Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Psy sprevádzajú Miroslava Suju od detstva. „Ešte som len po štyroch lozil, keď som si zvykal na pastierske psy môjho otca, ktoré on sám cvičil a&nbsp;pracoval s&nbsp;nimi,“ spomína. V&nbsp;trinástich, keď už rodina žila v&nbsp;meste, si vyprosil od rodičov svojho prvého psa. Podmienkou bolo, aby sám postavil v&nbsp;záhrade voliéru. Postavil...

Kým sa ešte nezaoberal aktívne kanisterapiou, cvičil služobné psy, dokonca pripravoval psy na prácu vo väzniciach. „Sú tam špecifické, úzke priestory, ale aj mrežované podlahy, po ktorých sa musí pes naučiť chodiť,“ hovorí muž, ktorý má za sebou riadne vysokoškolské štúdium kanisterapie na Masarykovej univerzite v&nbsp;Brne, ktoré skončil v&nbsp;roku 2007. Pre Miroslava nie je práca s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;so psami ani po toľkých rokoch rutinou. Je to životný štýl, pri ktorom by sa rozdal, a&nbsp;keď hovorí o&nbsp;niektorých klientoch, do očí sa mu tlačia slzy a&nbsp;zasekáva sa mu hlas. Najmä keď ide o&nbsp;deti.

Dlhovlasý sympaťák, ktorý pôsobí veľmi pohodovo, priznáva, že už počas školy, keď naberal skúsenosti v&nbsp;rôznych zariadeniach, si vravel, že s&nbsp;deťmi nebude robiť nikdy – nedokázal zniesť pohľad na ich bolesť. „Koľkokrát si aj dnes s&nbsp;manželkou Ľubkou poplačeme, keď vidíme utrpenie detí. No dnes mám 95 percent klientov deti, zvyšok sú seniori,“ hovorí Miroslav. Jeho prví klienti boli seniori z&nbsp;DSS vo Zvolene, ale krátko nato aj deti z&nbsp;tamojšej špeciálnej zá­kladnej školy.

Miroslav o&nbsp;svojich psoch hovorí ako o&nbsp;členoch rodiny. Prakticky všade ich vodí so sebou. „Ak by ste ma pozvali na návštevu a&nbsp;povedali by ste mi, že môžem prísť len bez nich, poďakoval by som sa… Kam nepatria moje psy, nepatrím ani ja,“ hovorí s&nbsp;úsmevom a&nbsp;pohladká vysokého tmavého kanisterapeuta. „To je goldendoodle, kríženec pudla a&nbsp;zlatého retrievera. Prvýkrát mám toto plemeno a&nbsp;som milo prekvapený, aký je pracovitý a&nbsp;neuráža sa. Keď som totiž vyhrešil retrievera za niečo, čo nemal urobiť, otočil sa a&nbsp;nebavil sa so mnou aj dve hodiny,“ smeje sa Miroslav, ktorý začínal s&nbsp;hnedým labradorom menom Clark, no volal ho Profesor, a&nbsp;mal aj borderskú kóliu či yorkšira.

Vhodným psom na kanisterapiu je podľa neho aj pitbulteriér, pod ktorým si ľudia väčšinou predstavia potenciálneho agresora a&nbsp;útočníka. „Pitbul miluje ľudí, je ako domáca mačka. Je trpezlivý a&nbsp;má posunutý prah bolesti, čo je pri kanisterapii, keď môže klient psa aj nechcene udrieť, veľkou výhodou. Nedovolím si ho však kúpiť ako terapeuta, pretože ľudia by sa ho zrejme báli. Keď idem ku klientom, potrebujem, aby už len pohľad na psíka bol pre nich príjemný a&nbsp;uvoľnili sa. Nemôžem deti a&nbsp;rodičov napríklad na detskej onkológii presviedčať, aby sa nebáli, aby neboli v&nbsp;strehu…“ hovorí muž, ktorý si sám vychováva psy. Ako vraví, nikdy by si nedovolil pracovať so psom z&nbsp;útulku, u&nbsp;ktorého si nie je istý, čo zažil. Svojim psom dôveruje na sto percent. Vie, že aj keby sa na minútu vzdialil a&nbsp;klient by psa hoci aj kopol, pes by nezaútočil a&nbsp;stiahol by sa.

Keď Miroslav Suja doštudoval, jeho snom bolo dostať kanisterapiu do nemocníc. Stalo sa tak pred tromi rokmi, keď mu zavolali zo zvolenskej nemocnice, či by bol ochotný pracovať u&nbsp;nich so svojimi psami. „Snažil som sa pri tom telefonáte pôsobiť pokojne, no v&nbsp;mojom vnútri bol doslova ohňostroj,“ vraví s&nbsp;úsmevom. No a&nbsp;pred rokom ho oslovilo aj občianske združenie Svetielko nádeje s&nbsp;ponukou pomáhať deťom a&nbsp;ich rodičom na detskej onkológii v&nbsp;Banskej Bystrici. „Vo zvolenskej nemocnici som si hovoril, že ma už nič nemôže prekvapiť v&nbsp;rámci mojej práce, pretože som sa stretol azda so všetkými diagnózami, postihnutiami, ľudskými osudmi, robil som v&nbsp;DSS, školách, škôlkach, v&nbsp;krízových centrách, až kým som neprišiel na detskú onkológiu… Prvý mesiac som chodil domov ako zlomený indiánsky šíp, nevládal som, bol som rozbitý,“ netají.

