Nedávno sme si pripomenuli Medzinárodný deň predčasne narodených detí. Registrujete to, keďže sama máte doma dve predčasniatka?
Samozrejme, aj ho patrične pripomínam na sociálnych sieťach, pretože predčasniatka sú skutočne bojovníci a bojovníčky. V minulosti sa, žiaľ, často stávalo, že neprežili. Dnes však máme zdravotnícke výdobytky, vďaka ktorým je potom úžasné vidieť „ten výsledok“. Ja to sledujem na mojej skoro dospelej dcére, ktorá sa nevzdáva, je húževnatá. A ja si cez ňu už 17 rokov pripomínam 17. november. A Marína mala podobný príbeh ako Romi, líšilo sa to v určitých komplikáciách, ktoré zvládla, a teraz ju mám doma pri sebe.
Pri Maríne ste s tým asi už počítali, ale keď ste čakali Romi, musel to byť šok, keď sa vypýtala na svet skôr.
Práveže som s tým nepočítala ani pri Maríne. Každé tehotenstvo je iné a tak k nemu treba pristupovať. Zakaždým sa môže niečo stať. Pri Romi mi zistili preeklampsiu, a preto musela ísť skôr von. A aj pri mojich dvoch deťoch, ktoré si, žiaľ, nezvládli vybojovať život, to bolo zakaždým iné. Takisto treba brať do úvahy, keď ide o umelé oplodnenie, že môžu vzniknúť rôzne komplikácie aj kvôli hormónom, ktoré žena musí dostať do tela. Ale Marína bola splodená prirodzene, nemusela som brať kadejaké hormóny, nemala som hormonálne výkyvy, a preto bolo tehotenstvo opäť iné. Perfektné, ale zároveň ostro sledované lekármi. Keď sa vyskytli signály, že by som mohla predčasne porodiť, hospitalizovali ma, aby sa čo najviac predĺžil čas, keď bola Marína ešte v brušku. A keď prišiel jej čas, všetko sa udialo rýchlo. Samotný proces som už poznala, ale aj tentoraz to bolo iné ako v predošlých tehotenstvách. Na záver som neplakala od šťastia len ja a môj manžel, ale aj všetci lekári, ktorí boli pri mojich predošlých pôrodoch. Dokonca Marína bola na tom istom mieste ako pred 17 rokmi jej staršia sestra. Chcela by som tu vyzdvihnúť prácu celého tímu lekárov a sestier, ktorí pomáhajú predčasniatkam zvíťaziť. Sú to úžasní ľudia a neskutoční makači.
