Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Cez deň v spoločnosti usmiaty, večer ho skolí taká psychická únava a panický atak, že nie je schopný ničoho, iba sa zavrieť do ticha a odháňať čierne myšlienky. Aj také bývajú dni herca Matúša Kvietika. O svojom duševnom zdraví hovorí veľmi otvorene, nevidí dôvod úzkostlivo skrývať, že žije s <a href="https://kapitolyozdravi.sk/clanok/liecba-depresie" target="_blank" rel="noopener">patologickou depresiou a panickou poruchou</a>.

Oficiálne diagnostikované duševné ochorenie nevznikne zo dňa na deň ako zlomenina. Ako to bolo vo vašom prípade?

Mal som veľmi zlé detstvo spojené s&nbsp;násilím a&nbsp;s&nbsp;tým išla ruka v&nbsp;ruke moja rebélia. Urobil som množstvo chýb, nebol som najpríjemnejší tínedžer a&nbsp;trestal som sa sebapoškodzovaním, sebapodceňovaním, nemal som sa rád. V&nbsp;rodine sme mali problémy a&nbsp;poslednou kvapkou bol pokus o&nbsp;samovraždu jedného rodinného príslušníka, pri ktorom som náhodou bol. Chvalabohu, skončilo sa to dobre, lekári však povedali, že keby pomoc prišla o&nbsp;desať minút neskôr, bolo by neskoro. Tento zážitok bol zrejme poslednou kvapkou pre moju psychiku, pretože po pol roku som si uvedomil, že stále cítim len hnev. Bol som ako Sahara hnevu, bez náznaku iného pocitu. Ja som bol vždy človek, ktorému emócie lietali hore-dole, ale odrazu som celé mesiace bol len pri tejto jednej. Bolo to nezvyčajné.

V&nbsp;tom čase som dokonca svojej priateľke, s&nbsp;ktorou som chodil tretí rok, povedal, že sa musíme rozísť, pretože neviem byť s&nbsp;nikým… Navyše, jeden z&nbsp;mojich známych sa zabil. Vtedy som si povedal, že svoj stav potrebujem riešiť, pretože nechcem dopadnúť zle. Hľadal som síce odborníka dlhšie, ale našiel som takého, s&nbsp;ktorým si sedíme. Chodím k&nbsp;nemu už šiesty rok a&nbsp;pridal som aj terapie u&nbsp;psychológa.

Ľudia si často nechcú priznať, že majú psychický problém. Boja sa predsudkov aj prípadných liekov.

Áno. Mnohí považujú za slabosť alebo zlyhanie vyhľadať psychiatra sebe alebo svojmu blízkemu, pritom to znamená aktívne riešiť zdravotný problém. Často až keď sa niečo vážne udeje, ako v&nbsp;prípade nášho rodinného príslušníka, sa okolie zobudí a&nbsp;uvedomí si, že už nestačí len niekomu, komu je zle, povedať: Prestaň sa takto správať, bude dobre. Treba to naozaj riešiť s&nbsp;odborníkom a&nbsp;nebagatelizovať to „odporúčaniami“ typu: Veď si chlap, nebuď padavka, daj si whisky a&nbsp;budeš v&nbsp;pohode. Aj z&nbsp;vlastnej skúsenosti viem, že to tak nefunguje, pretože som si v&nbsp;zlom stave tú whisky dal. (Smiech.)

A&nbsp;čo sa týka psychiatrických liekov, dostáva ma do nepríčetnosti, keď niekto zahlási: Áno, mám problém, ale ja sa liekmi pchať nebudem. Môj psychiater je z&nbsp;tých, ktorí hneď netlačia do pacientov lieky, pretože sa naozaj niektoré veci dajú vyriešiť aj zmenou prístupu k&nbsp;životu, ale ak usúdi, že ich človek potrebuje, treba dôverovať. Je mýtus, že vás lieky len utlmia a&nbsp;budete z&nbsp;nich „rozbitý“.

