Herec Lukáš Vaculík: Kedy bolo jeho ego na kolenách aj na čo nenašiel v živote odvahu

 Lukáš Vaculík otvorene: Dcéru, ktorú mám na Slovensku, nezapieram

Herec Lukáš Vaculík prekvapil: Prečo som za socializmu neemigroval

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Celé bývalé Československo spoznalo Lukáša Vaculíka, budúceho idola dievčat a&nbsp;žien, keď mal sedemnásť rokov vďaka filmu Lásky medzi kvapkami dažďa, režiséra Karla Kachyňu. Písal sa rok 1979. Keby boli v&nbsp;tých časoch sociálne siete, na ktorých by mal, prirodzene, svoj profil, určite by mal veľmi slušný počet sledovateľov.

Dnes fanúšičky k&nbsp;fotke svojho idola na Instagrame prilepia srdiečka či iné emotikony. Ako sa prejavovali v&nbsp;tých časoch?

Normálne, adekvátne na tú dobu. Prišiel list, žiadosť o&nbsp;fotku s&nbsp;autogramom. Je fakt, že najväčší boom neprišiel po Láske medzi kvapkami dažďa, ale keď sa dovysielal seriál Dobrá voda (1982) a&nbsp;film Láska z&nbsp;pasáže (1984). To k&nbsp;nám chodila jedna poštárka, ktorá ma musela nenávidieť, pretože vždy priniesla kopu listov. Vtedy sa to skrátka odohrávalo cez poštu.

Odpovedali ste všetkým poctivo?

V&nbsp;tej dobe som občas aj na niečo odpovedal, ale musím priznať, že si to zobrala na seba viac-menej moja mama. Hovorila, že je neslušné, aby sa tým ľuďom neodpisovalo, takže posielala fotky a&nbsp;vedela skvelo napodobniť môj autogram. Občas sa mi potom stalo, že som niekam prišiel a&nbsp;niekto povedal: Ja tu mám od vás podpísanú fotku a&nbsp;môžete sa mi ešte podpísať do pamätníčka? Pozeral som teda, ako podpísala fotku mama, a&nbsp;snažil som sa jej prispôsobiť. Ale aby teraz nevznikla panika, nebolo toho veľa, väčšina podpisov bola pravá. (Úsmev.)

Predsa len sa vrátim k&nbsp;vášmu prvému filmu. Mnohé dievčatá a&nbsp;mladé ženy určite chceli v&nbsp;tom čase byť na mieste vašej prvej filmovej partnerky Terezy Pokornej. Aké s&nbsp;ňou bolo nakrúcanie? Spomínate si na prvý filmový bozk?

Ani neviem, aký bol môj prvý filmový bozk. Pre mňa to všetko bolo celé „prvý raz“. Bol to môj prvý film, prvýkrát v&nbsp;živote som stál pred kamerou, takže naozaj neviem. Možno to nebol len môj prvý filmový, ale aj prvý životný bozk. Mal som sedemnásť, každý deň bol pre mňa niečím úplne nový. Tereza bola v&nbsp;reálnom živote tanečnica, baletka, ale vyzerala pritom, že je pred kamerou viac doma ako ja.

Priznám sa, už dva roky som ju nevidel, naposledy som ju stretol úplne náhodou na pražských Vinohradoch. Išiel som na kávu a&nbsp;ona tam sedela s&nbsp;nejakými známymi. Prehodili sme niekoľko viet, pozdravili sa a&nbsp;opäť sa rozišli. Nevídame sa často.

Tereza sa neskôr vydala za režiséra Juraja Herza a&nbsp;pár rokov pred Nežnou revolúciou emigrovala do Nemecka. Túžili ste aj vy niekedy odísť z&nbsp;republiky?

Čo vás tu držalo najviac?

Hlavne rodičia, rodina a&nbsp;kamaráti, známi, ľudia, s&nbsp;ktorými som sa vídal a&nbsp;stýkal. A&nbsp;potom to, že ja som vôbec nevedel jazyk, nevedel som si predstaviť, čo by som tam vlastne robil. Ale musím sa priznať, myšlienka na emigráciu sa vo mne naštartovala vo chvíli, keď som nastúpil do divadla. Moje začiatky tam boli veľmi ťažké, krušné, nič sa mi nedarilo. Odrazu som začal strašne panikáriť, že robím niečo, čo mi vlastne vôbec nejde. Nechápal som to. Odrazu mi tá emigrácia prišla ako gesto – keď zmiznem, môžem povedať, že hlavný dôvod bol režim, ale vlastne sa za to schová aj to, že odrazu som stratil absolútne všetku sebadôveru. V&nbsp;tej dobe som síce nakrúcal, ale to, čo mi fungovalo pred kamerou, mi vôbec nefungovalo na javisku. Ale vôbec! Bol som z&nbsp;toho nešťastný, takže som si vravel, že keď zdvihnem kotvy, nikomu nebudem musieť nič vysvetľovať, každému bude jasné, prečo so odišiel. Ale ako som už povedal, nikdy som na to nenašiel odvahu.