Keď sa raz vrátil od onkologických detí, musel podstúpiť svoj rituál dobitia energie: „Keď som veľmi vyčerpaný, idem sa na 20&nbsp;až 30 minúť postaviť do tečúceho potoka po kolená. Vtedy bol február 2023 a&nbsp;keď som sa vrátil z&nbsp;detskej nemocnice, povedal som mojej milej Ľubke: ‚Ja musím ísť do potoka.‘ Ona na to: ‚Nechoď, veď tam ani autom nezájdeš v&nbsp;takomto stave.‘ Išiel som a&nbsp;keď som sa vrátil, bol zo mňa nový človek. V&nbsp;tom čase sme sa s&nbsp;manželkou rozprávali o&nbsp;tom, že tú onkológiu asi nebudem môcť robiť, lebo som to nezvládal. Aj moje psy boli neskutočne vyčerpané. Prišli sme domov a&nbsp;ja som o&nbsp;nich štyri hodiny nevedel, ľahli si a&nbsp;ani sa nepohli. Po mesiaci sme si však začali zvykať a&nbsp;dnes to zvládame parádne,“ hovorí šťastný, že dokáže pomáhať aj na takom náročnom oddelení.

„Nie je to oddelenie, ako keď si zlomíte nohu, zoperujú vás a&nbsp;idete domov. Deti tu trávia celé mesiace a&nbsp;ich príbehy sú naozaj ťažké. Keď mi dovezú na vozíku trojročného klienta s&nbsp;holou hlavičkou, po ťažkých operáciách, okolo neho je kopa hadičiek, stojan na dávkovanie liekov… dotkne sa ma to. Na druhej strane, tie deti sa neskutočne tešia. Nielen ony, ale aj mamičky či oteckovia, ktorí sú tam s&nbsp;nimi, sa dokážu uvoľniť, prídu na iné myšlienky,“ hovorí.

Práca s&nbsp;klientmi je vždy iná, šitá na mieru. „Je to o&nbsp;ich voľbe, nesmiem na nich tlačiť. Mám na oddelení napríklad Emmku, ktorá chce stále česať psíka, Janka pri ňom chce ležať a&nbsp;päťročný Viktorko chce zasa kŕmiť psíky piškótami. Vydrží však asi päť minút, potom chce ísť preč, nevládze, je unavený. Pri práci s&nbsp;klientmi musím potlačiť svoje ego, nepresadzovať sa, ale s&nbsp;pokorou sa napojiť na klienta. Keď vojde do našej vyhradenej miestnosti dieťa s&nbsp;maminkou, ktorá ešte neprijala tú chorobu a&nbsp;začne hneď plakať, všetko treba prispôsobiť situácii. To všetko citlivo vnímate, aj keby ste nechceli. Sú to náročné chvíle.“

Chemoterapia dramaticky znižuje imunitu, preto musia byť onkologickí pacienti zvlášť chránení. Aj to je dôvod, prečo kanisterapeutické psy podstúpia pred vstupom na oddelenie veľkú očistu. Z&nbsp;auta prejdú do nemocnice len pár krokov a&nbsp;tam ich kanisterapeut ešte pripraví – riadne vyčeše, následne od labiek až po uši nanesie suchý dezinfekčný šampón v&nbsp;spreji a&nbsp;znovu vyčeše. „Psíky vchádzajú maximálne čisté, voňavé, pripravené na prácu,“ hovorí Miroslav, ktorý vedie Canisterapeutické združenie Slovensko. Aj vďaka nemu získalo OZ Svetielko nádeje, s&nbsp;ktorým spolupracuje, ocenenie Zdravie s&nbsp;ľudskou tvárou za projekt kanisterapie na detskej onkológii v&nbsp;Banskej Bystrici.

