Pri ceste do práce mal Jankin priateľ dopravnú nehodu. „Naše osemnásť rokov staré auto, ktoré nám uľahčovalo život s&nbsp;ležiacou dcérou, skončilo na šrotovisku,“ vzdychne si Janka Štiblárová (43). Jej dnes dospelá Veronika (26) prišla na svet po takmer bezproblémovom tehotenstve a v&nbsp;riadnom termíne, no deň po narodení prestala dýchať. V&nbsp;nemocnici v&nbsp;Banskej Bystrici zistili, že má krátkodobé zastavenie dýchania, ktorému sa hovorí apnoická pauza. O&nbsp;tejto diagnóze Janka počula po prvý raz a&nbsp;nič o&nbsp;nej netušila.

„Rovnako lekári nevedeli, čo bude nasledovať,“ pokračuje pani Štiblárová. &nbsp;Po mesiaci vyšetrení jej malú bojovníčku prepustili z&nbsp;nemocnice, no situácia sa zopakovala. Batoľa doma opäť prestalo dýchať a&nbsp;v&nbsp;strese nikto netušil, čo má robiť. Kým prišla záchranka, umelé dýchanie dával Veronike sused, vojak z povolania. Druhý raz sa už dievčatko vrátilo z&nbsp;nemocnice domov s&nbsp;nastavenou liečbou. Terapia jeho problémy na istý čas utlmila, no zastavenie dýchania mu poškodilo mozog.&nbsp; Dnes nechodí, nerozpráva, má epilepsiu aj detskú mozgovú obrnu.

Ak Janku Štiblárovú v&nbsp;noci nezobudí Veronikin epileptický záchvat, alebo jej nemusí odsávať hlien z&nbsp;tracheostomickej kanyly, vstanú okolo siedmej. Mama Veronike ošetrí PEG, tenkú sondu, ktorej jeden otvor ústi na koži brucha a druhý v&nbsp;žalúdku. Prezlečie ju z&nbsp;pyžama, prebalí, učeše a&nbsp;zo spálne prenesie do obývačky, kde raňajkujú. Ak je dobré počasie, po obede naloží dievča na invalidný vozík a&nbsp;idú na prechádzku. Po nej si kolotoč povinností, ktoré sa opakujú viac ako štvrťstoročie, Janka Štiblárová s&nbsp;dcérou ešte niekoľkokrát zopakujú.

„Ako desaťročnej jej na genetickom vyšetrení zistili, že má deléciu chromozómu 22. Pani primárka nám k&nbsp;tomu povedala len to, že sa s&nbsp;nami zahrala príroda. Je to neuveriteľne zložitá genetická anomália. Do vienka ju dostane možno jeden zo sto miliónov ľudí,“ vysvetľuje pani Janka. Jej dcéru celé detstvo trápili zdravotné problémy, no ako tak sa&nbsp; držala do šestnástich rokov. Potom sa jej nešťastnou náhodou odopol popruh na invalidnom vozíku, vypadla z&nbsp;neho a&nbsp;zlomila si nohu. Od tých čias už iba leží.

V&nbsp;obývačke sa okolo nás obšmieta psík Ricky. Veronike ho kvôli terapii darovala pani Veronika z&nbsp;Brusna, dnes si ho k&nbsp;sebe rada pritúli aj Janka. Tá hovorí, že psík je jej psychológ. Okrem toho, keď má trochu času, siahne po knihe. Na naše prekvapenie, nečíta žiadne sladké romány, ale skutočné príbehy z&nbsp;čias druhej svetovej vojny. „Všetka únava, bolesť a&nbsp;trápenie, však zo mňa odídu len vtedy, keď sa Veronika usmeje,“ nezakrýva pani Štiblárová. Lekári jej opakujú, že stav jej dcérky je zastabilizovaný. Nelepší sa, ale ani nehorší.

„Plače len vtedy, ak ju niečo trápi. Na nejaký svoj problém kedysi upozorňovala škripotom zubov,&nbsp; no zničila si ich a&nbsp;museli ísť von. Teraz je znakom jej nervozity, alebo bolesti, pľutie ústami,“ doplní obetavá mama. Okrem chorej Veroniky býva v&nbsp;byte so sedemnásťročným synom Štefanom Ladislavom a&nbsp; priateľom.&nbsp; Rodina žije z&nbsp;jeho výplaty, opatrovateľského príspevku pre Janku a invalidného príspevku pre Veroniku. Pri dnešných cenách potravín a&nbsp;liekov, na ktoré míňajú veľkú časť príjmu, si na nové auto nedokážu našetriť. &nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

„Veronika je úplne ležiaca. Auto bolo jej nohami. Keď ideme do nemocnice, vlečiem so sebou ťažký lodný kufor, ktorý je plný nevyhnutých vecí. A&nbsp;len invalidný vozík váži dvadsať kilogramov,“ vyratuje Janka Štiblárová. Cestovať autobusmi, či vlakmi do nemocnice je pre nich nemysliteľné, rovnako v kritických chvíľach nemôžu čakať na sanitku. Príspevok na kúpu auta si ale Janka vybaviť nedokáže, pretože s&nbsp;dcérou nespĺňajú základnú podmienku: nechodia dvakrát do týždňa do žiadneho sociálneho zariadenia, práce, alebo školy.

„Som rovnaká ako všetky mamy na svete, tiež by som chcela mať zdravé a&nbsp;šťastné dieťa. No my žijeme v&nbsp;neistote. Takmer s&nbsp;nikým sa kvôli krehkému dcérkinmu zdraviu nestretávame, rovnako sa vyhýbame uzavretým priestorom. Jeden čas bola Veronika skoro stále nemocná, teraz sme radi, ak bez antibiotík vydrží pol roka. Na liečení sme boli len raz, no Veronika ochorela aj tam. Viackrát sme to neriskovali,“ uzatvára Janka Štiblárová. Štvrťstoročie žila s&nbsp;dcérou v&nbsp;ústraní a&nbsp;o&nbsp;pomoc nikoho nežiadali. No teraz, keď prišli o&nbsp;staručké auto, sa ich situácia zmenila...