Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Je pekné, ak máte svoj sen a&nbsp;idete za ním. Má ho aj Larisa, ktorá prišla na Slovensko z&nbsp;Ukrajiny pred štyrmi rokmi za manželom, ktorý u&nbsp;nás vtedy pracoval v&nbsp;uhoľnej bani. Odišiel z&nbsp;domova, aby v&nbsp;zhoršujúcej sa situácii v&nbsp;rodnej krajine pomohol svojej žene splniť túžbu – otvoriť si v&nbsp;ich meste Konstantinovka na Donbase vlastnú pekáreň s&nbsp;kaviarňou. Larisa síce nechala na Ukrajine kus srdca, ale stále sa tam mohla vracať aspoň počas dovoleniek. Veď tam ostali jej príbuzní aj milovaný byt – domov, kde v&nbsp;každej izbe viseli fotografie širokej rodiny a&nbsp;kde, ako hovorí, jej „duša oddychovala“. „To ma držalo nad vodou,“ spomína.

Po ruskej invázii na Ukrajinu sa však všetko zmenilo. Dnes sa Larisa modlí, aby sa mala opäť kam vracať. Ich dom totiž stojí oproti škole, jedinej, ktorú ešte v&nbsp;meste nezbombardovali. Cesta na Ukrajinu je v&nbsp;nedohľadne. Aj preto, že ak by jej manžel dnes prekročil hranice, pre mobilizáciu by ho už nemuseli pustiť späť na Slovensko. „Keď sa začala vojna, chcel ísť, samozrejme, bojovať. Ale má veľké zdravotné problémy, nepustila som ho, je potrebný tu,“ zasekne sa hlas Larise. Potom z&nbsp;nej vyjde, že do vojny šiel dobrovoľne jeden z&nbsp;troch synov. Ťažko sa jej o&nbsp;tom hovorí. „Povedal, že musí chrániť vlasť. Syn má pritom len ročnú dcérku. Nevieme, kde je. Raz do týždňa napíše jednu vetu: Všetko je v&nbsp;poriadku. Znamená to, že je živý. Najhorší strach, aký poznám, je myšlienka, že nikdy neuvidím svoje deti. To je najstrašnejšie. Žijem nádejou, že vojna sa raz skončí, všetko sa dostane do normálnych koľají, sadneme si opäť za veľký stôl ako rodina,“ dúfa.

Veľká Larisina rodina je dnes rozptýlená aj v&nbsp;iných krajinách. Bolí ju aj to, že dlho nevidela svoju dcéru so zaťom – žijú na Kryme, ktorý anektovalo Rusko. Keďže tam ako Ukrajinci zostali žiť kvôli zázemiu, bývaniu a&nbsp;starým rodičom, ktorých nechceli opustiť, sú pre ukrajinské orgány na zozname nepriateľov štátu. Niektorí Larisini príbuzní sú však aj na Slovensku. Svojej sestre s&nbsp;dvoma deťmi prepustila svoj byt, ktorý si predčasom kúpili s&nbsp;mužom na hypotéku, a&nbsp;oni využili ponuku dočasne bývať v&nbsp;domove pre seniorov s&nbsp;poetickým názvom Dúbravská oáza pokoja a&nbsp;oddychu. Obaja tu totiž už štyri roky pracujú.

Svoju oázu tam našla aj Larisina nevesta, ktorá pracuje ako opatrovateľka. Majitelia domova jej poskytli izbu a&nbsp;jej deťom aj stravu zadarmo. „Som im za to vďačná,“ hovorí Larisa a&nbsp;myšlienky jej zablúdia takmer k&nbsp;storočnej babičke, ktorá odmietla odísť z&nbsp;Ukrajiny, aj k&nbsp;druhej sestre, ktorá je onkologicky chorá.

Larisa netají, že po príchode na Slovensko jej bolo bez rodnej krajiny ťažko: „Pol roka som mala depresiu, nemohla som normálne pracovať, ale postupne som si zvykla.“ Chápe preto svojich rodákov, ktorí utiekli pred vojnou, ale každý deň túžia vrátiť sa. „Priznám sa, stretávam sa tu aj s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;Ukrajiny, ktorí sa neustále na niečo sťažujú, no vravím im: Buďte vďační za každú pomoc, nie je to samozrejmosť. Drvivá väčšina je však dobrých a&nbsp;hlavne veľmi pracovitých. V&nbsp;dúbravskej ,oáze‘ pracuje napríklad aj moja známa, ktorá v&nbsp;našom meste na Ukrajine vlastní sieť obchodov. Tu umýva podlahy, ale vraví: Ďakujem, že mi dali bývanie a&nbsp;prácu,“ hovorí Larisa. Sama je vyštudovaná ekonómka, ale keď prišla na Slovensko, začala ako pomocná sila v&nbsp;kuchyni, potom pracovala ako kuchárka.