Akú máte teda s&nbsp;psychiatrickými liekmi skúsenosť vy?

Rozhodne mi neukradli moje „ja“. Moje skutočné ja bolo v&nbsp;podstate skryté pod nánosom depresie. Ako som spomínal, pol roka mi bolo veľmi zle, ale keď som začal brať lieky, po troch mesiacoch som zistil, že sa mi vracajú aspoň náznaky pozitívnych emócií. Keď som si uvedomil, že ma po takom dlhom čase niečo potešilo a&nbsp;cítim opäť lásku, od ktorej je prirodzene závislý každý človek, boli to druhé Vianoce, radosť, eufória.

Môžete opísať, ako vyzerá stav depresie?

Je to široká škála utrpenia, u&nbsp;každého trochu iná. Predstavte si, že sa ráno zobudíte a&nbsp;nevidíte zmysel v&nbsp;tom, aby ste vstali a&nbsp;niečo robili. A&nbsp;často vstať ani nevládzete. Cítite neskutočnú samotu, prázdnotu, teda vlastne necítite nič, je to ako permanentný stav meditácie, ale negatívny. Ak sa vám aj podarí prinútiť sa vyjsť von z&nbsp;bytu, permanentne máte v&nbsp;hlave myšlienku na to, že nič nemá význam. Všetkým naokolo sa pritom môže zdať, že ste v&nbsp;pohode, pretože sa ovládate.

Aj vy hrávate túto hru?

To, že sa ráno „namejkapujem“ pozitívnym výrazom tváre nevnímam ako hru. Tak ako mnohí ľudia s&nbsp;dlhodobými depresiami, aj ja som sa naučil nahodiť masku na tvár aj preto, že chcem byť milý na ľudí, nezaťažovať ich mrzutosťou. Je však pravda, že ma potom večer z&nbsp;toho môže skoliť absolútne vyčerpanie a&nbsp;vyprahnutosť.

Stalo sa vám niekedy, že by ste pre depresívny stav alebo panický atak zrušili nakrúcanie či divadelné predstavenie?

Moji kolegovia vedia o&nbsp;mojej diagnóze, nemám problém o&nbsp;tom hovoriť. Napokon, nie som jediný, kto má takéto ťažkosti. Keďže som dobre nastavený na liekoch, chvalabohu sa nestáva, že by sa kvôli mne niečo zrušilo. Treba však vedieť, že ani lieky nie sú stopercentný zázrak, ataky depresie alebo panických záchvatov celkom nevymizli. Sú len oveľa zriedkavejšie. Ak prídu, je to extrémne ťažké ovládnuť. Napríklad pri panických atakoch, ktoré sa u&nbsp;mňa prejavujú posledné dva roky, vyvíjam fyzickú aktivitu, ktorá je z&nbsp;môjho pohľadu stupídna, a&nbsp;hoci si to v&nbsp;tom momente uvedomujem, neviem ju zastaviť.

Tieto stavy sa dajú pripodobniť tomu, ako keď niekto zoberie džojstik a&nbsp;ovláda vás ako v&nbsp;počítačovej hre. Vy si uvedomujete, že sa trápite pre hlúposť, ale neviete to potlačiť. Niekedy sú podnety, ktoré atak vyvolajú, naozaj absurdné až vtipné. Za všetky jeden príklad: Priateľka kúpila viac cukiet, ako sa nám zmestí do chladničky, a&nbsp;ja som bol z&nbsp;toho rozčúlene vyklepaný trištvrte hodiny. (Smiech.)

Pre vašu partnerku to zrejme nie je jednoduché, ale keďže ste spolu už desať rokov, naučili ste sa spolu preskákať cez všeličo.

