Raz ráno som sa ponáhľala na tlačovku, keď ma oslovil nejaký starý dedo, či by som ho nemohla roztlačiť. Vôbec sa mi to nezdalo čudné, asi som ešte spala. Neťuklo mi, ani keď som sa mu pozrela na nohy. Mal na nich kolieskové korčule a pritom akurát napadlo aspoň pol metra snehu. „Jasné,“ povedala som mu ochotne a pochopila som, až keď sa po mne načiahla akási ruka: Dobrý deň, toto bola skrytá kamera. Roky som čakala, kedy budem môcť Eni Vacvalovej a Oliverovi Andrásymu vrátiť úder. Pôvodne som im chcela položiť otázky typu, čo je ťažšie, či kilo peria, alebo kilo železa, potom mi však došlo, že títo dvaja televízni partneri poznajú asi všetky odpovede na všetky potvorské otázky. Tak som pre nich nachystala inú búdu. Obaja dostali rovnaké otázky, ale každý ich vypĺňal osobitne. Tu sú odpovede zrejme najdlhšie pôsobiacej slovenskej humoristickej dvojice, hoci tohto času mimo služby.

Čo vám utkvelo v pamäti z vášho prvého stretnutia?

Eňa: Ak myslíte v pamäti, tak toho už veľa nie je, predsa len, je to už vyše tridsať rokov!!! Stretli sme sa hneď v deň zápisu na vysokú školu... Vtedy ešte musel byť mladý, štíhly a sympatický, nie?!

Oliver: Víno. Nie, žeby z nej nejako výrazne razilo, ale v deň zápisu na vysokú (školu), sme skončili na Vysokej (vo vinárni).

Ako ste vtedy na seba zapôsobili?

Eňa: Priťahovali sme sa už od prvej chvíle. Ja som „papierovala“ pri okienku a trochu mi to, dievčaťu z vidieka, trvalo. Stál za mnou v rade a najprv som počula iba jeho hlas. Dosť jasne dal celému okoliu najavo, že takto to vyzerá, keď sa do mesta sťahuje dedina.

Oliver: Ja som ju určite nadchol svojou neobyčajnou krásou a vysokou inteligenciou, ona sa mi zdala celkom komunikatívna a vrkočatá.

Boli ste si hneď sympatickí?

Eňa: Okamžite. Ja som mu odpovedala, že keby sa do mesta dedina nesťahovala, všetci v meste by zdegenerovali podobne ako... No, skrátka, ako hovoríte, boli sme si hneď sympatickí!

Oliver: Keďže som ju vtedy poznal ešte veľmi málo, tak aj áno.

Spomeniete si napríklad aj na to, čo ste mali na sebe?

Oliver: Nie, ale s určitosťou môžem povedať, že sme boli oblečení. A tento dobrý zvyk nám potom vydržal po celý čas našej známosti.

Eňa: Čo mal na sebe Oliver, to si fakt nepamätám, ale čo mal v sebe, na to nezabudnem nikdy!

Ako ste sa spolu ocitli v jednej relácii? V rozhlase v Humorikone, v televízii v Čo dokáže ulica.

Eňa: Neviem, ktorú máte teraz na mysli, ale väčšinou držal v rukách udicu Oliver a ja som sa chytila. Iba párkrát som sa „trhla“!

Oliver: Prichýlil som ju tam.

Dohovárali ste si aj svoj javiskový imidž?

Eňa: Fungovali sme v klasickom vzorci – jeden je ten hlúpejší a škaredší, druhý ten krajší a múdrejší. Kto z nás dvoch bol za koho, dúfam, nemusím vysvetľovať! Princíp vymyslel Oliver, zrejme vychádzal zo skutočnosti, aby sme pôsobili čo najprirodzenejšie.

Oliver: V roku 1996?! Preboha, veď vtedy som si myslel, že „imidž“ je nejaká cudzokrajná nadávka.

Je z vás dvoch niekto ťahúňom? A ten druhý taký väčší „vegeťák“? Alebo obaja rovnako ťaháte pílku?

Eňa: Ja sa rada „veziem“. Najmä, ak je v záprahu poriadny kôň! Myslím tým, samozrejme, toho ťahúňa. Za tie roky som sa naučila jemne narábať s opratami aj s bičíkom. Ale keď treba, dokážem mať na svojej strane aj dlhší koniec pílky!

