Práci v médiách sa venuje od vysokoškolských čias na Katedre žurnalistiky . Rozhlasové prostredie v rádiu Viva vymenila pred viac ako 10 rokmi za webové šoubiznisové oddelenie v Pluska.sk. Vedúcou šarmantného týždenníka je už druhý rok a okrem rozhovorov s našimi známymi tvárami ju bavia inšpirujúci ľudia s ich skutočnými príbehmi, módna dvojstrana či sociálne siete.

Dominika Svetlíková

Stálica televíznych obrazoviek sa nedávno dala nahovoriť na seriál z&nbsp;markizáckej produkcie s&nbsp;názvom Chatári. Maroš Kramár Šarmu priznal aj to, prečo kývol na túto ponuku, ako vníma prehnanú korektnosť vo vyjadrovaní a&nbsp;čím ho šokovala jeho dcéra Tamara.

Diváci, ktorí sledujú českú televíziu, iste poznajú úspešný seriál Osada, ktorý tam vysielali vlani. Teraz máme šancu vidieť slovenskú verziu Chatári s&nbsp;našimi hercami. Čo vás zaujalo na téme osadníkov?

Sám bývam pri vode a&nbsp;scenár mi pripomenul môj vlastný život, ktorý žijem už tri roky. Príbeh seriálu sa odohráva pri jazere, kde sa stretávajú chatári, rôzne rodiny, a&nbsp;to je presne to, čo vlastne žijem. Tiež mám priateľov okolo jazera, takisto sa navštevujeme a&nbsp;scenár písal Petr Kolečko, ktorého poznám, takže to bola pre mňa záruka kvality.

Do akej miery ste stotožnený so svojou postavou Tonyho, ktorého v&nbsp;Česku hral Tomáš Hanák? Čo s&nbsp;ňou máte spoločné?

Mne je trošku blízka napríklad tým, že Tony sa tvári, že prišiel z&nbsp;Ameriky a&nbsp;tam som chvíľku žil aj ja. A&nbsp;pritom som si spomenul na jednu moju kamarátku, ktorá s&nbsp;rodinou ako štvorročná emigrovala do Ameriky. Slovenčinu ovládala iba z&nbsp;domu, inak vyrastala v&nbsp;čisto anglickom prostredí. Keď prišla na Slovensko, rozprávala síce po slovensky, ale s&nbsp;typickým americkým prízvukom a&nbsp;ja som sa ním inšpiroval a&nbsp;použil som ho v&nbsp;tejto úlohe.

Človek ani nemusí ísť až tak ďaleko. Stačí chvíľu žiť v&nbsp;susednom Česku a&nbsp;melódia jazyka sa naňho dokáže intenzívne nalepiť. Čo vy na to?

My Slováci máme šťastie, že máme dobré uši, lebo slovenčina je veľmi pekný ľubozvučný jazyk. Taký spevavý a&nbsp;ucho je vycvičené, aby veľmi rýchlo nachytalo akcenty. Ja sa napríklad veľmi ťažko učím nové slovíčka, ale výslovnosť už potom chytím rýchlo. V&nbsp;Česku, keďže som tam študoval aj dlhodobo žil, okamžite prepínam do češtiny. Ale napríklad Česi alebo Maďari, tí majú tvrdší jazyk a&nbsp;oni majú problém, keď prehovoria cudzím jazykom, je to hneď poznať. Na Slovákoch je to počuť oveľa menej. Máme šťastie, že slovenčina vycibrila naše ucho.

Teraz ste mi nahrali na ďalšiu otázku. V&nbsp;lete som bola na koncerte vašej dcéry a&nbsp;veru, ani na nej nebolo poznať, že je zo Slovenska. Perfektná angličtina. Ona by naozaj presvedčila, že je cudzinka.

(Smiech.) Áno, bol som pri tom aj osobne. Rok študovala v&nbsp;Kostarike a&nbsp;teraz bola tri roky v&nbsp;anglickom Brightone, takže to už je iná angličtina. V&nbsp;Kostarike študovala s&nbsp;Američanmi, čiže nachytala ich prízvuk. Bol som presne svedkom toho, že sme boli spolu na dovolenke a&nbsp;rozprávala sa tam chvíľku s&nbsp;nejakými Američanmi, a&nbsp;keď sa jej spýtali, odkiaľ je, nechceli veriť. Mali pocit, že je ich rodáčka.