S&nbsp;priateľkou, ktorá pracuje ako produkčná v&nbsp;divadle, sme sa dali dokopy ešte na vysokej škole. Žijeme spolu desať rokov v&nbsp;monogamnom vzťahu, mám čisté svedomie. So mnou je v&nbsp;skutočnosti veľmi ľahké fungovať. (Smiech.) Ale jasné, je to niekedy ťažké. Hlavne je ťažké vysvetliť niekomu, kto nemá depresie, teda narušenú rovnováhu chemických látok v&nbsp;mozgu, aké to je. Človek, ktorý to nezažil, ťažko stopercentne pochopí, prečo odrazu, bez zjavnej príčiny, plačete v&nbsp;obývačke na gauči. Neviete to vysvetliť, proste to príde... A&nbsp;hoci sa okolie snaží byť empatické, nedokáže sa do vás vžiť. Určite pomáha otvorená komunikácia. S&nbsp;partnerkou preberáme veci...

Čo pomáha vám, keď príde „zlá chvíľa“?

Na každého funguje v&nbsp;kríze niečo iné. Je dobré opýtať sa, čo môžete pre človeka urobiť. Ja napríklad v&nbsp;ataku depresie chcem mať pokoj a&nbsp;ticho, žiadne dotyky. Dám si slúchadlá a&nbsp;počúvam niečo upokojujúce, trebárs Pink Floyd. Niekomu pomôže pohladenie, objatie či len podanie vody a&nbsp;ticho sa deliť o&nbsp;danú chvíľu. Nie je nič horšie, ako reagovať zľahčovaním či nebodaj výsmechom. Videl som video, ktoré na sociálnej sieti s&nbsp;pobavením zverejnil zákazník jedného hotela v&nbsp;USA. Je na ňom mladý recepčný, ktorý sa pri vystavovaní objednávky psychicky zrútil, ubližoval si, bil sa do hlavy. Že si človeka v&nbsp;takom stave niekto nakrúca, nepochopím...

Jedna z&nbsp;mála dobrých vecí, ktoré pandémia priniesla, je to, že sa začalo viac hovoriť aj o&nbsp;dôležitosti psychického zdravia. Mnohí však už oň prišli…

Áno, pandémia mnohým ublížila. Ja som bol napríklad pred dvoma rokmi už na minimálnych dávkach liekov, ale potom sa to všetko pokazilo – nemohol som pracovať, prišla ohromná neistota, začali sa mi vyhrážať po tom, ako trestne stíhali môjho otca, a&nbsp;mnohí ľudia umelcov začali nenávistne posielať k&nbsp;lopate…

Bol by som rád, aby sa o&nbsp;duševnom zdraví hovorilo bežne aj na prehliadke u&nbsp;obvodného lekára. Malo by ho zaujímať, či ste v&nbsp;poriadku aj v&nbsp;tomto smere. Mala by to byť taká samozrejmosť ako prehliadka prsníkov u&nbsp;gynekológa či semenníkov u&nbsp;urológa. Aby sa zachytili problémy včas a&nbsp;začali sa riešiť. Zlomeninu vidno, horúčku cítite a&nbsp;viete ju zmerať. Do hlavy človeku nevidieť, to však neznamená, že je v&nbsp;poriadku a&nbsp;nezaslúži si pozornosť. Psychickému zdraviu, najmä u&nbsp;detí a&nbsp;mladých ľudí, by sme sa teraz mali venovať trikrát viac ako kedysi.

Psychické zdravie pomáha udržiavať aj šport. Hýbete sa?

Áno, akékoľvek endorfíny sú skvelé, preto cvičím, chodím na silové tréningy, dvíham činky, dám si kardio, bicykel… S&nbsp;kamarátom, kolegom Přemkom Boublíkom sme sa celú zimu chodili otužovať do jazera, ale ak cítim, že prichádza atak doma, bežím rovno do studenej sprchy. (Smiech.)

Keď na mňa príde enormná psychická únava, pomáhajú mi knižky, ale vypnem aj pri videohrách a&nbsp;filmoch. Popravde, mám rád vysoké umenie, ale viem si užiť aj úplný odpad, napríklad príbeh o&nbsp;nejakých zombíkoch môže byť uvoľňujúca „vypínačka“.