Oliver: Či mi veríte, alebo nie, za dvadsaťpäť rokov spolupráce (vidíte, tento rok máme výročie!) sme pílku nepoužili ani raz.

Kde vznikali vaše scenáre – doma, v kaviarni....?

Eňa: Scenáre relácií, v ktorých sme účinkovali spolu, písal zasadne Oliver, takže zrejme v kaviarni!

Oliver: Väčšinou doma a dva-, trikrát v nemocnici, keď som tam ležal vinou chrbtice.

Pri čaji alebo pri vínku?

Eňa: Dôležité je, že vznikali ešte „pri rozume“!

Oliver: Dobrým vínkom nepohrdnem, ale nie pri písaní. Písanie humoru je logická hra, niečo ako zostavovanie krížovky, keď sa vám zvislé a vodorovné významy musia spojiť do pointy, a to si vyžaduje sústredenie a čistú hlavu. Takže skôr pri tom čaji.

Ako ste riešili situáciu, keď niekto z vás dvoch vymyslel niečo, čo sa nepáčilo tomu druhému?

Eňa: „Keď sú dvaja šťastní, nechýba im tretí“, tak nejako sa to spieva v jednej pesničke... Ak niečo vymyslel Oliver, nemalo to chybu, ak ja, tak potom platilo to, čo vymyslel Oliver!

Oliver: To sa stávalo len jednostranne. Keďže scenáre som písal ja, občas sa stalo, že Eni sa niečo nepáčilo. Riešili sme to tak, že sme to tam nedali.

Mali ste niekedy „vzťahovú“ krízu?

Eňa: My existujeme spolu v kríze v podstate permanentne, ale máme ju radi a zvykli sme si na ňu!

Oliver: Ani nie. My sme spolu tak málo, že sa ani nemáme kedy pohádať.

Pohádali ste sa niekedy? Ako to vtedy vyzeralo? Kto prvý ustúpil?

Eňa: Raz sme v rámci relácie Čo dokáže ulica nakrúcali scénku, v ktorej Oliver „akože“ stratil nervy. Reval, ceril zuby, lámal stoličky... Hral to veľmi presvedčivo. Vtedy som sa rozhodla, že ho zbytočne provokovať nebudem!

Oliver: Výnimočne. Poznáme sa dosť na to, že vieme o neuralgických bodoch toho druhého. A tie preventívne obchádzame.

Komentujete si navzájom svoj vzhľad? Napríklad účes, šaty, postavu?

Eňa: Nie! Načo aj?! Nech robíte, čo robíte, krásu nezakryjete!

Oliver: No vidíte. Práve ste na jeden taký neuralgický bod narazili.

Čo považujete za najväčší spoločný úspech?

Eňa: To, že sme spolu toľké roky vydržali!

Oliver: To, že po dvadsiatich piatich rokoch pôsobenia v oblasti zábavy máme ešte občas chuť žartovať (napríklad v tomto rozhovore).

Čo je váš najväčší spoločný neúspech?

Eňa: To, že sme spolu toľké roky vydržali!

Oliver: To, že sme v sledovanosti museli zápasiť s Kleopatrou z Turca a Mojsejovcami. Jediné šťastie, že sme tento súboj prehrali.

Ako ste sa vyrovnávali so slávou? Kompenzujete ju napríklad pobytom niekde v ústraní? Alebo vás nezaťažuje?

Eňa: Slávu netreba ničím kompenzovať, slávu si treba vedieť správne užívať! Ale to je otázka pre naozaj slávnych!

Oliver: Sláva neobťažuje nikoho. Ak to niekto tvrdí, je to to isté, ako keby povedal, že ho obťažuje, ak má veľa peňazí. Druhá vec je, ako sa s ňou vyrovnať, aby človeku neudrela do hlavy. To je ťažké. A človek na ten správny spôsob príde väčšinou až vtedy, keď sláva pominie.

Určite ste spolu strávili veľa času aj na cestách. Neliezli ste si tam na nervy, ako keby ste boli napríklad dlhoročnými manželmi?