Ona si aj piesne textuje po anglicky. Nevraveli ste jej, že by mohla niečo spievať aj po slovensky?

Píše si hudbu aj texty a&nbsp;sama vraví, že raz by chcela tvoriť aj po slovensky, no na to ešte nedozrela. Oveľa ľahšie sa jej skladajú piesne v&nbsp;angličtine. Slovenčina je komplikovanejšia na texty. Dokonca aj čeština je lepšia na pesničky, pretože má viac slovíčok, ktoré sú trojhláskové.

Keď ešte nedozrela, mohol by jej niekto iný zložiť slovenskú pieseň...

Toto je skôr otázka pre ňu, pretože ja o&nbsp;jej speváckej kariére veľa neviem. Sem-tam mi zavolá, že bude mať vystúpenie niekde nablízku, či neprídem. Ale popravde, sám som bol prekvapený, keď začala spievať, pretože som ju vždy vnímal viac ako introverta. A&nbsp;raz, keď som za ňou prišiel do Anglicka, hovorí mi, ideme do pubu. Spýtal som sa jej, či chodí na pivo, a&nbsp;ona, že nie, ja tam spievam! Veľmi ma prekvapila, že takto verejne vystupuje. Myslím, že v&nbsp;Anglicku ju oslobodilo práve to, že ma tam nikto nepozná, mohla byť sama za seba. Tu s&nbsp;tým mala trochu problém, lebo ľudia komentovali, že jej dláždim cestu, čo vôbec nie je pravda, pretože sám som prekvapený, kde všade vystupuje.

Na spomenutom koncerte som vás zazrela v&nbsp;hľadisku. Aký to je pocit byť na jej vystúpení v&nbsp;pozícii diváka otca?

Ja som ešte v&nbsp;miernom šoku. Fakt, od nej som najmenej čakal, že bude takto verejne pôsobiť. Ale je mi to veľmi sympatické. A&nbsp;ešte sa mi páči, že nemá na sebe žiadne farbičky, „cingrlátka“ v&nbsp;nose a&nbsp;prepichnuté uši, teda to, čo dnes nosia všetci mladí. Som rád, že je takáto čistá aj povahovo, aj vystupovaním. Asi by som nemal vlastnú dcéru tak veľmi chváliť, ale vážim si na nej, že je to čistá duša a&nbsp;aj výzorovo zostala bez príkras. Ja som vlastne všetkým trom deťom odmalička vštepoval prirodzenú krásu. Nie som veľký fanúšik tetovaní a&nbsp;podobných okrás na tele, preto som im hovoril, že keď vydržia a&nbsp;odolajú tomu, budú oni tí výnimoční, pretože dnes to už má skoro každý.

Áno, dnes je skôr výnimka, keď človek nemá na sebe niečo vytetované, prepichnuté...

Keď som bol pred 25 rokmi v&nbsp;Amerike, tam to bolo už aj vtedy a&nbsp;mne sa to nepáčilo. Zdalo sa mi to prehnané. Aj keď mi deti zvyknú vyčítať, prečo to rozprávam, veď v&nbsp;rámci korektnosti sa nemáme do nikoho starať, ale na druhej strane, keď sa niekto celý pomaľuje, musí počítať s&nbsp;tým, že to vidím, a&nbsp;preto sa k&nbsp;tomu môžem aj vyjadriť. Nemyslím si, že som neslušný, veď aj keby som sa ja na ulici vyzliekol donaha, tiež sa budú ľudia za mnou otáčať a&nbsp;budú sa k&nbsp;tomu vyjadrovať. Otvorene hovorím, že nie som toho veľkým priaznivcom, ale, samozrejme, každý si môže robiť, čo sa mu páči. A&nbsp;ani to nikomu, kto má tetovanie, nevyčítam ani nevyhováram, ale možno sa k&nbsp;tomu vyjadrím. (Smiech.)

