VIDEO: Pomáhali v pekle. TOTO doma pri deťoch po príchode z Hatay došlo nášmu záchranárovi

VIDEO: Už si myslel, že sa domov nevrátia. Záchranár Igor Žiak opísal svoje najťažšie okamihy

VIDEO: Ostalo im len objatie. Slovenskí záchranári na vlastnej koži pocítili apokalypsu v Hatay

Večer okolo siedmej vyrazili z&nbsp;Liptova do Bratislavy, kde sa spojili s&nbsp;hasičmi. Tri hodiny potom ako záchranárskym vybavením naložili vládny špeciál, vystupovali z&nbsp;lietadla v tureckom meste Adana. &nbsp;O&nbsp;ďalších stodvadsať minút už traja slovenskí kynológovia&nbsp;so psami a&nbsp;hasičmi sedeli natlačení v&nbsp;armádnom vrtuľníku a&nbsp;z juhu Anatólie mierili do mesta Antakya v&nbsp;provincii Hatay. Práve tam sa odohralo zemetrasenie, ktoré v&nbsp;Turecku a&nbsp;v Sýrii zničilo tisíce domov a&nbsp;doteraz pochovalo cez štyridsať tisíc ľudí.

„Po prílete helikoptéry do Antakye pridelila miestna autorita psovodom Jakubovi Filipkovi, Júliusovi Janigovi a&nbsp;Milanovi Tomčíkovi sektor, kde boli medzi prvými. Kynológ bol veliteľ tímu, spolu s&nbsp;ním tam boli dvaja, alebo traja hasiči,“ hovorí šéf horských záchranárov, ktorí v&nbsp;Turecku pôsobili, Igor Žiak. Zvyšok tímu sa z&nbsp;Adany presúval s&nbsp; tonami materiálu na nákladných autách. Hodný kus pred Antakyou uvideli horieť obrovskú fabriku, no oheň tu nehasil jediný hasič, nestál pri nej policajt, ani zdravotník. Slovákom došlo, že v&nbsp;cieli ich cesty to bude oveľa horšie ako si dokážu predstaviť.

V&nbsp;Antakyi sa svet vrátil do stredoveku, nefungovalo v&nbsp;nej takmer nič. &nbsp;Zo sutín stúpal dym, vietor víril prach, zovšadiaľ sa ozývali sirény, krik a&nbsp;plač. „Stáli sme na korbe nákladniaku a často sme netušili ani to kde sme. Rovnako na tom boli aj iné tímy, ktoré do mesta prichádzali,“ pokračuje Igor Žiak. Kým traja naši záchranári stavali základný tábor na parkovisku pri futbalovom štadióne, traja psovodi s&nbsp;hasičmi už niekoľko hodín prehľadávali nekonečné sutiny. Pátrali v ruinách, z ktorých trčali železá, polámaný nábytok, zvyšky elektroniky aj aut. &nbsp;

„Domáci nám tvrdili, že volanie o&nbsp;pomoc počuli pod kusmi ostrého betónu takmer všade, no naše psy tu už nikoho živého nenašli. Úsmevy Turkov sa vtedy menili na bezradnosť a&nbsp;niekedy aj na sklamanie. Nevedeli sa zmieriť s&nbsp;tým, že pod sutinami nikto neprežil a&nbsp;klopkanie spod sutín je iba ich prianím,“ prezradí kynológ Jakub Filipko. Čoskoro sa k&nbsp;nemu a Milanovi pridal zvyšok tímu, ktorý sprejom označoval miesta, kde objavil preživších. Následne tam dorazila väčšia záchranárska skupina s&nbsp;ťažkou technikou a&nbsp;pokúšala sa zavalených ľudí vyslobodiť.

Cez deň v&nbsp;Turecku svietilo Slnko, no v&nbsp;noci teploty klesali na mínus osem stupňov Celzia. Horskí záchranári zo Slovenska bývali v&nbsp;stanoch, spať išli prvý raz až po päťdesiatich hodinách. Oddychovali tak, že si na chvíľu sadli a&nbsp;vystreli si nohy. Jedli len špeciálnu stravu, ktorú si nemuseli variť. „Otrasy zeme sme &nbsp;pocítili tri-štyrikrát denne. No nastavili sme sa tak, že všetko ide bokom a&nbsp;my ideme zachraňovať ľudí. Riadili sme sa odporúčaniami hasičov, ktorí nám do niektorých priestorov zakázali vstúpiť, na druhej strane ak by sme mali presne dodržať &nbsp;manažment záchranárskych rizík, ostaneme na letisku v&nbsp;Adane,“ nezakrýva Igor Žiak.