Eňa: Boli sme od seba „izolovaní“ spoluúčinkujúcimi a ostatnými členmi zájazdovej skupiny, ale niečo by sa predsa len našlo. Oliver často šoféroval a na môj vkus jazdil príliš rýchlo. Ani jeho systém brzda-plyn mi veľmi nevyhovuje. Ale najmä, počas jazdy stále „baštrngoval“ s nejakými gombíkmi alebo tlačidlami. Svojho času sme mu v mene zájazdového kolektívu chceli na narodeniny kúpiť prístrojovú dosku z nejakého vyradeného lietadla. Tam by mal tlačidiel habadej, mohol by sa vyhrať do sýtosti, ale nezohnali sme!

Oliver: Pred rokmi sme chodili spolu na zájazdy. Ale aj to dopadlo tak, že ja som išiel so zvukárom do baru a Eňa s osvetľovačom išli na kávu a potom spať do hotela. (Pozor! Každý do svojej izby. Aspoň dúfam.)

Čo vám na sebe samom a na tom druhom najväčšmi prekáža?

Eňa: Hm, vy nemáte toľko miesta a ja toľko času. Samozrejme, keby išlo o mňa. A čo mi najväčšmi prekáža na Oliverovi?! To by som vedela vybaviť jedným slovkom. Tak, a teraz sa trápte ktorým!

Oliver: Na mne mi trochu prekáža, že napriek genialite som zostal skromným človekom a na Eni mi prekáža, že nevie doceniť ani moju genialitu, ani moju skromnosť.

Nežiarlili vaši partneri na vaše priateľstvo – partnerstvo?

Eňa: Nie, nikdy. Hlboko s nami súcitili a súcitia!

Oliver: Nie, oni nás zase poznajú.

Udržiavate vzťahy aj v rámci svojich rodín? Strávili ste spolu niekedy nejakú spoločnú dovolenku alebo víkend?

Eňa: Strávili sme spolu aj nejaké tie dovolenky, najmä keď boli naše dcéry malé. Občas sa stretávame aj v súčasnosti, ale okruhy najbližších priateľov máme svoje. V každom prípade si doprajeme aj spoločné stretnutia, aj svoje okruhy.

Oliver: Dvakrát sme spolu rodinne dovolenkovali, raz v Grécku, raz v Turecku. A ešte raz sme boli spolu na plavbe loďou po Níle. Ja s manželkou a Eňa s mamou. Bolo to také pekné, že dnes si tieto krásne spomienky už radšej nekazíme.

Ako vaše deti komentujú tetu Eňu a uja Olivera?

Eňa: Vzhľadom na to, ako často a čo všetko komentuje moja dcéra na mne, má ujo Oliver šťastie, že sa tak často nestretávajú!

Oliver: Dnešné deti majú úplne iné záujmy, než aby komentovali nejakého uja a nejakú tetu.

Čím ste sa navzájom najväčšmi prekvapili a zaskočili – na javisku, v súkromí....

Eňa: Bude to znieť asi zvláštne, ale mňa Oliver ešte nijako zásadne neprekvapil. Ani na javisku, ani v súkromí. Neviem, či je to dobre, alebo zle. V každom prípade, keby mi raz zavolal a najprv by sa opýtal, či môžem hovoriť, padla by som na zadok.

Oliver: Pred pár dňami ma Eňa dosť prekvapila i zaskočila, keď si myslela, že muži pri malej potrebe používajú toaletný papier. Snažil som sa jej vysvetliť, že muži to tam majú iné ako ženy, ale aj tak si húdla svoje. Asi jej budem musieť kúpiť knižku Anatómia človeka.

Čo vás spája a, naopak, rozdeľuje?

Eňa: Nemáme ani spoločné vlastnosti, ani spoločné záľuby a možno práve preto sme prešli taký kus cesty spoločne!

Oliver: Nás nespája vôbec nič, a to je asi to, čo nás spája. My sme niečo ako voda a oheň, deň a noc, plus a mínus, jing a jang. Úplne odlišní, a predsa nerozluční.

Máte spolu ešte nejaké plány?

Eňa: Chceli by sme sa zobrať... Každý svojou cestou!

Oliver: Tých spoločných plánov máme niekoľko. Ale poviem len ten najzásadnejší: Máme v pláne požiadať pracovníkov starobinca, aby nás nedali do spoločnej izby.

Vacvalová a Andrásy: Chceli by sme sa zobrať

Výber pre vás