Stvárnili ste množstvo rolí vo filmoch aj v&nbsp;divadle, pre určitú generáciu divákov však navždy budete hriešny čistič okien z&nbsp;Lásky z&nbsp;pasáže (1984) alebo Kamarát do dažďa (1988), „dvojička“ Sagvana Tofiho. Ste na to už alergický alebo je to fenomén, ktorý vám vždy príjemne pripomenie mladosť a&nbsp;plné kiná?

Skôr je to ten druhý variant, vôbec mi to nevadí. Bolo nám v&nbsp;tej dobe strašne dobre, veľmi rád na to spomínam. Samozrejme, nie na to, že sme stáli štrnásť dní v rade na banány, ale na to, že sme boli mladí a&nbsp;robili sme hlúposti. To už človek v&nbsp;živote robiť nebude. Bolo to tak a&nbsp;nemá cenu sa tváriť, že nie. Bolo to príjemné.

Čo vás na tých filmoch najviac bavilo? Máte na niektorý zvlášť silnú spomienku?

Ja som pri tých filmoch spoznal fajn ľudí. V&nbsp;tom období som síce točil, ale pre mňa bol vtedy najdôležitejší život ako taký. Bol to jeden veľký žúr, flám a&nbsp;do toho som si vždy odskočil niekam niečo natočiť alebo zahrať divadlo. Takže som viac než to, že som točil Lásku z&nbsp;pasáže, vnímal fakt, že som tam stretol nejakých ľudí, s&nbsp;ktorými sme do rána sedeli v&nbsp;kostymérni, mastili karty alebo hrali „plátýnko“ (hazardná hra s&nbsp;mariášovými kartami, ktorá sa pokútne hrala vo veľkom v&nbsp;časoch socializmu, pozn. red).

Pamätáte si na niekoho konkrétneho?

No jasné. Napríklad Jirka Ostrý, pomocný režisér, chlap, s&nbsp;ktorým bola strašná zábava. Koľkokrát sme ani nešli spať. Keď sme točili scénu, ako zomriem na schodoch, bol som v&nbsp;takom stave, že režisér Jaroslav Soukup skonštatoval, aké je to super, že ma pomocný režisér pripravil, že vlastne nemusím ani nič hrať – vyzerám tak, že otrčím kopytá ešte skôr, ako sa dostanem na tie schody. To bol pre mňa život a&nbsp;nie to, že nakrúcam. Cenné bolo to medzi tým.

Ako si spomínate na Slovákov Andyho Hryca, ktorý si zahral v&nbsp;Kamarátovi do dažďa, a&nbsp;Táňu Kulíškovú, do ktorej ste „sa zamilovali“ v&nbsp;Láske z&nbsp;pasáže?

S&nbsp;Andym som sa dlho stretával priebežne pri natáčaniach, pretože on veľa robil v&nbsp;Čechách. S&nbsp;Táňou som sa videl asi dvakrát od toho nakrúcania, naposledy asi po štyroch rokoch. Raz som jej volal, keď sme boli na Slovensku. Stretli sme sa, zašli na kávu, ale potom sme sa už nevideli. Spomínam si, keď sme raz prišli hrať, myslím, do Trnavy, prišla za mnou kostymér­ka a&nbsp;povedala, že ma pozdravuje Táňa. V&nbsp;tej dobe tam, tuším, mala angažmán.

Máte z&nbsp;osemdesiatych rokov, keď ste nakrúcali, odložený nejaký filmový suvenír na pamiatku?

Mám. Na chate mi visí plagát k&nbsp;filmu Vítr v&nbsp;kapse, som na ňom so Sagvanom. Obaja tam fajčíme nejakú cigaru. Nedávno mi mladý, teda môj syn, poslal odtiaľ fotku. Bol tam s&nbsp;partičkou a&nbsp;urobili paródiu na Vaculíka a&nbsp;Tofiho – vyfotil sa so svojím kamarátom z&nbsp;Macedónska a&nbsp;rovnako si zapálili nejaký čibuk alebo cigaru. Takže plagát mám, ale inak som si nič neschovával, vždy vo mne skôr zostali pocity a&nbsp;zážitky.

Syna, ktorý študuje scenáristiku, ste mali vo svojich 41&nbsp;rokoch. Videl niektorý z&nbsp;vašich prvých filmov? Ako reagoval?