A&nbsp;ani jedno z&nbsp;detí nemá ambíciu „domaľovať“ sa?

Ambície by boli, ale snažím sa ich zatiaľ brzdiť. Ale či to aj ubrzdím, neviem. (Smiech.) Dvaja sú už dospelí a&nbsp;vedia, čo robia. Ja som im nikdy nič neprikazoval ani nezakazoval, ani ich netrestám, snažím sa vždy všetko vykomunikovať a&nbsp;vysvetliť.

Dnes sa často hovorí, že ak chceme mať dobre vychované deti, stačí len pekne žiť a&nbsp;deti sa pridajú...

Na tom je podľa mňa veľa pravdy. My sme doma nikdy nemali nejaké veľké spory či hádky. Ale je pravda, že som ani nebol veľa doma, lebo som veľa pracoval a&nbsp;cestoval. Keď sme sa s&nbsp;manželkou dohodli, že pôjdeme od seba, pre deti to vlastne ani nebola veľmi veľká zmena, pretože som aj predtým v&nbsp;manželstve dosť absentoval. Bol som otec, ktorý len prišiel, niečo porozprával a&nbsp;znova odišiel. Ale treba dodať, že deti v&nbsp;rodine vyrastajú, počúvajú názory rodičov a&nbsp;to všetko sa na nich podpisuje.

Keď však jeden z&nbsp;rodičov viac absentuje, snaží sa to deťom vynahradiť inak. Nejakým plnohodnotne stráveným časom iba on a&nbsp;deti...

Určite boli aj také chvíle. Napríklad som bol s&nbsp;Timurom v&nbsp;Thajsku, keď mal asi trinásť, z&nbsp;čoho mal veľký zážitok. Aj motorku už šoféroval. Snažil som sa im dať iným spôsobom to, čo nemohli mať kvôli mojej práci, ale nemyslím si, že som bol ideálny otec. Snažil som sa však vytvoriť im vzor človeka, ktorý sa triezvo pozerá na svet a&nbsp;snaží sa v&nbsp;dobrom vychádzať s&nbsp;ľuďmi bez toho, aby im vnucoval svoje predstavy o&nbsp;živote.

Spomínali ste, že bývate podobne ako seriáloví Chatári. Chodievajú tam deti za vami ako „na chatu“?

Áno, ale viete, ako to býva, že rodičia všetko vybudujú pre svoje deti a&nbsp;nakoniec ostávajú v&nbsp;tých domoch osamotení. Takže sem-tam prídu, ale podľa mňa by mohli chodiť častejšie. Ale ony už majú svoj svet a&nbsp;svoje partie a&nbsp;s&nbsp;nimi radšej pôjdu na Zlaté piesky, kde je viac ľudí... A&nbsp;tí ľudia na Zlatých si možno hovoria, ako by bolo dobre mať kúsok vlastnej pláže. No a&nbsp;moji ho majú, ale radšej pôjdu medzi ľudí. Ale ja mám vždy veľkú radosť, keď prídu.

Budujete si to tam vlastnými rukami alebo všetko nechávate na majstrov? Je pre vás manuálna činnosť oddychom?

Je pravda, že sa teším, keď môžem pokosiť alebo spraviť niečo okolo domu aj sám, ale väčšinou sa spolieham na odborníkov. Hovorievam, že netreba kradnúť robotu druhým, ja zarábam, ako viem, a&nbsp;veľmi rád prenechám možnosť zarobiť si iným. Keď mám voľno, rád spravím niečo v&nbsp;záhrade, prejdem sa so psom, zaplávam si, ale rozhodne nie som žiadny domáci majster.

Takže nemáte vlastnú súpravu náradia, s&nbsp;ktorou si všetko sám opravujete?

Náhodou som dosť šikovný a&nbsp;viem toho veľa opraviť, ale zas príliš to neukazujem, aby to potom odo mňa niekto nevyžadoval. Aj varím, ale len manifestačne, aby si ostatní nezvykli. Všetko trošku viem, aby si to ľudia vážili a&nbsp;nebrali ako samozrejmosť. (Smiech.)