Dnes robí to, čo ju baví viac. Ekonómia to však nie je. V&nbsp;domove pre seniorov jej majitelia umožnili prevádzkovať malú kaviarničku, v&nbsp;ktorej ponúka koláče a&nbsp;zákusky rôzneho druhu. Dáva do nich kus duše a&nbsp;kreativity.

Larisa s&nbsp;manželom Igorom sú vlastne aj kreatívnymi dušami domova pre seniorov. Igor je údržbár so zlatými rukami, ktorý spolu so ženou vysadil v&nbsp;lete v&nbsp;areáli ukrajinské národné kvety. A&nbsp;pre svoju ženu vyrobil originálny barový pult z&nbsp;dreva.

Okrem sladkej chuti ponúka Larisa svojmu okoliu pohladenie duše – napriek tomu, že jej samej je ťažko. Starčekovia a&nbsp;starenky ju už pasovali za svojho psychológa. Veľmi citlivo vníma osamelosť mnohých z&nbsp;nich. Jedna vec je dobré ubytovanie a&nbsp;kvalitné služby, druhé je clivota za blízkymi.

„Keď ma klienti vidia, chcú sa zhovárať, každý má svoj osud, svoje strachy, obavy. Viete, u&nbsp;nás na Ukrajine sú v&nbsp;podobných domovoch len ľudia, ktorí nemajú príbuzných. Rodiny svojich starkých doopatrujú. Vnímam, že našim klientom býva smutno. Keď vidím, ako babičky či deduškovia sedia pri okne a&nbsp;celé hodiny čakajú, či niekto za nimi príde, bolí ma pri srdci. Za tie tri roky ich už poznám všetkých, ich boľavé témy aj kto má akú diétu,“ hovorí Larisa, ktorá v&nbsp;kaviarničke ponúka aj pre nás netradičné pochúťky. „Keď som začala piecť, klienti boli nadšení. Jeden mi povedal: Teraz máme naozaj zariadenie prvej triedy! Bolo to milé. Viete, keď ľudia nemajú veľmi sladký život, keď sa im nedostáva toľko lásky a&nbsp;nežnosti, koľko potrebujú, chce sa im jesť sladkosti,“ hovorí Larisa s&nbsp;prímesou smútku v&nbsp;hlase. Potom sa zasmeje a&nbsp;dodá: „Keď mi môj muž povie, že chce koláčik, odpoviem mu: Poď, objímem ťa.“

Podnikavá Larisa s&nbsp;mužom mala kedysi na Ukrajine svoj biznis. Piekli chlieb od výmyslu sveta – obyčajný, ale aj s&nbsp;hrozienkami, kôprom, ovsenými vločkami a&nbsp;v&nbsp;krásnych formách. Dopyt bol veľký, ale peňazí na rozšírenie podniku nebolo, aj preto odišiel jej muž na Slovensko. Svojho sna sa nevzdávajú. „Chceli by sme tu mať raz dom a&nbsp;pri ňom kaviareň s&nbsp;pekárňou. Veríme, že raz sa tak stane,“ usmieva sa Larisa napriek všetkým prekážkam. Mimochodom, kaviarnička nie je otvorená len pre seniorov a ich príbuzných, ale aj pre všetkých, ktorí sa vyberú na prechádzku do okolitých lesov.

Vojna zničila mnoho, aj Larisinu chuť pracovať na úspešnom youtubovom kanáli, na ktorý vešala videá s&nbsp;rôznymi receptami. „Kedysi som natočila aj tri za deň, teraz na to nemám chuť, v&nbsp;súvislosti s&nbsp;vojnou sa mi to zdá až nepatričné,“ vraví Larisa, ktorá si dokáže poriadne poplakať, keď cíti pretlak strachu a&nbsp;negatívnych emócií. Zariadenie pre seniorov, ktoré je nateraz jej domovom, je v&nbsp;lese, preto vraví, že sa jej občas žiada vykričať doň všetku bolesť. „Ale nakoniec sa zhlboka nadýchnem a&nbsp;idem ďalej,“ dodá.

Larisa z Ukrajiny je anjelom pre ľudí v domove pre seniorov. Sladí im život

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Larisa z Ukrajiny je anjelom pre ľudí v domove pre seniorov. Sladí im život

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Katke zachránila život transplantácia pečene. A potom sa stal zázrak

Achilleas Sdoukos vytvoril zo skla aj luster v tvare ženského tela alebo točité schodisko

Pred rokom neveril, že môže ochorieť, dnes ho učí chodiť robot. Štefan začína po kovide odznova

Nielen Mekyho lavička je lákadlom Bratislavy. Spoznáte v nej aj osud TOHTO slávneho muzikanta

Chceli spolu zostarnúť, no osud bol proti. Mladej mamičke Dominike zabil manžela opitý vodič

SMUTNÝ OSUD známeho lyžiarskeho strediska! Kedysi ho velebili celebrity, teraz je KONIEC?

Výber pre vás