Dlhé roky žila v&nbsp;Anglicku, kde naposledy pracovala v sklade s&nbsp;oblečením. Slušný zárobok míňala na cestovanie. Prešla Európu, trikrát bola na Kube, pozná všetky Kanárske ostrovy, miluje Thajsko. Keď do jej života vo Veľkej Británii vstúpil strojník Marián (47) z&nbsp;Košíc, preskočila iskra a&nbsp;obaja si mysleli, že ich plány do budúcnosti už nič neskríži. Malátnosť, ktorá Beátu Gáborovú (45) trápila, pripisovala Martinčanka pracovnému nasadeniu. Napokon stratila rovnováhu a&nbsp;mesiac chodila štvornožky.

Na jar roku 2021 dotlačila do lietadla na Slovensko nevládnu Beátu na invalidnom vozíku Mariánova mama. Dovtedy ju priateľ päť mesiacov nosil po byte na rukách. „Keď bol v práci, odrážala som sa tam na stoličke s&nbsp;kolieskami. No v&nbsp;Anglicku mi nikto nevedel povedať, čo mi je,“ vraví Beáta. V martinskej nemocnici napokon zistili, že štyridsiatnička má agresívnu formu sklerózy multiplex, a&nbsp;je vo fáze 5,5 z&nbsp;desiatich bodov stupnice. Štyridsiatnička sa progres choroby rozhodla zastaviť transplantáciou kmeňových buniek, akýmsi resetom imunity, v&nbsp;Moskve.

„Na operáciu, ktorá stála asi 47 tisíc eur, sme ešte krátko pred odletom nemali dosť peňazí. Naškriabali sme ich tak, že Marián predal garáž, veľkou sumou nám prispela rodina a čosi vyniesla aj zbierka, ktorú sme zorganizovali. Ja som v&nbsp;tom čase chodila už len s&nbsp;chodítkom, aj s&nbsp;ním som však dokázala iba cúvať,“ nezakrýva Beáta. S ňou a&nbsp;s Mariánom sme sa zišli presne pred rokom, teraz v&nbsp;marci navyše ubehlo rovných šesť mesiacov od jej operácie v&nbsp;Rusku. Čo všetko sa za ten čas zmenilo a&nbsp;ako sa má? Na rozdiel od vlaňajška sa &nbsp;Martinčanka bez cudzej pomoci udrží na nohách a&nbsp;na tvár sa jej po mesiacoch beznádeje opäť vrátil úsmev.

V septembri lanského roka bolo ale všetko inak. Marián takmer nemohúcu priateľku naložil vo Viedni do lietadla do Istanbulu, odtiaľ sa presunuli do Moskvy. V&nbsp;hlavnom meste Ruska, ktoré v&nbsp;tom čase už celé mesiace viedlo krvavý konflikt na Ukrajine, nebolo po&nbsp;vojne ani stopy. „Taxikár, ktorý nás z&nbsp;Vnukova viezol do nemocnice, nám dokonca urobil okruh okolo najkrajších častí Moskvy. A Mariánovi, ktorý sa ubytoval v&nbsp;hoteli neďaleko kliniky, poradil aj to, čomu sa ako turista má vyhýbať,“ pokračuje pani Gáborová.

Vešiaky infúzií&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Na klinike, ktorá Slovenke pripadala ako palác, jej v&nbsp;prijímacej časti urobili PCR test na koronavírus. Následne podstúpila viaceré kompletné vstupné zdravotnícke prehliadky. Po nich Beáte&nbsp;oznámili, že môže podstúpiť výmenu kmeňových buniek. Tých však musí byť dostatočný počet, preto jej ich musia najskôr stimulovať. Dávali jej lieky a do ruky jej zaviedli kanylu, cez ktorú Martinčanke štyri dni tiekli infúzie. Do krku jej neskôr vložili veľký katéter, ktorý slúžil na odber už dostatočne namnožených kmeňových buniek. Tie jej odobral lekár špeciálnym prístrojom. 

„Následne moje pôvodné kmeňové bunky na klinike očistili a&nbsp;zamrazili. &nbsp; Mňa premiestnili do izolácie, kde som ostala až do konca pobytu. Pôvodný katéter mi z&nbsp;krku vybrali a&nbsp;dali mi tam druhý. Ten už slúžil aj na šesťdňovú chemoterapiu, ktorou mi úplne zničili pôvodnú, nefunkčnú, imunitu,“ vysvetľuje Beáta Gáborová. Keď raz v&nbsp;nemocnici zaznel alarm, prišla ju upokojiť sestrička, ktorá jej oznámila, že nikto strach mať nemusí. Nejde o&nbsp;letecký útok, ale skúšku sirén.&nbsp;

Dva týždne nato, ako do Moskvy Beáta priletela, jej cez katéter transplantovali jej vlastné, už očistené kmeňové bunky. Pod krátkym tepelným šokom ich lekár rozmrazil a&nbsp;cez hadičku pustil späť do Slovenkinho tela. Po tomto zákroku získala Slovenka novú imunitu, ktorá má zlepšiť kvalitu jej života. „Zažila som pri tom návaly tepla, napínalo ma na zvracanie, pálila ma hruď, no vydržala som,“ priznáva sa štyridsiatnička. Aby sa vyhla riziku infekcie, sedem dní ostala zatvorená v izbe. Chodiť k&nbsp;nej smel len ošetrujúci personál.

V&nbsp;nemocnici dostávala každý deň čisté oblečenie, nemohla sa sprchovať ani umývať, utierala sa gázovými obrúskami. Piť, ale aj umývať zuby, si mohla len vodou, ktorú jej priniesli. Každý deň Martinčanke odoberali krv a merali hodnoty hemoglobínu, leukocytov a&nbsp;krvných doštičiek. „Spočiatku sa nelepšili, no po pár dňoch nastal obrat. Bunky sa ujali, čo znamenalo, že moja nová imunita začala pracovať a&nbsp;som na dobrej ceste k uzdraveniu sa,“ verí Beáta. Z&nbsp;Moskvy na Slovensko sa cez Istanbul s&nbsp;Mariánom vrátili po mesiaci. Martinčanka začala chodiť na fyzioterapiu aj na rehabilitácie, čaká na pobyt v&nbsp;kúpeľoch.

Na rozdiel od vlaňajška, keď sa Beáta iba bezvládne opierala o&nbsp;chodítko, pol roka po výmene kmeňových buniek sa cíti v&nbsp;oveľa väčšej pohode. Hoci z&nbsp;Moskvy sa ešte vrátila slabučká, dnes dvakrát denne cvičí po najmenej dvadsať minút na veslárskom trenažéri. Jedáva veľa zeleniny, každý deň chodí s&nbsp;Mariánom na dlhé prechádzky, snaží sa myslieť pozitívne. Jemnú motoriku si zlepšuje v&nbsp;kuchyni, kde obaja spoločne pečú!

„Hlavným prínosom výmeny kmeňových buniek je zastaviť progres sklerózy multiplex. Rekonvalescencia po zákroku trvá najmenej rok, pánovi zo Škótska to trvalo sedemkrát dlhšie, ale z&nbsp;vozíka sa zdvihol. Ja tiež nie som vždy plná energie, no cítim, že silniem a&nbsp;život ma opäť baví,“ uzatvára Beáta. Pred mesiacom dostala z&nbsp;Moskvy dotazník, kde vložila informácie o svojom zdravotnom stave. Ako jej transplantácia pomohla ale uvidí až po roku, na kontrolnej magnetickej rezonancii...