Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Mama herečka, otec režisér – nečudo, že Tereza Nvotová dostala do genetickej výbavy tvorivého ducha. A&nbsp;aj ho kreatívne využíva. Jej filmy rozhodne nepatria k&nbsp;nepovšimnutým. Už jej debut Špina získal viac ako dvadsať ocenení doma aj vo svete a&nbsp;bol nominovaný na osem Českých levov. Rovnaký počet nominácií mal aj jej zatiaľ posledný filmový počin, mysteriózna dráma Svetlonoc. Preto keď nedávno Praha zažívala filmový sviatok rozdávania českých Oscarov, Tereza Nvotová na galavečere, samozrejme, nechýbala.

Toľko nominácií je príjemný úspech, necítili ste napriek tomu sklamanie z&nbsp;toho, že Svetlonoc nezískala cenu? Pritom na áčkovom Medzinárodnom filmovom festivale v&nbsp;Locarne tento film zvíťazil…

Musím povedať, že som to trochu čakala. Svetlonoc je v&nbsp;Česku považovaná za slovenský film a&nbsp;akademici na toto dosť prihliadajú. Je úspech, že sa dostala do toľkých nominácií v&nbsp;roku, keď bolo najviac českých filmov a&nbsp;zároveň aj najviac úspešných filmov na zahraničných festivaloch. Zároveň sme už veľkú cenu dostali v&nbsp;Locarne a&nbsp;pre moju kariéru a&nbsp;úspech filmu v&nbsp;zahraničí je to o&nbsp;dosť dôležitejšia cena. Film ide do distribúcie v&nbsp;Amerike alebo Nemecku, už stihol obehnúť 30 festivalov po celom svete a&nbsp;stále cestuje. Nemôžem povedať, že by som bola nespokojná. Dúfala som však, že dajú Leva Natálii (Germáni, pozn. red.). Myslím, že si to za svoj výkon naozaj zaslúži. Odovzdala sa tomu filmu telom aj dušou.

Na galavečer vás prišla podporiť aj mama a&nbsp;sestra – ako to celé prežívali ony?

Myslím, že si to užili trochu viac než ja, lebo ja som v&nbsp;to ráno dostala otravu jedlom a&nbsp;nebolo mi dobre od žalúdka, takže som nemohla ani jesť, ani piť. Ale potešilo ma, že prišli.

Vo svojich filmoch otvárate rôzne spoločenské témy a&nbsp;sledujete prirodzene aj iných kolegov, ktorí sa snažia o&nbsp;to isté. Vo februári ste sa objavili na premiére filmu Kuciak – vražda novinára, ktorý vznikol na podnet medzinárodnej organizácie investigatívnych novinárov OCCRP. Aké boli vaše bezprostredné pocity a&nbsp;dojmy?

Pocity boli strašné, pretože napriek tomu, že sme všetci tie udalosti prežívali a&nbsp;sledovali, film vás opäť vtiahne do diania, až do útrob toho, čo sa stalo. Pozorujete tých vrahov, ako sucho opisujú, ako vraždili… Je to obludné, človek má z&nbsp;toho až mdloby, že sa to vôbec mohlo stať. Druhá rovina pocitov je, že keď sa dnes pozrieme na situáciu na Slovensku, tak nádej, ktorá tu bola pred piatimi rokmi, že sa toho veľa zmení, že sa posunieme k&nbsp;spravodlivejšej krajine, že už tu nebude vládnuť skorumpovaná mafia, sa vytráca. Je to pre mňa ako pre Slovenku, človeka, ktorý tu tvorí a&nbsp;snaží sa niečo urobiť a&nbsp;zmeniť k&nbsp;lepšiemu, veľmi skľučujúce. Je náročné stále si hovoriť, že to má zmysel, a&nbsp;ísť ďalej.

Je pravda, že dokument Kuciak na druhej strane prináša istú nádej už len tým, že vznikol, že cestuje aj po svete a&nbsp;ľudia sa dozvedajú tento príbeh. Ale je veľmi dôležité, aby ho videli hlavne ľudia na Slovensku. V&nbsp;priebehu piatich rokov od vraždy sa už mnohým všetky informácie pomiešali a&nbsp;sú v&nbsp;istom chaose, film ich dáva do kontextu. Myslím, že nám to pomôže aj zorientovať sa a&nbsp;opäť pripomenúť, aby sme neriešili hlúposti a&nbsp;nezamotávali sa do žabomyších sporov. Film Kuciak naozaj ukazuje to dôležité – že ak nechceme žiť v&nbsp;krajine, ktorá sa tvári, že je demokratická, ale v&nbsp;skutočnosti ju ovláda štátna mafia, tak my, každý jeden z&nbsp;nás, musíme niečo robiť. A&nbsp;nielen tým, že pôjdeme voliť, ale aj v&nbsp;každodennom živote. Malá korupcia vedie k&nbsp;väčšej. Musíme sa správať tak, ako chceme, aby sa správali politici. Musíme dať jasne najavo, že so systémom „našich ľudí“ nesúhlasíme, nebudeme si zakrývať oči, budeme normálni čestní ľudia, tak ako boli Ján a&nbsp;Martina.

