Vyliečil sa z rakoviny. Pavol z vďaky postavil kríž pre onko pacientov, TOTO mu vytkol anonym

Pavol sa vyliečil z rakoviny a z vďaky postavil kríž pre onko pacientov. Dnes tu robia zbierky

Vyliečil sa z rakoviny. Pavol z vďaky postavil kríž pre onko pacientov, nie každý ho pochopil

Už je to takmer tucet rokov, čo učiteľ telesnej výchovy a&nbsp;geografie na gymnáziu v&nbsp;Bytči začal stavať dom. „Pri kopaní základov som pociťoval tlak v krku, v hrudníku a&nbsp;v hlave. Domnieval som sa, že je to alergia na peľ, ktorá ma na jar zvykla potrápiť, napriek tomu som zašiel k&nbsp;lekárovi. Z&nbsp;ambulancie som odchádzal spokojný: žiadny problém nenašiel,“ vráti sa do minulosti Pavol Hrobárik. &nbsp;Na konci leta roku 2011 sa mu však ťažkosti vrátili, navyše v&nbsp;oveľa väčšej sile než na jar. Ťažko dýchal, cítil tlak na hrudníku, kašľal, mal zvýšený tep srdca.

„Vyšetrenia u&nbsp;špecialistu ukázali, že na hrudníku mám zväčšenú uzlinu a&nbsp;musím ostať v&nbsp;nemocnici. Doma som mal dva a&nbsp;polročnú dcérku Paulínku a tehotnú manželku, myslel som si, že o&nbsp;pár dní budem s&nbsp;nimi. No všetko sa skomplikovalo,“ pokračuje Pavol Hrobárik. Rakovina lymfatického systému, Hodgkinov lymfóm, mu zasiahla hrudník, krk, brušnú dutinu aj srdce. S pomocou lekárov začal učiteľ okamžite bojovať. Mesiac a&nbsp;pol bol v&nbsp;nemocnici, kde mu operovali srdce a&nbsp;nastavili ho na chemoterapie.

Pol roka po najhorších chvíľach svojho života si Pavol Hrobárik vydýchol. Kontrolné vyšetrenia ukázali, že rakovina zmizla. Lenže, netrvalo dlho a&nbsp;ďalšia prehliadka naznačila, že srdce učiteľa - v&nbsp;obrannej reakcii nádoru na lieky - &nbsp;nepracuje správne. „Nasledovala okamžitá druhá operácia srdca, po ktorej mi na hrudníku zostala pamiatka v podobe jazvy. Akurát sa mi narodil syn Slavomír a&nbsp;ja som nechcel ostávať v&nbsp;nemocnici. Túžil som sa čo najskôr vrátiť k&nbsp;životu, aký som mal pred prvou návštevou lekára,“ nezakrýva Pavol Hrobárik.

Vzdal sa cvičenia v&nbsp;posilňovni a&nbsp;športového plávania, ktorému sa venoval ešte na vysokej škole, spomaliť musel aj pri rýchlejšej chôdzi. Ochorenie sa mu však v&nbsp;auguste roku 2014 zasa vrátilo. „Stalo sa to presne v&nbsp;týždni, keď prišiel na svet môj druhý syn, Tomáš, môj anjel. Nemoc udrela ešte väčšou silou než dva razy predtým. Vedel som, čo ma čaká a&nbsp; nemal som silu podstúpiť ďalšiu ťažkú liečbu, výsledok ktorej bol otázny. Chcel som sa stratiť kdesi vysoko v&nbsp;horách a&nbsp;čakať, kým choroba prejde,“ prizná sa Pavol.

