, obec Kalište ľahla popolom

Richard Gonda

Súvisiace články

Zuzana Čaputová zhodila šaty a navliekla vojenské maskáče. Vyzerá neskutočne!

Boj Zuzany Haasovej s manželom Martinom sa vyostruje: Padli tvrdé slová

Lekárka varuje. Keď chudne matka, nemá chudnúť aj Katka. Neohrozujte svoje dcéry!

Čaká to aj Kočnera? Prečítajte si, čo sériový vrah prezradil o živote v Leopoldove

Autor článku

Richard Gonda

Plus TV

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Spevák Paľo Habera a skupina TEAM takmer zbúrali štadión: Fanúšikovia odspievali celý koncert

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás