Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Tento príbeh je o&nbsp;obrovskej strate, ktorú by nemal zažiť žiaden rodič, ale aj o&nbsp;tom, ako môže okolie pomôcť držať zlomenú mamu či otca nad vodou a&nbsp;nie ich zrážať k&nbsp;zemi. „V&nbsp;roku 2017 sa nám narodila naša Terezka. V&nbsp;roku 2020 nám bábätko zomrelo asi v&nbsp;ôsmom týždni tehotenstva. Želali sme si ďalšie dieťa, dokonca to bolo aj Terezkiným najväčším prianím v&nbsp;liste Ježiškovi, ,aby sa maminke po Vianociach narodilo bábätko, ideálne sestrička‘. V&nbsp;čase jeho písania som už bola prvé týždne tehotná, čo Terezka nevedela, no v&nbsp;deň Vianoc v&nbsp;roku 2023 mi povedala, že si je istá, že tam je, lebo mám väčšie bruško. Od toho dňa to bola naša Agátka a&nbsp;čoskoro sa s&nbsp;nami začala na nového člena tešiť celá rodina,“ spomína na pekné obdobie štyridsaťročná Jana.

Všetko bolo v&nbsp;poriadku až do kontroly v&nbsp;30. týždni, keď jej doktor oznámil, že má veľa plodovej vody a&nbsp;dcérka je menšia. „Poslal ma na hospitalizáciu. Z&nbsp;miestnej nemocnice ma po pár dňoch prevážali do Trenčína, nasledoval genetický ultrazvuk u&nbsp;špecialistu, podrobné vyšetrenie na genetike, počas ktorého mi primárka ukázala výsledky krvných testov v&nbsp;treťom mesiaci, ktoré indikovali veľmi zvýšené riziko Edwardsovho syndrómu, no gynekológ mi o&nbsp;ňom nikdy nepovedal. Aj preto som ďalšie mesiace pokračovala v&nbsp;tom, že všetko je ok, začala som pôrodnú prípravu a&nbsp;tešila sa na príchod dcérky a&nbsp;na novú kapitolu, ktorú ako rodina budeme spoločne prežívať,“ hovorí.

Po odporúčanom odbere plodovej vody padlo jednoznačné stanovisko – Edwardsov syndróm – diagnóza nezlučiteľná so životom. „Ide o&nbsp;genetické ochorenie, nazývané tiež Trizómia 18, keďže pri ňom už v&nbsp;počiatočnom štádiu pri delení buniek namiesto dvoch kópií chromozómu 18 dochádza k&nbsp;vytvoreniu troch. Vyskytuje sa približne pri jednom z&nbsp;tritisíc počatí a&nbsp;postihuje približne jedno zo šesťtisíc narodených detí,“ vysvetľuje Jana.

„Ten moment, keď mi to primárka genetiky hovorila, si pamätám ako spomalený, pričom som sa celá triasla a&nbsp;hlavou mi šlo, či sa mi to len sníva, alebo je to zlý vtip. Za sprievodu sestričky, ktorá ma podopierala, som sa dostala späť na lôžkové a&nbsp;volala v&nbsp;slzách manželovi, ktorý prišiel čo najskôr. V&nbsp;ten večer po príchode domov sme si ľahli a&nbsp;v&nbsp;objatí, no ešte stále v&nbsp;šoku, rozmýšľali, čo nás nasledovné týždne čaká,“ vraví.

„Začalo sa najťažšie obdobie nášho/môjho života – mesiac som pod srdcom nosila dieťa, ktoré mohlo zomrieť v&nbsp;podstate kedykoľvek: vnútromaternicovo, počas pôrodu alebo krátko po narodení, iná možnosť neexistovala. Napriek tomu som obtelefonúvala rôznych špecialistov a&nbsp;hľadala slamku, ktorej by som sa mohla chytiť. Urobila by som čokoľvek, aby som to zvrátila. V&nbsp;noci som sa budila s&nbsp;úzkosťami a&nbsp;v&nbsp;prvom momente s&nbsp;myšlienkou, či je toto naozaj moja realita,“ opisuje Jana extrémne náročné obdobie.