Nádor v tele odolával chemoterapiám aj&nbsp;liekom, lekári preto podľa učiteľových slov skúšali aj rôzne alternatívy. „Robili čo mohli, no občas som sa cítil ako pokusný králik. Kričal som od bolesti: nechcem žiadnu vašu pomoc, túžim ísť domov k&nbsp;deťom! Jedinou cestou k&nbsp;môjmu uzdraveniu mala byť transplantácia kostnej drene. Napokon som na ňu prikývol a&nbsp;v&nbsp;júni roku 2015 som nastúpil na transplantačné oddelenie. Prvý odber kostnej drene nemal veľký úspech, s&nbsp;ďalším som už kvôli vysokému riziku nesúhlasil. Nastavil som si hlavu, upratal som si myšlienky a&nbsp;rozhodol som sa liečiť aj bez ďalšej operácie,“ prekvapí nás Pavol Hrobárik, ktorý čoskoro začal aj nový súkromný život s priateľkou Jankou a&nbsp;jej dcérou Nelkou.

Posledných sedem rokov je učiteľ pod dohľadom lekárov, rovnaké obdobie si ale lieči dušu. „Žil som hekticky, málo som spával, žiadnu chorobu som nebral vážne. To všetko som zmenil,“ vzdychne si Pavol, ktorý pred piatimi rokmi postavil na vrchu Kýčera kríž pre onkologických pacientov. „Vysoko nad dedinami Kolárovice a&nbsp;Petrovice som sa cítil bližšie k&nbsp;Bohu. Môj kríž, hoci na ňom nie je ukrižovaný Kristus, vnímam ako symbol utrpenia, ale aj nádeje. Keď som ochorel, chodil som tam čerpať energiu,“ podotkne Pavol Hrobárik.

 Prvý raz ku krížu vykročil len s&nbsp;najbližšou rodinou a&nbsp;susedmi. Neskôr na Kýčeru usporiadali oficiálny výstup, ktorý spojili si dobrovoľnou zbierkou na pomoc rodine onkologického pacienta. Na poslednom letnom výstupe ho vlani nasledovalo 230 ľudí, ktorí svojimi peniazmi podporili osudom ťažko skúšané famílie z&nbsp;Prievidze a&nbsp;z Martina. Zimné výstupy sú podľa Pavla Hrobárika o&nbsp;čosi komornejšie, na konci decembra s&nbsp;ním na Kýčeru vyšlo 135 ľudí.

„Z&nbsp;anonymu som sa dozvedel, že staviame modly na cudzích pozemkoch, klaniame sa prázdnemu krížu a&nbsp;organizujeme protizákonné zhromaždenia. Namiesto toho, aby som sa lekárom poďakoval za vyliečenie, vraj vypytujem peniaze. Nie každý chápe môj životný postoj a&nbsp;myšlienku miesta. Snáď ani jeden z&nbsp;týchto ľudí nebude musieť kráčať za nádejou na Kýčeru,“ krúti hlavou učiteľ, ktorému súhlasné stanovisko ku krížu vydali Štátne lesy, Správa Chránenej krajinnej oblasti Kysuce aj úrad životného prostredia.

„Krížom sa nechvastám, je to len môj návod ako sa stať lepším človekom, ako si vážiť zdravie a&nbsp;život. Vďačný som každému jednému lekárovi, ktorému som prešiel cez ruky a každému človeku, čo ktorý pochopil myšlienku nášho miesta. Proti zlu sa bojuje len a len dobrom,“ poznamená Pavol Hrobárik. Niekdajšiu formu ale ani zďaleka nemá. Problémy mu spôsobuje obyčajné hrabanie trávy alebo zametanie terasy, potí sa pri turistike, pozor si musí dávať na opuch krku a&nbsp;hrudníka.

„Na počudovanie však môžem hrať futbal, alebo bedminton, do rúk si zoberiem obľúbenú harmoniku a zaspievam si. Hudba je môj život, chodím ju rozdávať na plesy a&nbsp;svadby. A hoci život s&nbsp;mojou diagnózou nie je jednoduchý, prestal som sa trápiť. Som rád, že žijem,“ uzatvára telocvikár. Pri kríži, ktorý na Kýčere postavil, by rád vybudoval lavičky a&nbsp;oddychový altánok. Rovnako ako v&nbsp;prípade kríža, so súhlasom úradov...