Magdaléna Magdová

Monika Haasová ako päťročné copaté dievčatko hviezdila v seriáli Bambuľkine dobrodružstvá z roku 1982. Herečka je už trojnásobnou mamou a na “bambuľkovské časy” má nielen milé, ale aj nepríjemné spomienky.

Ako si spomínate na obdobie, keď ste nakrúcali Bambuľku?

Na konkurz vtedy prišlo okolo tristo detí. Poslali nám noty, podľa ktorých sme sa mali naučiť pesničku. Mama ju natočila na ruský magnetofón a ten u nás išiel od rána do večera. Keď som dostala rolu Bambuľky, musela som sa naučiť tri či štyri hrubé scenáre textov. Mama mi ich čítala pred spaním a na druhý deň som všetko vedela. Ráno pre mňa prišlo auto a išla som do “práce” (smiech). Tam ma čakal veľký štáb, všetci boli ku mne dobrí a ja som preto mala vždy dobrú náladu. Vraveli o mne, že som bola disciplinovaná a myslím, že táto vlastnosť u mňa zotrváva.

Deda Jozefa, ktorý sa o Bambuľku staral, stvárňoval uznávaný umelec Július Pántik. Aký bol na pľaci?

Bol pre mňa ako tretí dedko. Počkala som, kým sa oholí, doraňajkuje a išlo sa robiť. Prekrývala sa mi rozprávka s realitou. Prídete do jeho domu a potom idete do maskérne a odvtedy hráte, ale medzitým sa rozprávate. Mali sme sa radi a určite to aj bolo vidieť. Mal ženu Jolanku, ktorá mu piekla a varila, takže na rozdiel od seriálu, v súkromí nebol sám. Neskôr sme spolu skúšali v národnom divadle, keď som ako šestnásťročná hrala v inscenácii Kým kohút nezaspieva. Po rokoch som sa stretla aj so seriálovým kameramanom Lacom Krausom, scenáristom Petrom Guldanom, režisérom Jurajom Lihositom. Chceli robiť aj pokračovanie Bambuľky, ale napokon k tomu nedošlo.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Vráťme sa ešte k obdobiu, keď už bol seriál nakrútený a začal sa vysielať. Ako ste prežívali popularitu?

Bolo to šialenstvo. Prišla som do školy a spustila sa strašná hystéria, nechápala som to. Zrazu som bola slávna. To ale nie je niečo, čo malé dieťa vyhľadáva, skôr je to neprirodzený stav. Pozornosť som až tak nepotrebovala, nebolo to príjemné. Na kamarátstva sa mi deti podsúvali, ale aj sa mi vysmievali, že som bola v televízii holá (smiech). Nevyšumelo to ani potom, stále to bolo prítomné.

Čiže aj po rokoch vás zastavovali na ulici ako Bambuľku?

Doteraz sa mi to stáva, ale už mi to samozrejme neprekáža. Trvalo to ale dlho, asi do mojej dvadsapäťky. To je ako keď niekto urobí hit a potom všetci chcú, aby to spieval, a pritom už má sto iných piesní. Od 21 rokov som bola v Holandsku, a keď som prišla domov na návštevu, robila som rozhovory o Bambuľke, a pritom by som radšej povedala niečo zaujímavé o Holandsku.

Prečo ste vlastne odišli do Holandska a kedy ste sa vrátili na Slovensko?

Mím Milan Sládek pozval holandského míma Ide van Heiningena na workshop do Bratislavy, očarilo ma to. Neskôr som dokončila umeleckú školu fyzického divadla v Amsterdame a vytvorila som vlastné divadlo Trio Olga. Na Slovensko som sa vrátila pred piatimi rokmi, keď som bola pozvaná do filmu Krok do tmy v réžii Miloslava Luthera. Otehotnela som vtedy druhýkrát. Najstarší syn Nikita (10) sa narodil v Holandsku, veľa so mnou cestoval po svete. Keď sa narodila Lujza (6), cestovali sme po Slovensku, a teraz už máme aj dcérku Lottu (3). Asi preto máme toľko detí, aby som už toľko nebehala po svete (smiech). Bývame pri Bratislave v rodinnom domčeku.

Čomu sa venujete momentálne, keď má kultúra kvôli koronakríze stopku?

Robím rôzne autorské divadelné projekty. V čase tohto umeleckého sucha sme obdržali Cenu Tatrabanky za réžiu za projekt Kosmopol v Banskej Štiavnici. Všetkým tvorcom a účinkujúcim to na chvíľu zdvihlo krídla. Okrem iného aj pripravujem multižánrový festival Divné veci, vlastný divadelný projekt Trio Olga a robím online divadelné workshopy pre deti.

S partnerom Petrom, ktorý je maďarský profesionálny tanečník, máte tri malé deti. Asi sa v tejto dobe musíte poriadne obracať.

Určite. Nejak to zvládame, aj moje deti učím improvizovať. Finančne, existenčne to nie je bohviečo. Ale je to výzva, ku ktorej nepristupujem pasívne. Sme aktívna rodina, nedávno sme napríklad robili spolu vence, učím sa s deťmi, kreslíme, šijeme, večer si bubnujeme...

Podedili vaše deti herecké gény?

Je to bohužiaľ tak (smiech). Syn hral napríklad v seriáli Osie hviezdo, aj v divadelnom predstavení, čo som robila. Lujza je úplný talent, vidím v nej aj seba. Naša najmladšia zase všetko opakuje po starších súrodencoch. Ako keby som videla seba a moju najmladšiu sestru Zuzku.

Vaša sestra Zuzana je známa herečka, najstaršia Iveta je kostýmová výtvarníčka. Vídavate sa, ste v kontakte?

Sme skoro stále spolu. Nedávno sme mali medovníkový workshop, robili sme vianočné vence aj drevené ozdoby. Stretávame sa ako najbližšia rodina. Teraz sme ale napríklad mali problém stretnúť sa s maďarskou rodinou z mužovej strany. Videli sme sa iba vonku na hranici, v duchu: “Nevideli sme vás už tri mesiace, ale radšej sa nestretnime, lebo ste starší, ale aspoň sme vám navarili maďarské chutné jedlá.” Bolo to zvláštne.

Keďže situácia na Slovensku je teraz kritická, neuvažovali ste o opätovnom odchode do zahraničia?

Tak ako ostatné profesie, aj umelci stratili prácu. Odísť sa dá vždy, ale verím, že sa situácia zlepší. V tomto momente sa snažíme v situácii, v akej sme. žiť čo najlepšie. Tvoriť okolo seba krásu a krásu vidieť, inak by bol náš svet šedý a sychravý, a na to mi pomáha umenie. Bez neho by nám bolo smutno žiť.

Monika Haasová o úlohe Bambuľky: Bolo to šialenstvo

Výber pre vás