„Ako môj prvý, tak aj tento pôrod bol veľmi rýchly a&nbsp;možno aj vďaka tomu sa Agátka v&nbsp;35. týždni narodila živá. Od prvého momentu sme boli pri nej, ležala na mojej hrudi, hriala som ju odspodu a&nbsp;zvrchu jej sestričky obmieňali nahriatu deku, aby sme udržali jej teplotu. Rozprávala som jej, ako veľmi ju ľúbime a&nbsp;ako sme sa na ňu všetci tešili, spievala som jej uspávanku, ktorú som roky a&nbsp;aj počas tehotenstva spievala Terezke pred zaspaním. Stihli sme len jeden skorý ranný videohovor Terezke a&nbsp;mojim rodičom, aby aspoň na chvíľku videli svoju sestru a&nbsp;vnučku. Po siedmich hodinách od narodenia mi zomrela v&nbsp;náručí,“ spomína na neopísateľne ťažký moment.

„A&nbsp;tak som namiesto s&nbsp;vajíčkom odchádzala z&nbsp;pôrodnice s&nbsp;krabicou, v&nbsp;ktorej bola dečka, ponožky a&nbsp;čiapočka, namiesto letných šatočiek do kočíka som vyberala šatočky do truhly, namiesto spiaceho bábätka som do auta položila urnu s&nbsp;jej popolom. Namiesto postieľky som jej doma vytvorila pamätné miesto.“

Napriek veľkej bolesti sa snažila fungovať a&nbsp;byť tu najmä pre dcéru Terezku. „Chodila som však po tomto svete úplne zlomená, s&nbsp;kráterom v&nbsp;srdci a&nbsp;v&nbsp;obrovskom žiali som si prechádzala celou škálou emócií, aké len existujú,“ hovorí Jana, ktorá sa obrátila na odborníkov.

„Neoceniteľnou pomocou v&nbsp;tom celom bola pre mňa podpora psychologičky, prvé týždne z&nbsp;trenčianskej nemocnice, následne z&nbsp;občianskeho združenia Tanana a&nbsp;z&nbsp;neziskovej organizácie Plamienok. Manžel, rodičia a&nbsp;moja Terezka mi v&nbsp;tom celom boli tiež veľkou oporou, veď aj oni prišli o&nbsp;Agátku, hoci každý smútil po svojom,“ vraví.

Od straty Agátky uplynulo iba niekoľko mesiacov. „Počas tohto posledného pol roka som vnímala aj odozvy okolia. Veľmi som bola prekvapená reakciami ľudí, občas pozitívne, no, žiaľ, prevažne negatívne, a&nbsp;to aj zo strany vlastnej rodiny. Bolo pre mňa veľmi zraňujúce, že väčšina ľudí mi nebola schopná vyjadriť žiadne slová empatie, ani len to nacvičené ,Úprimnú sústrasť‘ či obyčajné ,Je mi to ľúto‘. Ľudia, ktorí celé mesiace vedeli o&nbsp;tom, že čakám bábätko, sa mi pri prvom stretnutí po jej smrti usmievali do tváre a&nbsp;začali rozhovor na tému počasie alebo inú nepodstatnú tému. Považovala som to za veľmi necitlivé voči mne a&nbsp;najmä veľmi neúctivé voči Agátke, pretože v&nbsp;mojom ponímaní to znamenalo, že neuznávajú jej existenciu na tomto svete, hoci bola veľmi krátka.

Dokonca som sa stretla s&nbsp;reakciami typu, že veď to bol len plod, s&nbsp;ktorým som vlastne neprežila skoro žiaden čas, tak nemám dôvod na zármutok. Naše dieťa bolo želané ešte dlho pred jeho vznikom, tešili sme sa naň celé mesiace. Od pozitívneho testu som každý deň žila s&nbsp;tým, že vo mne rastie, niekoľko mesiacov som cítila jej pohyby, spája sa nám s&nbsp;jej očakávaním množstvo momentov a&nbsp;hlavne všetky ďalšie chvíle, ktoré sme spolu mali zažívať, sú preč. Ostala len komoda plná vecí a&nbsp;prázdny kočiar aj duša,“ hovorí Jana.

Ako vraví, samozrejme, smrť je súčasťou našich životov na dennej báze, ale to, čo zažívajú rodičia, ktorí prišli o&nbsp;svoje dieťa, sa nedá ani popísať. „Ako spoločnosť sa vieme veľmi povrchne baviť celé hodiny o&nbsp;hlúpostiach a&nbsp;politike, no nedokážeme sa porozprávať o&nbsp;vlastných pocitoch a&nbsp;len málokedy dokážeme vyjadriť jeden druhému podporu,“ hovorí priamo.

