Mama herečka, otec režisér – nečudo, že Tereza Nvotová dostala do genetickej výbavy tvorivého ducha. A aj ho kreatívne využíva. Jej filmy rozhodne nepatria k nepovšimnutým. Už jej debut Špina získal viac ako dvadsať ocenení doma aj vo svete a bol nominovaný na osem Českých levov. Rovnaký počet nominácií mal aj jej zatiaľ posledný filmový počin, mysteriózna dráma Svetlonoc. Preto keď nedávno Praha zažívala filmový sviatok rozdávania českých Oscarov, Tereza Nvotová na galavečere, samozrejme, nechýbala.

Toľko nominácií je príjemný úspech, necítili ste napriek tomu sklamanie z toho, že Svetlonoc nezískala cenu? Pritom na áčkovom Medzinárodnom filmovom festivale v Locarne tento film zvíťazil…

Musím povedať, že som to trochu čakala. Svetlonoc je v Česku považovaná za slovenský film a akademici na toto dosť prihliadajú. Je úspech, že sa dostala do toľkých nominácií v roku, keď bolo najviac českých filmov a zároveň aj najviac úspešných filmov na zahraničných festivaloch. Zároveň sme už veľkú cenu dostali v Locarne a pre moju kariéru a úspech filmu v zahraničí je to o dosť dôležitejšia cena. Film ide do distribúcie v Amerike alebo Nemecku, už stihol obehnúť 30 festivalov po celom svete a stále cestuje. Nemôžem povedať, že by som bola nespokojná. Dúfala som však, že dajú Leva Natálii (Germáni, pozn. red.). Myslím, že si to za svoj výkon naozaj zaslúži. Odovzdala sa tomu filmu telom aj dušou.

Na galavečer vás prišla podporiť aj mama a sestra – ako to celé prežívali ony?

Myslím, že si to užili trochu viac než ja, lebo ja som v to ráno dostala otravu jedlom a nebolo mi dobre od žalúdka, takže som nemohla ani jesť, ani piť. Ale potešilo ma, že prišli.

Vo svojich filmoch otvárate rôzne spoločenské témy a sledujete prirodzene aj iných kolegov, ktorí sa snažia o to isté. Vo februári ste sa objavili na premiére filmu Kuciak – vražda novinára, ktorý vznikol na podnet medzinárodnej organizácie investigatívnych novinárov OCCRP. Aké boli vaše bezprostredné pocity a dojmy?

Pocity boli strašné, pretože napriek tomu, že sme všetci tie udalosti prežívali a sledovali, film vás opäť vtiahne do diania, až do útrob toho, čo sa stalo. Pozorujete tých vrahov, ako sucho opisujú, ako vraždili… Je to obludné, človek má z toho až mdloby, že sa to vôbec mohlo stať. Druhá rovina pocitov je, že keď sa dnes pozrieme na situáciu na Slovensku, tak nádej, ktorá tu bola pred piatimi rokmi, že sa toho veľa zmení, že sa posunieme k spravodlivejšej krajine, že už tu nebude vládnuť skorumpovaná mafia, sa vytráca. Je to pre mňa ako pre Slovenku, človeka, ktorý tu tvorí a snaží sa niečo urobiť a zmeniť k lepšiemu, veľmi skľučujúce. Je náročné stále si hovoriť, že to má zmysel, a ísť ďalej.

Nič povzbudivé…

Je pravda, že dokument Kuciak na druhej strane prináša istú nádej už len tým, že vznikol, že cestuje aj po svete a ľudia sa dozvedajú tento príbeh. Ale je veľmi dôležité, aby ho videli hlavne ľudia na Slovensku. V priebehu piatich rokov od vraždy sa už mnohým všetky informácie pomiešali a sú v istom chaose, film ich dáva do kontextu. Myslím, že nám to pomôže aj zorientovať sa a opäť pripomenúť, aby sme neriešili hlúposti a nezamotávali sa do žabomyších sporov. Film Kuciak naozaj ukazuje to dôležité – že ak nechceme žiť v krajine, ktorá sa tvári, že je demokratická, ale v skutočnosti ju ovláda štátna mafia, tak my, každý jeden z nás, musíme niečo robiť. A nielen tým, že pôjdeme voliť, ale aj v každodennom živote. Malá korupcia vedie k väčšej. Musíme sa správať tak, ako chceme, aby sa správali politici. Musíme dať jasne najavo, že so systémom „našich ľudí“ nesúhlasíme, nebudeme si zakrývať oči, budeme normálni čestní ľudia, tak ako boli Ján a Martina.

Má podľa nej zmysel točiť takéto filmy? Odpoveď na nasledujúcej strane.