Presne to varenie ma zaujímalo...

Mňa na varení najviac baví do toho „kecať“. Ale že by som sám išiel do obchodu a&nbsp;povyberal si, čo by som skúsil ukuchtiť, to nie. Mám aj takých kamarátov, ale tam nepatrím.

A&nbsp;„kecáte“ do varenia aj partnerke?

Trošku áno a&nbsp;potom, keď máme návštevu, pochválim sa, ako som ju to dobre naučil.

Vidím, že humor je aj v&nbsp;súkromí vašou podstatou...

Ja sa snažím, ale nie vždy som pochopený s&nbsp;tým mojím humorom. Ale áno, rád riešim aj vážnejšie veci s&nbsp;humorom. Život je veľmi krátky a&nbsp;krásny a&nbsp;je zbytočné tráviť ho nezmyselnými žabomyšími vojnami.

Ale niekedy sa asi treba aj ozvať. Narážam na nedávne udalosti zo Zámockej...

Čo na to povedať? Myslím si, že každý je už od narodenia trošku iný a&nbsp;mne sa na svete páči práve tá farebnosť. Je mi úplne jedno, akej farby či rasy je človek, či je gej… Pre mňa je dôležité, aký je to človek a&nbsp;či si s&nbsp;ním rozumiem. Ale v&nbsp;niečom ma tá dnešná prílišná korektnosť už obťažuje. Osobne sa mi to nepáči, lebo tam sa už končí humor. Začíname si všetko vyčítať a&nbsp;mám napríklad problém s&nbsp;tým, že už nesmieme v&nbsp;televízii a&nbsp;v&nbsp;divadle hrať ako bieli herci Afroameričana. S&nbsp;týmto nesúhlasím. Umenie je tu na to, aby sme sa na niečo hrali, niečo ukazovali, nastavovali zrkadlo, a&nbsp;nemalo by sa takto obmedzovať. Mali by sme sa navzájom chápať a&nbsp;tolerovať a&nbsp;nevyčítať si rozdielnosti. Okruh slobody je obmedzený, absolútna sloboda neexistuje a&nbsp;podľa mňa si okruh slobody veľmi zmenšujeme tým, že si začíname veci zakazovať kvôli prehnanej korektnosti. Samozrejme, chápem, že sa o&nbsp;tom musí hovoriť, pretože je veľa ľudí, ktorí sú „prispatí“ a&nbsp;robia problémy menšinám, takže je dôležité rozprávať, otvárať im dvere k&nbsp;rovnoprávnosti, ale zase to neprežeňme.

Odbočili sme do vážnejších tém, ale keď sa vrátime k&nbsp;vašej chate pri jazere – bývate tam celoročne?

Áno. Milujem vodné športy, takže mi to pri jazere vyhovuje. Mám paddleboard, kajak, katamarán. Zimné športy neznášam, lebo pri tých sa treba veľa obliekať, ale plavky a&nbsp;voda – to je super.

Nie je potom pre vás zima pri jazere pochmúrna?

Je, a&nbsp;preto sa snažím chodiť do vody čo najdlhšie, aj keď je už chladno. Trochu sa otužujem, ale áno, je to pochmúrne. Pre mňa to však má aj svoju zaujímavú náladu, keď je okolie opustené. V&nbsp;lete je tam vždy veľa ľudí a&nbsp;niekedy sa človek ani nevyspí, lebo oproti na chate žúrujú. Niektorí susedia sú menej tolerantní voči nám, ktorí tam bývame celoročne. Ale aj v&nbsp;lete, aj v&nbsp;zime to má svoje čaro.

Takže by ste už nemenili za život v&nbsp;meste?

Som mestský človek a&nbsp;dlho som si nevedel predstaviť život na vidieku medzi poľami. Teraz som už starší a&nbsp;zdá sa, že sa mením. Aktuálne mi to veľmi vyhovuje takto a&nbsp;som rád tam, kde som.

Aký je pre vás ideálny relax?

Sedieť pri vode, dať si kávičku alebo ísť na paddleboard, pospať si na slniečku a&nbsp;vyhrievať sa ako kocúr. (Smiech.)