To neviem. Neviem, či vôbec videl nejaký moje filmy.

Čo ostalo zo sedemnásťročného Lukáša v&nbsp;dnešnom Lukášovi, ktorý minulý rok oslavoval šesťdesiatku?

Všetko. Akurát je trochu menej ohybný, je trochu viac ubolený a&nbsp;má trochu menej vlasov. (Smiech.) Myslím, že ľudia sa rokmi veľmi nemenia.

Obdobie žúrov ste si v&nbsp;mladosti užili dosť, no avizovali ste, že alkohol a&nbsp;cigarety už do vášho života nepatria. Z&nbsp;alkoholu vám bolo zle a&nbsp;cigarety vám lekár odporučil zahodiť. Je niečo, čo vo vás dnes vyvolá podobnú eufóriu ako kedysi pohár vína či whisky? Hudba, dobré jedlo, túra na kopec či dobrý scenár?

Ja sa dokážem príjemne zabaviť sám alebo s&nbsp;ľuďmi, s&nbsp;ktorými som. Nepotrebujem podporné nástroje. Vždy som sa dokázal baviť spontánne, nepotreboval som k&nbsp;tomu alkohol. Nepil som preto, aby som sa bavil, ale aby som odbúral akési bariéry slušného vychovania, ktoré sa mi snažili naši vštepiť. Človek bol vďaka alkoholu ochotný a&nbsp;schopný robiť hlúposti a&nbsp;v&nbsp;tej chvíli sa za ne nehanbil. Ale ako vravím, alkohol nebol nutný k&nbsp;tomu, aby som sa smial. A&nbsp;čo ma baví dnes? Veľa vecí. Napríklad bicykel, lyže, skrátka pohyb a&nbsp;baví ma byť s&nbsp;ľuďmi, s&nbsp;ktorými mi je dobre. Ale to mi ten alkohol alebo cigarety nenahradzovali. Cigarety, to bol veľký zvyk. Pravda, dosť často lahodný, niekedy nechutný.

Boli ste niekedy na pokraji rozhodovania sa, že pôjdete robiť niečo iné? Napokon, už raz ste robili biznis so svojím bratom.

Áno, skúsil som to a&nbsp;musím povedať, že napriek tomu, že sa nám darilo, po siedmich rokoch som z&nbsp;toho vystúpil. Nebavilo ma to. Nemal som ani energiu a&nbsp;nebol som ochotný do toho investovať čas, pretože som to robil súbežne s&nbsp;hraním v&nbsp;divadle a&nbsp;natáčaním filmov. Mali sme ubytovaciu agentúru pre filmové štáby. A&nbsp;či by som robil ešte niečo iné? Neviem. Keby som musel, asi áno, ale nič iné neviem, musel by som sa znova niečo naučiť. A&nbsp;teraz sa už učiť nechcem.

Môže aj herec vyhorieť? Stalo sa vám to niekedy?

Určite, a&nbsp;nezáleží vôbec na veku. Môže to závisieť od mnohých vecí, napríklad že sa nestretnete s&nbsp;dobrými projektami a&nbsp;odrazu zistíte, že trávite zbytočne veľa času niekde, kde vás to vôbec nebaví. Môže sa vám stať, že máte smolu v&nbsp;tom, že odrazu na vás všetci myslia, všetci vás chcú do všetkých svojich projektov a&nbsp;zistíte, že ste natočili za rok 16 filmov a&nbsp;4 seriály, ale ani jeden nestojí za to. Alebo naopak, môžete točiť aj skvelé veci, ale&nbsp;uvedomíte si, že vôbec nežijete svoj život. Tých momentov je veľmi veľa, to nie je len to, že nemáte prácu alebo máte blbú prácu. Môže byť aj dobrá, ale cítite, že vám chýba veľa vecí. To sa môže stať v&nbsp;tridsiatke alebo v&nbsp;sedemdesiatke, to je fuk. Myslím, že vyhorenie stretne v&nbsp;našej brandži skoro každého.

Zrejme je dôležité vyberať si, do čoho človek pôjde. Kývli ste na krimiseriál televízie JOJ s&nbsp;názvom Prokurátorka. Čím vás oslovil?

