Aj v 21. storočí sa mnoho ľudí pozerá na adopcie cez prsty, iní by do toho aj išli, ale majú strach z procesu, ktorým žiadatelia musia prejsť. Zdravotná sestra Katka vychováva s manželom adoptívnu 5-ročnú dcérku Dorotku a priblížila nám nielen to, ako u nich prebiehal proces adopcie, ale aj to, prečo o tom otvorene hovorí.
Katarína s manželom Martinom od začiatku pristupovali k adopcii pragmaticky. Nebrali ju ako „zúfalú“ poslednú nádej. Hoci sa im nedarilo mať vlastné dieťa, nechceli stráviť spoločný život čakaním na to, či im dieťa bude dopriate alebo nie... Obaja sa zhodli v tom, že nemajú problém stať sa rodičom dieťaťa, ktoré malo iných biologických rodičov, a „vstúpili do procesu“. Dokonca sa počas toho, ako boli v poradovníku, presťahovali, začali prerábať dom a Katka odišla kvôli lepším platovým podmienkam pracovať do zahraničia.
„My sme sa priebežne chodili informovať plus každé dva roky sa absolvuje psychologické posúdenie v zmysle aktualizácie, či sme stále rozhodnutí mať dieťa. Keď sme vedeli, že pôjdem do Saudskej Arábie, zisťovali sme, ako to bude. Dali si k nám poznámku, že som v zahraničí, a dostali sme akýsi odklad. My sme v poradovníku zostali, postupovali sme v ňom vyššie, ale keď sme po troch rokoch boli prví, dali sme vedieť, nech nás ešte nekontaktujú. U nás bola čakacia lehota 5 rokov aj pre to, že som bola tri a pol roka v zahraničí,“ ozrejmila Katarína s tým, že oni pracovníčky na sociálnom úrade priebežne informovali o zmenách v ich živote.