Keď sme sa opýtali, či mu niektoré z&nbsp;detí zvlášť utkvelo v&nbsp;pamäti, alebo sa ho dotkol jeho osud, reagoval: „Všetci sú mi srdcu blízki, sú ako rodina. Ale najviac sa ma dotýka asi osud Viktorka. Rodičia sa o&nbsp;neho nestarajú, nikto ho nechodí navštevovať. Keď má pauzu v&nbsp;onkologickej liečbe, mohol by ísť domov, lenže nemá kam. Presúvajú ho teda do zvolenskej nemocnice, kde sa o&nbsp;neho stará úžasný personál, milujú ho a&nbsp;venujú sa mu. Je neskutočne rozumný, inteligentný, milý, spontánny,“ hovorí Miroslav so slzami v&nbsp;očiach. Po vynútenej pauze dodá: „Keď nie sme pri psíkoch, vezmem ho na ruky a&nbsp;obzeráme ozdoby, ktoré sú v&nbsp;miestnosti zavesené. Ten chlapček aj ostatné deti zažívajú, čo by nemali...“

Aby Miroslav dokázal robiť svoju náročnú prácu, aj on potrebuje relax. Keď nás zaujímalo, či mu jeho výdaj energie dokážu kompenzovať štvornohí miláčikovia, pri odpovedi uprednostnil ich: „Aj psy potrebujú relax. Keďže majú dobrú pamäť, chodím s&nbsp;nimi asi na päť rôznych miest, kde ich nikto neruší a&nbsp;môžu sa prebehnúť. Doma oddychujú bez povelov, príkazov, zákazov, chodia do záhrady, ak chcú. A&nbsp;ja? Áno, som emočný, spontánny a&nbsp;neviazaný človek a&nbsp;aj preto už tridsať rokov rád robím starejšieho na svadbách. V&nbsp;októbri 2024&nbsp;to bola už svadba číslo 3&nbsp;500&nbsp;a&nbsp;som ‚vybookovaný‘ aj na rok dopredu.“

Mimochodom, Miroslavove psy občas robia radosť aj ľuďom na svadbách. „Jedna nevesta si dokonca priala, aby jej psy niesli kvety, iná zasa, aby prišli večer na hostinu, kde bolo aj veľa detí,“ hovorí.

„Každú jednu svadbu robím tak, ako keby som vydával či ženil vlastné dieťa. Práve toto je pre mňa istá psychická očista,“ vraví. To však nie je všetko. Hneď dodáva: „Mám od Boha šťastie, že mám úžasné dcéry Kristínku a&nbsp;Peťku, ktoré majú tiež vzťah k&nbsp;psíkom, a&nbsp;mám úžasnú manželku. Ani neviem, čím som si to zaslúžil. Vieme si život napĺňať rôznymi aktivitami, a&nbsp;keď ma Ľubka nevie nájsť, vie, že ma objaví v&nbsp;garáži, ako sa vŕtam v&nbsp;autách – vo veteránoch. Mám naozaj pestrý život. Ľudia sa ma aj pýtajú, kde beriem energiu, keď od rána do večera naplno fungujem. Neviem, ale myslím si, že ju mám od mojich psov.“

Naša otázka, či jeho kanisterapeutické psy urovnávajú aj negatívne emócie a&nbsp;trenice, ktoré pri každodennom spolužití v&nbsp;manželstve môžu vznikať, je, zdá sa, trochu mimo. Miroslav má totiž takúto odpoveď: „S&nbsp;mojou manželkou sme oslávili nedávno 30. výročie sobáša a&nbsp;ja každému hovorím, že keď raz zomriem a&nbsp;znovu sa narodím, len tú moju Ľubku budem hľadať.“ Mirova manželka pracuje na novorodeneckom oddelení vo zvolenskej nemocnici. Miroslav pobavene skonštatoval: „Ja robím starejšieho na svadbách a&nbsp;nevesty potom chodia k&nbsp;Ľubke rodiť deti.“ A&nbsp;potom ešte hrdo dodal: „Pred dvoma mesiacmi bola aj pri pôrode našej dcéry Peťky, ktorá priviedla na svet vnuka Riška. Som pyšný, pretože som už dostal aj titul dedko.“

Aj počas sviatočných dní konca roku 2024 venoval Miroslav Suja svoj čas seniorom aj deťom. Neberie to však ako niečo výnimočné: „Každý deň je pre mňa výnimočný, všetko, čo sa deje, čo mám možnosť zažiť, je krásne, či už s&nbsp;rodinou, priateľmi, alebo ľuďmi, ktorí potrebujú moje psy.“

Kanisterapeut Miroslav Suja na detskej onkológii: Prvý mesiac chodil domov zlomený

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Kanisterapeut Miroslav Suja na detskej onkológii: Prvý mesiac chodil domov zlomený

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Tehotná Simona First otvorila 13. komnatu: Syn jej v jednom momente otvoril oči

Sedem zmyslov Rebeky Polákovej: Doma jej visí impozantný obraz od muža

Spoveď mamy, ktorá stratila po pôrode dcérku: "Agátka tu bola, hoci krátko."

Nemohla sa dostať k lekárom, pomohla si sama. Zdravie jej zachránila ajurvéda

Sedem zmyslov herečky Sarah Arató: Čo ju dostalo, keď ju prvý raz pobozkal priateľ

Anna Podlesná stojí za unikátnym projektom: Šancu na prácu aj pre znevýhodnených

Výber pre vás