Má podľa nej zmysel točiť takéto filmy? Odpoveď na nasledujúcej strane.

Má teda podľa vás zmysel točiť takého filmy? Môžu v&nbsp;nás niečo pohnúť?

Absolútne si myslím, že to má zmysel. Je však dôležité, aby sa aj dostali k&nbsp;ľuďom. Pretože dnes sa ľuďom nechce zdvihnúť zadok, kúpiť si lístok a&nbsp;ísť do kina. Zleniveli sme. Ja dúfam, že sa teraz zdvihne čo najviac ľudí, pretože tá téma sa týka každého z&nbsp;nás, toho, aké budú naše životy v&nbsp;budúcnosti. A&nbsp;hlavne, keď sa o&nbsp;to nebudeme zaujímať, tak sa niečo také môže stať hocikomu z&nbsp;nás alebo našim deťom. Dnes je už jasné, že sa to stalo práve preto, že sme sa na to vykašľali a&nbsp;tie oči si zakrývali...

V&nbsp;roku 2017 ste natočili film Mečiar o&nbsp;bývalom premiérovi z&nbsp;90. rokov. Zdá sa, že tu dnes máme ďalších adeptov. Máte chuť točiť film podobného rázu?

Vlastne som si hovorila, že film Kuciak – vražda novinára a&nbsp;Mečiar sú tak trochu na pokračovanie. Jeden sa končí vládou Roberta Fica, druhý sa tam začína… A&nbsp;čo sa týka mňa, teraz neplánujem točiť dokumentárny film, ale o&nbsp;vražde Kuciaka a&nbsp;systéme „našich ľudí“ pripravujem televíznu minisériu spolu so scenáristom Mirom Šifrom. Momentálne sme v&nbsp;rokovaní s&nbsp;RTVS a&nbsp;veľmi dúfam, že to vznikne. Aj preto, že protesty a&nbsp;zmena vlády po vražde nestačili k&nbsp;takej zmene, za akú sme bojovali. Treba to znovu otvoriť, chytiť ľudí za srdce, lebo azda nechcú žiť v&nbsp;krajine, kde sa vraždia mladí ľudia za to, že robia službu verejnosti.

Na premiére filmu o&nbsp;vražde Jána Kuciaka a&nbsp;Martiny Kušnírovej ste boli s&nbsp;otcom, režisérom Jurajom Nvotom. Je vo vašom vzťahu politika témou?

Je, samozrejme, že je. O&nbsp;politike sa veľa rozprávame. Vlastne „politika“ je také blbé slovo. Mám pocit, že si pod ním vždy predstavíme niečo, čo je nám vzdialené, niečo, čo je niekde tam hore, na hradnom kopci v&nbsp;parlamente, akoby sa nás to netýkalo. Zanadávame si, poukážeme na tých, ktorí o&nbsp;nás rozhodujú. To sú tí „oni“. Ľudia si ešte od roku 1989 nestihli uvedomiť, o&nbsp;čom demokracia reálne je, že my rozhodujeme o&nbsp;tom, kto konkrétne nás bude zastupovať, rozhodovať o&nbsp;veciach verejných a&nbsp;o&nbsp;našich životoch. Takže áno, s&nbsp;otcom sa rozprávame o&nbsp;politike, ale vlastne by som to nazvala, že sa rozprávame o&nbsp;našej krajine a&nbsp;o&nbsp;tom, čo robiť, aby to bolo lepšie.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/celebrity/reziserka-tereza-nvotova-musime-spravat-tak-ako-chceme-aby-spravali-politici">FOTO TEREZY NVOTOVEJ S OTCOM VO FOTOGALÉRII.</a>

Kde sa vo vás vzalo to „drzé dobro“?