Jana si uvedomuje, že v&nbsp;takýchto situáciách mnohí nevedia, čo povedať: „Psychológom a&nbsp;aj vyššie spomenutej Tanane či Plamienku rodičia po strate často popisujú, že ich blízki sa vyhýbajú rozhovorom o&nbsp;dieťatku s&nbsp;odôvodnením, že ich nechcú zraňovať. Ja osobne som za to obdobie bola v&nbsp;kontakte s&nbsp;viacerými ženami, ktoré si stratou dieťatka prešli, a&nbsp;všetky veľmi mrzeli postoje ich okolia typu ,Ešte budete mať ďalšie deti‘, ,Buďte vďační, že máte iné deti‘, ,Musíte sa posunúť ďalej‘. Alebo aj porovnávanie strát, nevyžiadané rady a&nbsp;podobne. Sú to ubližujúce slová, pretože žiadne iné dieťa nenahradí to, ktoré zomrelo. Vďačnosť za existujúce deti určite v&nbsp;srdciach žien existuje a, samozrejme, život ide ďalej, no bolesť zo straty je enormná a&nbsp;každý potrebuje to svoje, aby sa s&nbsp;ňou postupne naučil žiť,“ snaží sa Jana postaviť most pochopenia medzi ubolenými rodičmi a&nbsp;ich okolím.

„Nie je to také zložité, stačí len štipka empatie a&nbsp;slová od srdca: Je mi to veľmi ľúto; Neviem, čo povedať; Mám ťa rada/rád; Ak by si sa chcel/a&nbsp;porozprávať, som tu pre teba; Urobil/a&nbsp;by som čokoľvek, čo je v&nbsp;mojich silách, aby som ti odobral/a&nbsp;tvoju bolesť,“ hovorí.

Tiež chápe, že nie každý osirelý rodič sa chce o&nbsp;tejto téme rozprávať, pretože smútenie, jeho priebeh a&nbsp;podoby sú veľmi individuálne: „No opäť, stačí sa len napojiť na našu ľudskosť – spýtajte sa, či človek chce o&nbsp;strate hovoriť, či radšej mlčať, o&nbsp;akú podporu, blízkosť a&nbsp;komunikáciu stojí a&nbsp;v&nbsp;akej situácii.“

Občianske združenie Tanana sa snaží šíriť povedomie, že na každej strate záleží: „Či už v&nbsp;ranom, či v&nbsp;neskorom štádiu tehotenstva, počas pôrodu, smrť novorodeniatka alebo x rokov žijúceho dieťaťa je relevantná, aj keď sa o&nbsp;nej hovorí príliš málo. Téma smrti detí, no najmä prenatálna či perinatálna, je v&nbsp;našej spoločnosti veľkým tabu.“ Aj preto chce Jana svojím príbehom prispieť k&nbsp;rozvoľneniu tejto bariéry a&nbsp;podnietiť otvorenosť, scitlivenie a&nbsp;vzájomnú podporu. „Nešlo mi o&nbsp;zverejňovanie svojej osoby, mojím zámerom bolo cez náš príbeh priviesť ľudí k&nbsp;zamysleniu sa a&nbsp;posmeliť ich, aby sme poskytli emočnú podporu tým, ktorí prídu o&nbsp;svojich blízkych. Pretože smrť ako taká je bolestivá, no ignorácia zo strany tých, ktorí tu majú byť pre nás, ešte bolestivejšia.“

Spoveď mamy, ktorá stratila po pôrode dcérku: "Agátka tu bola, hoci krátko."

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Spoveď mamy, ktorá stratila po pôrode dcérku: "Agátka tu bola, hoci krátko."

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Nemohla sa dostať k lekárom, pomohla si sama. Zdravie jej zachránila ajurvéda

Anna Podlesná stojí za unikátnym projektom: Šancu na prácu aj pre znevýhodnených

Silný príbeh Stanislavy Zeitoun: Zdedila "šialený gén", dvakrát sa liečila z rakoviny

Hviezda Dunaja Jakub Švec: Pred Vianocami zažil moment, na ktorý nikdy nezabudne

Tatiana je prvou ženou u nás, ktorá pri liečbe rakoviny podstúpila revolučnú bunkovú terapiu

Jadrový fyzik Martin Bulko stratil v detstve po antibiotikách sluch. Pomohla unikátna operácia

Jej príbeh začal slabosťou. Veronika dnes pomáha mladým ženám s SM

Výber pre vás