Práci v médiách sa venuje od vysokoškolských čias na Katedre žurnalistiky . Rozhlasové prostredie v rádiu Viva vymenila pred viac ako 10 rokmi za webové šoubiznisové oddelenie v Pluska.sk. Vedúcou šarmantného týždenníka je už druhý rok a okrem rozhovorov s našimi známymi tvárami ju bavia inšpirujúci ľudia s ich skutočnými príbehmi, módna dvojstrana či sociálne siete.

Dominika Svetlíková

Aj v&nbsp;21. storočí sa mnoho ľudí pozerá na adopcie cez prsty, iní by do toho aj išli, ale majú strach z&nbsp;procesu, ktorým žiadatelia musia prejsť. Zdravotná sestra Katka vychováva s&nbsp;manželom adoptívnu 5-ročnú dcérku Dorotku a&nbsp;priblížila nám nielen to, ako u&nbsp;nich prebiehal proces adopcie, ale aj to, prečo o&nbsp;tom otvorene hovorí.

Katarína s&nbsp;manželom Martinom od začiatku pristupovali k&nbsp;adop­cii pragmaticky. Nebrali ju ako „zúfalú“ poslednú nádej. Hoci sa im nedarilo mať vlastné dieťa, ne­chceli stráviť spoločný život čakaním na to, či im dieťa bude dopriate alebo nie... Obaja sa zhodli v&nbsp;tom, že nemajú problém stať sa rodičom dieťaťa, ktoré malo iných biologických rodičov, a&nbsp;„vstúpili do procesu“. Dokonca sa počas toho, ako boli v&nbsp;poradovníku, presťahovali, začali prerábať dom a&nbsp;Katka odišla kvôli lepším platovým podmienkam pracovať do zahraničia. 

„My sme sa priebežne chodili informovať plus každé dva roky sa absolvuje psychologické posúdenie v&nbsp;zmysle aktualizácie, či sme stále rozhodnutí mať dieťa. Keď sme vedeli, že pôjdem do Saudskej Arábie, zisťovali sme, ako to bude. Dali si k&nbsp;nám poznámku, že som v&nbsp;zahraničí, a&nbsp;dostali sme akýsi odklad. My sme v&nbsp;poradovníku zostali, postupovali sme v&nbsp;ňom vyššie, ale keď sme po troch rokoch boli prví, dali sme vedieť, nech nás ešte nekontaktujú. U&nbsp;nás bola čakacia lehota 5 rokov aj pre to, že som bola tri a&nbsp;pol roka v&nbsp;zahraničí,“ ozrejmila Katarína s&nbsp;tým, že oni pracovníčky na sociálnom úrade priebežne informovali o&nbsp;zmenách v&nbsp;ich živote.

Ako sa cítili, keď išli pozrieť bábo? &gt;&gt;&gt;

Dali vedieť, v&nbsp;akom stave je dom, ktorý prerábali, a&nbsp;povedali im, kedy sa vráti zo zahraničia natrvalo domov. Pracovníčky teda mohli dva dni pred Katkiným príchodom skontrolovať dom, či je už vo vyhovujúcom stave. Telefonát, že majú pre nich dieťa, preto mohol prísť už dva dni po jej návrate domov!

Katarína si uvedomuje, že každý má inú skúsenosť, ale oni nemali žiaden problém počas 5 rokov čakania. „Počula som, že mal niekto nepríjemnú psychologickú prípravu, ale pre nás to bol celkovo príjemný proces. Nemala som pocit, že by na nás niekto tlačil ani nič podobné,“ zhodnotila mama Dorotky. Netají, že keď prvý raz uvidela fotku novorodenca, ktorého im našli, vôbec nebola rozhodnutá, že ho chce. Keď kráčali s&nbsp;pracovníčkou za bábätkom, dostali od nej aj otázku, ako sa cítia. „My sme nevedeli, ako sa má cítiť človek, ktorému sa ide zmeniť život... Veď sme to ešte nikdy nezažili. Mali sme stuhnuté prsty, guču v&nbsp;hrdle.“

