Dovtedy žila bežným životom ako jej rovesníci. Všetko sa zmenilo, keď ju raz na prázdninách v Prievidzi uvideli mamini známi, ako raketou odráža o stenu tenisovú loptičku. Bolo im jasné, že Karin má predpoklady na tento šport a ak by začala trénovať pod odborným vedením, mohla by z nej vyrásť dobrá hráčka. Mamu presviedčali, aby ju doma v Bratislave prihlásila do tenisového klubu.

„Nikde ma nechceli vziať, v tom veku ma už považovali za neperspektívnu. Vraveli: ‚V desiatich rokoch nevie ešte ani podávať?‘ – a tým ma odpísali,“ spomína Karin.

Napokon ju prijali do tenisového klubu Matador a ujal sa jej tréner Miro Beleš. A všetkým dokázala, ako ju podcenili. Už o štyri roky sa stala majsterkou Slovenska a prebojovala sa aj do finále majstrovstiev Československa.

„Nikto sa nezamýšľal nad tým, že mám za sebou pohybovú prípravu, veď od piatich rokov som robila modernú gymnastiku. Vďaka tomu som v tenise napredovala priam míľovými krokmi. Zakrátko som predbehla rovesníkov, ktorí sa tenisu venovali od útleho detstva,“ hovorí bývalá tenisová hviezda.

Okrem športového talentu však mala aj pokoru, zmysel pre zodpovednosť, disciplínu a pracovitosť. Preto jej ďalšie úspechy nedali na seba dlho čakať. Začala vyhrávať jeden zápas za druhým. Jej nadanie sa už nedalo prehliadnuť a od roku 1990 nikto nepochyboval o tom, že Karin má rozbehnutú slušnú športovú kariéru.

Prišlo víťazstvo v juniorskej kategórii na US Open, neskôr sa prebojovala do štvrťfinále ženskej časti Grand Slamu v dvojhre. Jej triumfy boli v roku 1997 korunované umiestnením v TOP 10 svetovej ženskej tenisovej asociácie WTA. A bola vôbec prvou slovenskou tenistkou, ktorej sa to podarilo. Reprezentovala nás aj dvakrát na letných olympijských hrách – v roku 1996 v Atlante a roku 2000 v Sydney.

Napriek sláve a dosiahnutým úspechom nemá Karin Cíleková-Habšudová maniere hviezdy svetového formátu, práve naopak, je veľmi príjemná a otvorená. „Som praktický typ a vo všetkom hľadám mieru,“ hovorí o sebe. Za svoje úspechy vďačí aj rodičom a starým rodičom, ktorí stáli pri nej od začiatku jej kariéry. „Aj vďaka nim som mohla hrávať. Stará mama chodila predávať kvety zo svojej záhradky, aby som mohla robiť tenis, kupovať si rakety, výplety. Starý otec mal dve práce, aby sme mali dosť peňazí,“ spomína Karin s láskou. Kým jej voľný čas naplno nepohltil šport, často chodievala z Bratislavy k starým rodičom do Prievidze a do Bojníc na prázdniny, ba aj vyležať všetky detské choroby.

Keď sme sa jej opýtali na recept na úspech, povedala: „Ak raz človek na niečo má, musí tomu veriť a snažiť sa to naplniť. Dôležité je ísť za svojím snom. No nie všetci sa môžu dopracovať k cieľu rovnakým spôsobom. Vidieť to aj v tenise. U niekoho stojí za jeho úspechom skvelá technika a talent, ďalší tvrdo drie, iný dokáže predvídať a ‚prečítať‘ hru spoluhráča...“

Aj keď Karin dosahovala veľké úspechy, vedela, že to nie je to jediné, po čom v živote túži. Vždy si chcela založiť rodinu. V roku 2002 stretla svojho budúceho manžela Milana (46), ktorý podniká v oblasti informačných technológií a životného prostredia. „Šli sme sa s kamarátmi korčuľovať na kolieskových korčuliach a tam sme sa spoznali,“ prezrádza. Preskočila medzi nimi iskra a o rok a pol bola svadba. „Našli sme sa v rovnakej životnej fáze, keď sme už obaja túžili po vlastnej rodine.“

Svoj posledný profesionálny zápas odohrala Karin v roku 2003 na US Open. Otvorene hovorí, že dvojkariérové manželstvo by sa veľmi ťažko udržiavalo funkčné. „Jeden musí byť dominantnejší, druhý sa viac prispôsobuje a robí rodine ‚servis‘. Preto môj manžel pracuje a ja sa starám o naše dve dcéry.“

Staršia Laura má osem, mladšia Nicol šesť rokov. Z jednej z najúspešnejších tenistiek je dnes mama na plný úväzok. A je so svojím životom veľmi spokojná, z kolotoča tréningov a zápasov jej nič nechýba. „Bola som úspešná a sebe aj okoliu som niečo dokázala. Preto dnes nemám pocit, že o niečo prichádzam, keď sa venujem deťom a vytváram svojej rodine zázemie. Je potrebné veľa toho zažiť, kým sa človek usadí, aby neskôr zrazu nezistil, že mu niečo chýba,“ konštatuje Karin. Vďaka tomuto postoju žije v spokojnom vzťahu a s Milanom nedávno oslávili desiate výročie manželstva.

Kým prišli na svet ich dve deti, Karin pracovala niekoľko rokov aj ako televízna športová redaktorka. „Pre mňa bolo zaujímavé, že som zo sveta športu mohla prinášať zaujímavé a zasvätené informácie, približovať zákulisie, poukazovať na súvislosti. Poznala som dôverne to prostredie a vďaka svojmu menu som sa dostala k športovcom, ktorí by inak pre bežného novinára neboli ľahko dostupní,“ hovorí Karin, ktorá sa po skončení tenisovej kariéry pohrávala aj s myšlienkou ísť ešte študovať a robiť zubnú techničku, pretože odmalička túžila byť zubárkou. No prišli deti a už to nebolo reálne...

Karin Cíleková-Habšudová sa musela kvôli tenisu postaviť na vlastné nohy a dospieť rýchlejšie ako jej vrstovníci. Vidí v tom výhodu – nič nepripraví deti na život a jeho úskalia tak ako šport: „Zmysluplne im vypĺňa voľný čas a najmä dáva mantinely a pravidlá, ktoré tak veľmi potrebujú. Ak deti do športu vkladajú tvrdú prácu a úsilie, zistia, že vďaka tomu prichádza úspech. Šport ich naučí prehrávať a vyhrávať aj v živote.“

Karin dodnes považuje pohyb za prirodzenú súčasť života a so svojou rodinou rada trávi voľný čas na lyžiach, na korčuliach alebo v bazéne. Svoje dve dcérky však k tenisu nevedie, hoci ho vedia hrať. Hovorí: „Nemám nenaplnené športové ambície, preto sa na výkonnostný šport viem pozerať s nadhľadom. Ak si tenis samy vyberú, nebudem im brániť,“ tvrdí, no zároveň si uvedomuje, že keď deti idú v šľapajach svojich rodičov, každý ich porovnáva s tým, čo dokázali oni. „A to im do vienka nechcem dať...“

Ako dnes žije tenistka Karin Habšudová a za čo vymenila kurty?

Výber pre vás