Podľa mňa to máme v&nbsp;sebe prirodzene všetci. Ale mám pocit, že veľmi skoro, už keď vyrastáme, sa stane to, že nás niekto „uťapne“ a&nbsp;povie: Ty buď ticho, nič nevieš, Ty tomu nerozumieš. Ľudia potom stratia pôdu pod nohami a&nbsp;majú pocit, že vlastne ani netreba voliť, netreba sa vyjadrovať, lebo veď aj tak nič nevedia. Myslím, že keby sa to v&nbsp;nás nezabíjalo, tak všetci máme túžbu vedieť pravdu, je to úplne normálne. Keď sa niečo týka našich bezprostredných životov, tak bojujeme, ale v&nbsp;momente, keď sa to týka celej krajiny, tak už si dávame odstup. Keď sa tak prestaneme správať, v&nbsp;tom momente sa začne diať zmena. Druhý extrém je, keď ľudia síce hľadajú pravdu a&nbsp;bojujú o&nbsp;zmenu, ale dostanú sa na internete k&nbsp;úplne chybným informáciám či propagande a&nbsp;nie sú schopní odlíšiť, čo je pravda a&nbsp;čo manipulácia. Na Slovensku sa to oproti okolitým krajinám deje vo veľkom a&nbsp;na vine je podľa mňa aj školstvo, pretože neučí, ako kriticky myslieť či ako overovať fakty.

ČO POVEDALA O RODIČOCH? ČÍTAJTE NA NASLEDUJÚCEJ STRANE.

Na vašej potrebe zaujať otvorený a&nbsp;jasný postoj majú zrejme veľký podiel rodičia a&nbsp;ich výchova, však?

Samozrejme, vďačím za to rodičom, ktorí vo mne nezabili túžbu po pravde, pričom nestačí sa pravdu len dozvedať, ale ju aj šíriť a&nbsp;aktívne otvárať diskusiu. Diskusia na všetky témy bola v&nbsp;našej rodine vždy otvorená a&nbsp;ani dnes sa nekončí. Aj keď sa dokážeme pohádať a&nbsp;protirečiť si, je skvelé, že to vôbec môžeme robiť. Lebo diktátorské režimy a&nbsp;diktátorské rodiny zakazujú diskusiu, podľa nich je len jedna pravda...

Takže u&nbsp;vás doma je demokracia...

Áno, je jej dosť a&nbsp;niekedy je výbušná. (Smiech.)

Cestujete medzi Českom, Slovenskom aj Amerikou, váš manžel je Američan. Získali ste aj zväzkom s&nbsp;ním iný pohľad na Slovensko?

Keď žijete dlhší čas niekde inde, získate odstup aj iný pohľad. Vidíte, ako daná krajina rieši svoje problémy, ktoré sú vždy v&nbsp;niečom podobné tým vašim, a&nbsp;porovnávate. Z&nbsp;perspektívy Ameriky, ale aj iných krajín, kde je demokracia už dlhšie, som si uvedomila hlavne náš historický kontext – všetko, čo sa u&nbsp;nás deje a&nbsp;prečo sa to deje, je veľmi spojené s&nbsp;tým, že sme mladá demokracia a&nbsp;vďaka Mečiarovi ešte aj hneď od začiatku zle nastavená. My vlastne ešte stále pracujeme na tom, ako nastaviť systém tak, aby fungoval. Pretože zjavne niečo nefunguje, keď sa dejú také veci ako vražda novinára či korupcia na úrovni štátu, súdnictva a&nbsp;polície. Samozrejme, zároveň vidím, že ani v&nbsp;Amerike nie je všetko super. Ako Európanka vnímam u&nbsp;nich iné problémy a&nbsp;uvedomujem si, koľko dobrých vecí tu máme.

Napríklad zdravotníctvo. Samozrejme, práve na Slovensku je vo veľkých problémoch, ale z&nbsp;pohľadu Ameriky je tu prístup k&nbsp;zdravotnej starostlivosti oveľa lepší. Tam je to naopak, pretože v&nbsp;Amerike je zdravotníctvo privátne a&nbsp;nastavené pre biznis, takže čím ste bohatší, tým máte lepšiu starostlivosť. Tí, ktorí nemajú nič, naozaj nemajú nárok byť zdraví. Zdravie je tam status. Američania majú pocit, že keď bude zdravotníctvo pre všetkých ako u&nbsp;nás, tak to je komunizmus a&nbsp;nie demokracia. Z&nbsp;pohľadu Európana je to, samozrejme, hlúposť...

Takže netúžite usadiť sa niekde v&nbsp;zahraničí natrvalo?

Nie, nemám tendenciu žiť v&nbsp;zahraničí natrvalo. Mám totiž aj istý pocit zodpovednosti, že keď pochádzam odtiaľto, tak sa aj tu chcem vyjadrovať k&nbsp;rôznym záležitostiam, pretože im aj najhlbšie rozumiem. Zároveň je fajn byť rozkročená medzi krajinami, mať možnosť nebyť uzavretá na jednom mieste. A&nbsp;hoci som v&nbsp;Prahe, v&nbsp;New Yorku alebo hocikde inde, mentálne zo Slovenska neodchádzam, mentálne som stále tu a&nbsp;mám tu aj všetky svoje hlavné projekty.