Dokonca ani keď bábätko uvideli naživo spať v&nbsp;perinke, nič to s&nbsp;nimi nespravilo. Obaja pracujú v&nbsp;nemocnici a&nbsp;priznali, že sa cítili ako v&nbsp;práci, keď vidia na oddelení malých pacientov. Keď si však dieťa vzali do náručia, nastala zmena. „Potom otvorila očičká a&nbsp;my sme si začali uvedomovať: To naozaj budeme rodičia tohto malého vtáčatka? Pozreli sme sa s&nbsp;mužom na seba a&nbsp;povedali, že teda asi áno,“ priblížila s&nbsp;úsmevom dojatá maminka.

Manželia si informáciu o&nbsp;tom, že sa chcú stať adoptívnymi rodičmi, nechali dlhšie pre seba. Časom sa o&nbsp;tom však dozvedela Katkina mama aj sestra. Aké boli reakcie rodiny, keď už bolo jasné, že prišiel deň D? „Všetci sa tešili. Nikto to špeciálne neriešil. Šok to bol trochu pre susedov. Sme totiž z&nbsp;dediny, a&nbsp;keď som prišla zo Saudskej Arábie, bola som doma asi dva dni, potom som odišla na ďalšie dva týždne, a&nbsp;keď som sa vrátila, zrazu som mala kočík. Takže sme sa dopočuli aj také reči, že chudák môj muž, ktorý sa nado mnou zľutoval, že som si doniesla zo Saudskej nemanželské dieťa... Takže sme aj dosť vysvetľovali, ako sme k&nbsp;dcérke prišli. Ale tie konfrontácie boli skôr úsmevné ako nepríjemné.“

Začiatky boli u&nbsp;Reptových sprevádzané aj neistotou, či sa niekto neprihlási o&nbsp;ich dcérku. Dorotka totiž nebola z&nbsp;anonymného pôrodu, mama sa jej zriekla po pôrode. Katka preto dlho tŕpla, či sa neobjaví nejaká babka, ktorá bude chcieť svoje vnúča. Po pol roku už bola na Dorotku tak silno materinsky naviazaná, že to bolo pre ňu vskutku náročné obdobie. 

„Presne po roku, ako nám prvýkrát volali, že majú dieťa, sme mali posledný súd, ktorý nám ju definitívne pridelil. Spadol nám kameň zo srdca... Ani sme nevedeli, či máme plakať, alebo sa smiať, tešiť sa. Prirovnala by som to k&nbsp;tomu, ako keď sa mame narodí zdravé dieťa, ona ho zbadá, že má všetko, čo má mať, dýcha a&nbsp;je v&nbsp;poriadku,“ opísala svoje pocity dnes už pokojná mama.

Katka hovorí veľmi otvorene. Chce, aby téma adopcií nebola tabu, a&nbsp;ľudia, ktorí túto cestu zvažujú, sa prestali báť. Aj k&nbsp;svojej Dorotke boli od začiatku úprimní a&nbsp;primerane veku jej vysvetlili, že nie je dieťaťom z&nbsp;maminkinho „bruška“, ale z&nbsp;jej „srdiečka“. Nápomocná im v&nbsp;tom bola psychologička, ktorá ich pripravovala na adopciu. „Aby sa nestalo, že dieťa príde do škôlky a&nbsp;niekto mu povie niečo, na čo nebude pripravené. Vtedy sme si povedali, že má pravdu. Veď aj na detskom ihrisku jej to môže niekto povedať alebo začuje nás, ako sa rozprávame mamičky medzi sebou, a&nbsp;v&nbsp;troch rok

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/pribehy/sokujuce-slova-nasej-sestricky-zdravotnictve-saudskej-arabii-preco-nezachranili-dieta">Katkin príbeh zo Saudskej Arábie si prečítate TU&lt;&lt;&lt;</a>