Slovákom na mieste zemetrasenia pomáhal echolokátor aj štrbinová kamera. Ňou nahliadali do priestorov, kam sa už nezmestili ľudia. „Psy sa plazili v&nbsp;štrbinách, vyhýbali sa črepinám, železným tyčiam, potrhaným káblom, prepadliskám. Odviedli neuveriteľnú prácu. Ak nehľadali ľudí, od únavy hneď zaspali, alebo ležali a&nbsp;hľadeli do diaľky. No ako náhle sme sa pohli, vykročili s&nbsp;nami,“ pridá sa kynológ Milan Tomčík. Dva nemecké ovčiaky a&nbsp;kólia našich horských záchranárov štekaním a&nbsp;hrabaním označili v&nbsp;zničenej Antakyi miesta, v&nbsp;ktorých čakalo na pomoc jedenásť ľudí. Desiati prežili.

Rany na duši&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

„Pôvodne to bola polovica. Po príchode na Slovensko ma ale cez sociálnu sieť podľa mena na plecniaku vyhľadal chalan, ktorý nám &nbsp;v&nbsp;našom sektore pomáhal. Napísal mi, že otca, jeho dve deti a&nbsp;ďalšiu dospelá osoba, ktoré naše psy označili, vytiahli spod sutín a žijú,“ prezradí Jakub. Nie vždy sa však na tvárach horských záchranárov, ktorí sú všetci otcami, objavil úsmev. Najväčšiu ranu na duši im zanechala tridsať hodín dlhá akcia, pri ktorej pomáhali maďarským kolegom. Tí našli v&nbsp;štrbine pod sutinami privaleného asi dvanásťročného chlapca.

„Všetci z&nbsp;jeho rodiny v ruinách zomreli. Jemu časť nôh pritlačili nosníky a&nbsp;nevedel sa pohnúť. Dávali sme mu piť, snažili sme sa ho všemožne udržať nažive a&nbsp;dostať z&nbsp;prekérnej situácie. Hovorilo sa o&nbsp;amputácii dolných končatín, no holandskí lekári zhodnotili, že v&nbsp;týchto podmienkach to nie je možné,“ vzdychne si Jakub Filipko. (Podľa posledných informácií, ktoré sa ale nedajú overiť z viacerých zdrojov, napokon chlapca po amputácii jednej nohy predsa len zachránili). Napriek veľkej snahe záchranárskych skupín z&nbsp;celého sveta doľahla na domácich frustrácia. Každý oznam tímu, že v&nbsp;preskúmanom sektore už nikto živý nie je a&nbsp; po desiatkach hodín v&nbsp;nebezpečnom teréne si potrebujú oddýchnuť, brali ako zradu.

Záchranári oznamovali prítomnosť zasypaných dvomi signálmi: Life znamenal život. No Life, živí tu nie sú. Keď sa odniekiaľ ozval prvý signál, miestni robili všetko preto, aby tam záchranárov udržali. „Obkolesili nás príbuzní, ďalšie desiatky kričiacich ľudí nás ťahali za rukávy. V&nbsp;davovej psychóze aká sa tu raz strhla som sa už zmieril s&nbsp;tým, že sa odtiaľ nedostaneme. Napokon sme nasadli do auta a&nbsp;päť kilometrovú trasu do tábora sme kľučkovali štyri hodiny. Až doma pri deťoch som si uvedomil, čím všetkým sme si prešli a&nbsp;že sa to vôbec nemuselo skončiť šťastne,“ priznáva sa Igor Žiak.

V&nbsp;súčasnosti je na hraniciach Turecka a&nbsp;Sýrie humanitárna kríza obrích rozmerov. Ľudia sú tam celé dni bez jedla. Spávajú na uliciach, sú bezradní, sklamaní a&nbsp;nahnevaní. Aby sa zohriali, pália všetko, čo horí. Miesto z&nbsp;obáv o&nbsp;vlastnú bezpečnosť postupne opúšťajú zahraničné záchranárske tímy, pôvodne sedemdňovú misiu v Antakyi si skrátili aj Slováci. Okrem toho, že región už pripomína výbušnú zmes, šanca, že v&nbsp;ruinách nájdu živých ľudí rýchlo klesala.

„Keď sme do Antakye prišli, nič tam nefungovalo, no pach z&nbsp;rozkladajúcich sa tiel sme necítili. Pri našom odchode bol všade a&nbsp;počty mŕtvych stále stúpali. Otcovi a&nbsp;dcére, ktorí sa o&nbsp;nás v&nbsp;tábore starali, sme zanechali všetko, čo sme v&nbsp;Turecku nechať mohli, ešte aj vlastné vetrovky. Aby nepomrzli, spávali na zemi v&nbsp;objatí. Nič iné im neostalo,“ uzatvára Igor Žiak. Miestnym úradom sa nepozdáva, že v&nbsp;meste sa zrútili aj relatívne nové stavby, ktoré mali silné zemetrasenia vydržať. Bezpečnostné zložky tak najnovšie neupokojujú len pozostalých obetí, zatýkajú už aj stavbárov.