Aj v 21. storočí sa mnoho ľudí pozerá na adopcie cez prsty, iní by do toho aj išli, ale majú strach z procesu, ktorým žiadatelia musia prejsť. Zdravotná sestra Katka vychováva s manželom adoptívnu 5-ročnú dcérku Dorotku a priblížila nám nielen to, ako u nich prebiehal proces adopcie, ale aj to, prečo o tom otvorene hovorí.

Martin, Katka a ich dcérka Dorotka.
Zdroj: Archív K. R.

Katarína s manželom Martinom od začiatku pristupovali k adop­cii pragmaticky. Nebrali ju ako „zúfalú“ poslednú nádej. Hoci sa im nedarilo mať vlastné dieťa, ne­chceli stráviť spoločný život čakaním na to, či im dieťa bude dopriate alebo nie... Obaja sa zhodli v tom, že nemajú problém stať sa rodičom dieťaťa, ktoré malo iných biologických rodičov, a „vstúpili do procesu“. Dokonca sa počas toho, ako boli v poradovníku, presťahovali, začali prerábať dom a Katka odišla kvôli lepším platovým podmienkam pracovať do zahraničia.

„My sme sa priebežne chodili informovať plus každé dva roky sa absolvuje psychologické posúdenie v zmysle aktualizácie, či sme stále rozhodnutí mať dieťa. Keď sme vedeli, že pôjdem do Saudskej Arábie, zisťovali sme, ako to bude. Dali si k nám poznámku, že som v zahraničí, a dostali sme akýsi odklad. My sme v poradovníku zostali, postupovali sme v ňom vyššie, ale keď sme po troch rokoch boli prví, dali sme vedieť, nech nás ešte nekontaktujú. U nás bola čakacia lehota 5 rokov aj pre to, že som bola tri a pol roka v zahraničí,“ ozrejmila Katarína s tým, že oni pracovníčky na sociálnom úrade priebežne informovali o zmenách v ich živote.

Ako sa cítili, keď išli pozrieť bábo? >>>