Ešte nikdy som netočil ateliérový seriál a&nbsp;tých dvanásť hodín v&nbsp;ateliéri bolo zaujímavých. Preto ma zaujalo, či zomriem na pľaci, alebo až na ceste domov. (Smiech.) Ale teraz vážne. Celý seriál je zovretý v&nbsp;štyroch prostrediach v&nbsp;ateliéri, to ma veľmi lákalo, to som ešte nezažil. Ani to, že by som nepoznal nikoho zo štábu ani pred kamerou, ani za kamerou,&nbsp;pritom tam boli dvaja českí režiséri. Ani jedného som nikdy nevidel. A&nbsp;pretože to bolo veľa vecí, ktoré som ešte nezažil, povedal som si, že je to výzva a&nbsp;treba do toho ísť. Hlavne preto, že sa všetko odohráva v&nbsp;malom priestore a&nbsp;len cez dialógy, bol som si vedomý, že čo neuhráme, to tam skrátka nebude, nenahradíme to žiadnymi akčnými alebo inými zábermi. Bolo mi skrátka jasné, že tam musia byť nejaké „psychologické šachy“ a&nbsp;to ma bude baviť viac, ako niekoho naháňať v&nbsp;parku a&nbsp;budovať napätie tým, či ho nedobehnem, alebo áno a&nbsp;nasadím mu putá.

Vašou filmovou partnerkou je Zuzana Mauréry. Mali ste si čo povedať aj mimo pľacu?

Ani so Zuzanou sme nikdy spolu nehrali ani netočili. Videli sme sa prvýkrát na kamerových skúškach na Prokurátorku. A&nbsp;mimo pľacu? Nechcem to hovoriť nejako namyslene, ale myslím, že sme si celkom sadli. Pôsobí na mňa ako veľmi otvorený ústretový človek a&nbsp;mňa s&nbsp;ňou bavilo komunikovať. Bavilo ma sa s&nbsp;ňou smiať, ale to aj celkovo s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;projektu. Bolo mi veľmi dobre na tom pľaci.

Boli ste niekedy alebo ste fanúšik detektívok a&nbsp;čiernych kroník?

Priznám sa, nie som veľký fanúšik krimi. Mám pocit, že bolo už všetko povedané, že je to trochu vyprázdnený žáner. Každý sa svoj projekt snaží niečím obohatiť, nejakým mentalistom alebo einsteinom, dať tam nejaký ozvláštňujúci prvok, aby to nebola len tá obyčajná detektívka alebo kriminálka. Potom sa vo finále zistí, že obyčajná kriminálka funguje najlepšie. Myslím, že bolo natočené asi všetko, mňa to už ani veľmi neprekvapuje. Pustíte si detektívku a&nbsp;o päť minút viete, kto je vrah, pretože ste tú schému videli niekoľkokrát, akurát v&nbsp;inom obale. Preto ma to ani neláka. Ale formát Prokurátorky bol iný, taký som dovtedy nezažil.

Seriál Prokurátorka je založený na skutočných prípadoch. Dotkol sa vás niektorý nejako zvlášť?

Sú to silné veci, ale priznám sa, všetky si ich ani nevybavujem. Je silné, keď ide napríklad o&nbsp;podivnú smrť a&nbsp;o&nbsp;to je to potom zvláštnejšie. Keď si hovoríte, že sa to naozaj stalo, že si to niekto nevycucal z&nbsp;prsta, sediac za stolom. Husia koža teda niekedy naskočila, ale nemôžem povedať, že by som z&nbsp;niečoho nemohol zaspať.

Sú ľudia, ktorí aj k&nbsp;svojmu relaxu potrebujú adrenalín. Patríte k&nbsp;nim alebo ho máte dosť v&nbsp;práci a&nbsp;netúžite už po ňom?

Adrenalín ma rozhodne nedostáva do polohy relaxu. Keď relaxujem, nepotrebujem adrenalín. Adrenalín nie je relax. To je vzrušenie, napätie.

O&nbsp;svojom súkromí nehovoríte. Predsa len, môžete potvrdiť, že máte niekde na Slovensku dávno dospelú dcéru a&nbsp;že vaše srdce aktuálne patrí výrobnej riaditeľke TV Prima Lucii Kršákovej?

Myslím, že to divákov seriálu nebude veľmi zaujímať. Ale dcéru, ktorú na Slovensku mám, samozrejme, nezapieram.

Herec Lukáš Vaculík: Kedy bolo jeho ego na kolenách aj na čo nenašiel v živote odvahu

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Herec Lukáš Vaculík: Kedy bolo jeho ego na kolenách aj na čo nenašiel v živote odvahu

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Zo škaredého káčatka krásna labuť? Žilkovej dcéra Kordula má sladkých 18: Sila, ako sa zmenila!

Manželia Švajdovci urobili po rokoch rázny krok: Zabuchli za sebou dvere!

Marcella Molnárová dáva svoje vlasy do kvetináča: Neuveríte, čo tým dosiahla

Liv Bielovič si doniesla z Milána topánky luxusnej značky: Na každý deň sa nosiť nedajú

Patrícia Vitteková chce zo Slovenska odísť! A dcéry? Poradia si bezo mňa

Výber pre vás