Šikana sa väčšinou spája so školským prostredím, kde sa aj rieši či nerieši. „Veľmi málo sa však hovorí o tom, že treba začať od najmenších,“ upozorňuje psychologička PaedDr. Petra Arslan Šinková, ktorá okrem iného pracovala aj pre Linku detskej istoty a dôverne pozná ubolené detské duše.

Už vo svojej materskej škole pozoruje, ako sa vždy nájde dieťa, ktoré má tendenciu manipulovať inými. „Povie napríklad: Budem sa s tebou kamarátiť, ak vezmeš výkres Zuzke, alebo ak ju štuchneš. A dieťa, ktoré chce mať kamaráta, to aj urobí,“ ukazuje jednu z mnohých situácií odborníčka s tým, že je na vychovávateľovi, aby správne zasiahol. Veľa však môžu urobiť aj rodičia svojím prístupom.

Radšej bez extrému

„V predškolskom veku sa tvoria základy osobnosti, rozhoduje sa o tom, ako sa bude vedieť dieťa prezentovať, obhájiť, aké bude mať vzťahy a hlavne sa utvára aj zdravé sebavedomie. Obeťami šikany sa totiž veľmi ľahko stávajú deti, ktoré majú pocity menejcennosti,“ hovorí psychologička.

A kde robíme chybu my, rodičia?

Nie je dobré, ak sa dieťa cíti neprijaté, neodpovedáme mu na jeho potreby, netešíme sa s ním, keď sa mu niečo podarilo, sme príliš autoritatívni a máme vysoké nároky.

Lenže existuje aj pojem helikoptéroví rodičia. To sú tí, ktorí neustále krúžia nad deťmi, ochraňujú ich na každom kroku, pretože sa boja, že sa im niečo stane.

„Keď dieťa spadne, hneď ho dvíhame, nedáme mu možnosť postaviť sa, nedáme mu slobodu. Má tak pocit, že je neschopné, a budujeme v ňom tým pocit menejcennosti. Nie je však dobrý ani druhý extrém, teda reakcia typu: Postav sa! Čo plačeš?! Veď si len spadol! Vtedy sa zasa môže cítiť neprijaté. Takže reakcia rodiča by mohla vyzerať asi takto: Vidím, že si spadol, potrebuješ moju pomoc? Skús sa postaviť sám, pozrieme sa, čo sa stalo. Dieťa skrátka potrebuje na jednej strane cítiť slobodu, že mu rodič dôveruje, ale zároveň je mu oporou,“ vysvetľuje odborníčka.

Anketa
Poznáte niekoho, kto zažil šikanu?
  • 88%
  • 12%

Ako získať empatiu

Psychologička upozorňuje na to, že ak dieťa stratí istotu či už kvôli prístupu rodiča alebo preto, že je príliš skoro odtrhnuté od mamy, býva zvyčajne viac zakríknuté, pasívnejšie, alebo, naopak, veľmi extrovertné, nemá na prvý pohľad s ničím problém, ale nedokáže spracovávať svoje pocity. Vtedy môže reagovať výbuchmi, zlosťou, mrzutosťou, čím sa vlastne samo trápi, nevie si poradiť.

Veľmi dôležité je naučiť deti pomenovať svoje pocity a hovoriť o nich. Je to aj prevencia epidémie šikany, ktorá sa podľa odborníkov valí západným svetom.

„Väčšina agresorov má nízku schopnosť empatie, teda vcítenia sa do druhého človeka. A práve empatia sa vytvorí iba u toho dieťaťa, ktoré dokáže vnímať svoje pocity, vyjadriť ich a pomenovať. Až potom dokáže vnímať aj pocity iných, lepšie tiež rieši konfliktné situácie aj sa samo o seba postará. V našej škôlke napríklad máme ráno tzv. ranný kruh. Deti si vyberajú podľa nálady smajlíkov a verbalizujú pocity. Už trojročné dieťa dokáže povedať: Dnes sa cítim smutná, lebo maminka je na služobke. Tým, že emóciu pred všetkými pomenuje, zdôverí sa, spadne z neho ťaživý pocit, ktorý by si inak nieslo celý deň,“ hovorí psychologička, ktorá napísala knihu Mami, oci, poďme sa porozprávať.

Na príbehoch radí rodičom, ako klásť deťom otázky, aby sa rozvíjala ich emocionálna inteligencia. „Je tam aj príbeh o šikane – je dobré pýtať sa dieťaťa: Čo myslíš, ako sa cítil ten chlapec/dievča? Čo myslíš, čo mohol urobiť? Ocitol si sa aj Ty v takej situácii?“ dodáva.

Právo na hocijaký pocit

Hovoriť o pocitoch a budovať vedomie, že je v poriadku všetko, čo cítime, sa dá v každej situácii.

Namiesto toho, aby sme na dieťa začali kričať, keď sa hnevá, že sa mu niečo nepáči, môžeme povedať: Vidím, že si teraz smutný, lebo sa ti pokazila hračka, alebo Vidím, že sa hneváš, lebo by si chcel ešte jeden cukrík. Zrkadlíme tak dieťaťu jeho pocity a prijímame ich. Zároveň ho učíme vyjadriť ich slovne.

„Namiesto toho, aby deti kričali, búchali, akceptujú situáciu a lepšie zvládnu svoju emóciu. Mali by vedieť, že je prirodzené mať aj zlé dni a cítiť hnev. Rodičia sa často snažia potlačiť v deťoch emócie slovami: Joj, aký si zlý, škaredý, choď preč, ty sa hneváš! Ale prečo by sa nemalo dieťa hnevať, keď sa mu pokazila hračka? Lepšie je zareagovať: Áno, vidím, že sa hneváš, aj ja sa niekedy hnevám, keď sa mi nedarí, aj ja som nervózna. A keď som nervózna, snažím sa zhlboka nadýchnuť a rátať do 5 a potom sa môžeme porozprávať,“ odporúča odborná garantka boja proti šikane Odpíšeme ti, ktorý odštartovala Nadácia Markíza.

Viac pomoci nájdete na www.odpisemeti.sk alebo na Linke detskej istoty 116 111

Ako pomôcť predškolákovi zvládnuť hnev:

Vidím, že sa hneváš:

1. Daj si ruku na brucho, zhlboka sa nadýchni a vydýchni.

2. Zatni ruku v päsť, uvoľni a opäť zatni.

3. Tu máš vankúš, môžeš doň boxovať, keď ti to pomôže.

Toto nehovorte: Buď ticho, prestaň sa rozčuľovať, čo to má znamenať!

Radšej skúste: Vidím, že sa hneváš. A objímte dieťa alebo mu ponúknite, aby boxovalo do vankúša: Nebi brata, keď si sa na neho nahneval, boxuj do vankúša, tu nikomu neublížiš. 

VIETE, ŽE...

- Dieťa autoritatívnych rodičov sa často stavia do role vodcu, ktorý chce ovládať iných.

- Ak dieťa doma počúva, že je hlúpe a nemožné, bude si dokazovať, že vie manipulovať inými.

- Pracovať treba nielen s obeťou, ale aj agresorom. Nehovorte dieťaťu, že je zlé – ono má len problém a rieši si ho nesprávne alebo nemá vyvinutý zmysel pre empatiu a tiež potrebuje pomoc.

- Keď sa vám dieťa zdôverí, nezosmiešňujte ho vetou: Si slaboch, musíš byť chlap.