Máte dvojročnú dcéru. Ako zvládate v&nbsp;kontexte svojich problémov rodičovstvo?

Dcérka je úžasné dieťa, ktoré milujem, začíname byť veľkí kamaráti. Som šťastný, že ju mám. Rovnako aj partnerku, ktorá zvláda materstvo geniálne. A&nbsp;ja? Už len pohľad na naše dieťa je úžasný, je to ako serotonínová bomba, ale nefunguje to vždy a&nbsp;za každých okolností. Jeden z&nbsp;najhorších pocitov je, keď ma to nevinné dôverčivé stvorenie objíme a&nbsp;vo mne nenastúpi pocit, ktorý by mal, cítim prázdno. Nedeje sa to, samozrejme, každý týždeň ani mesiac, ale stalo sa to.

Je určite extrémne náročné čakať, kedy sa opäť vráti zlé obdobie.

Otvorene… keď sa jedného dňa zobudíte a&nbsp;ako prvé vám napadne, že aj tak raz zomriete, tak prečo nezomrieť hneď, je to naozaj tvrdý kopanec. Vtedy nastáva peklo, ktoré môže trvať aj dva týždne a&nbsp;počas ktorého vám hlava podsúva negatívne myšlienky, ktoré vôbec nechcete. Áno, rozmýšľate o samovražde, a&nbsp;hoci sa snažíte prestať, mozog vám to stále prihráva. Ono sa to jedného dňa skončí, ráno sa zobudíte a&nbsp;je to preč. Lenže vás prevalcujú dozvuky, ste unavení psychicky aj fyzicky. Stalo sa mi, že som sa vtedy len pozrel na scenár a&nbsp;mal som pocit, že neviem ani čítať. Ale potom si dáte dve kávy a&nbsp;poviete: Musííím. A&nbsp;musí to ísť. (Smiech.)

Človek by zrejme urobil čokoľvek, aby sa problémov zbavil. Skúšali ste aj niečo iné ako lieky či šport?

Svojho času som sa v&nbsp;Česku prihlásil do experimentálnej liečby pomocou psychedelických húb, ktorá sa využíva aj vo svete. Musel by som však odcestovať na dva týždne z&nbsp;domu a&nbsp;to vtedy nebolo možné, takže som to nezrealizoval. Veľkou témou je aj využitie marihuany na medicínske účely. Takisto verím, že aj u&nbsp;nás sa bude môcť raz v&nbsp;tomto zmysle používať, pretože aj ona má pozitívne účinky na mnohé problémy.

Viete, keď prichádza atak, cítite to a&nbsp;prvotná myšlienka je: Bože, už zasa, už dosť! Ja veľmi túžim, aby to raz prestalo, aby sa to v&nbsp;jednom momente skončilo a&nbsp;nikdy sa nevrátilo. Je to naivné? Nateraz dúfam, že pandémia pomaly ustúpi a&nbsp;bude viac dôvodov na radosť, viac príležitostí na prácu. Práca totiž tiež lieči…

ROZHOVOR Matúš Kvietik otvorene o boji s depresiou: Prichádzajú aj najhoršie myšlienky

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

ROZHOVOR Matúš Kvietik otvorene o boji s depresiou: Prichádzajú aj najhoršie myšlienky

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Hviezda seriálu Priznanie Jana Kvantiková narovinu o deťoch. Čo sa dialo na pľaci

Rozvedená herečka Lucia Hurajová: Čo ju zachraňuje v ťažkom období

Mať iba IQ nestačí. Odborníčka o vulgárnom výstupe Marcela Merčiaka

Vojna zasiahla aj Wandu Adamík Hrycovú: Neuveriteľný príbeh jednej rodiny

Pre syna s autizmom ušili rodičia záťažovú prikrývku. Skvelý nápad dnes pomáha aj iným

Šialené praktiky hekerov: Z nič netušiacej ženy urobia prostitútku

Adela Vinczeová môže byť už zajtra vystavená vážnemu rozhodnutiu. Zmenilo by jej život

Výber pre vás