Práci v médiách sa venuje od vysokoškolských čias na Katedre žurnalistiky . Rozhlasové prostredie v rádiu Viva vymenila pred viac ako 10 rokmi za webové šoubiznisové oddelenie v Pluska.sk. Vedúcou šarmantného týždenníka je už druhý rok a okrem rozhovorov s našimi známymi tvárami ju bavia inšpirujúci ľudia s ich skutočnými príbehmi, módna dvojstrana či sociálne siete.

Dominika Svetlíková

Nedávno sme si pripomenuli Medzinárodný deň predčasne narodených detí. Registrujete to, keďže sama máte doma dve predčasniatka?

Samozrejme, aj ho patrične pripomínam na sociálnych sieťach, pretože predčasniatka sú skutočne bojovníci a&nbsp;bojovníčky. V&nbsp;minulosti sa, žiaľ, často stávalo, že neprežili. Dnes však máme zdravotnícke výdobytky, vďaka ktorým je potom úžasné vidieť „ten výsledok“. Ja to sledujem na mojej skoro dospelej dcére, ktorá sa nevzdáva, je húževnatá. A&nbsp;ja si cez ňu už 17 rokov pripomínam 17. november. A&nbsp;Marína mala podobný príbeh ako Romi, líšilo sa to v&nbsp;určitých komplikáciách, ktoré zvládla, a&nbsp;teraz ju mám doma pri sebe.

Pri Maríne ste s&nbsp;tým asi už počítali, ale keď ste čakali Romi, musel to byť šok, keď sa vypýtala na svet skôr.

Práveže som s&nbsp;tým nepočítala ani pri Maríne. Každé tehotenstvo je iné a&nbsp;tak k&nbsp;nemu treba pristupovať. Zakaždým sa môže niečo stať. Pri Romi mi zistili preeklampsiu, a&nbsp;preto musela ísť skôr von. A&nbsp;aj pri mojich dvoch deťoch, ktoré si, žiaľ, nezvládli vybojovať život, to bolo zakaždým iné. Takisto treba brať do úvahy, keď ide o&nbsp;umelé oplodnenie, že môžu vzniknúť rôzne komplikácie aj kvôli hormónom, ktoré žena musí dostať do tela. Ale Marína bola splodená prirodzene, nemusela som brať kadejaké hormóny, nemala som hormonálne výkyvy, a&nbsp;preto bolo tehotenstvo opäť iné. Perfektné, ale zároveň ostro sledované lekármi. Keď sa vyskytli signály, že by som mohla predčasne porodiť, hospitalizovali ma, aby sa čo najviac predĺžil čas, keď bola Marína ešte v&nbsp;brušku. A&nbsp;keď prišiel jej čas, všetko sa udialo rýchlo. Samotný proces som už poznala, ale aj tentoraz to bolo iné ako v&nbsp;predošlých tehotenstvách. Na záver som neplakala od šťastia len ja a&nbsp;môj manžel, ale aj všetci lekári, ktorí boli pri mojich predošlých pôrodoch. Dokonca Marína bola na tom istom mieste ako pred 17 rokmi jej staršia sestra. Chcela by som tu vyzdvihnúť prácu celého tímu lekárov a&nbsp;sestier, ktorí pomáhajú predčasniatkam zvíťaziť. Sú to úžasní ľudia a&nbsp;neskutoční makači.

Predčasniatka potrebujú intenzívnu starostlivosť. Inkubátor je ich druhý domov. Aké je to nemôcť byť naplno so svojím vytúženým bábätkom?

Nie je to ľahké. Aj som si poplakala, pri oboch. Chcela som si ju napríklad vziať na ruky, ale potom som si povedala, že čo „blbnem“, veď v&nbsp;podstate je ešte v&nbsp;brušku a&nbsp;tam s&nbsp;ňou môžem komunikovať, môžem jej spievať, púšťať hudbu, ale nemôžem sa jej chytiť, keď je vlastne ešte „vnútri“. Stále je tam prítomný aj strach, pretože predčasniatka majú častejšie nábeh na rôzne infekcie alebo baktérie. Vtedy ani nespíte. Môžete bábätko hladkať len jednou rukou po hlavičke, lebo kožička je veľmi jemná. Ale ľudia na oddelení predčasne narodených detí sú úžasní, už ich berieme ako súčasť rodiny.

Aké to bolo, keď ste Marínu konečne mohli vziať do náručia?

Keď sme začali s&nbsp;nosením, to bola úžasná vec. Keď dieťatko cíti vôňu mamy. A&nbsp;keď sa spustí mliečko, čo sa neudeje automaticky a&nbsp;treba tomu tiež veľmi pomáhať, lebo je najdôležitejšie, aby dieťatko prospievalo. A&nbsp;mne sa to podarilo pri oboch dcérach. Veľmi sa z&nbsp;toho teším.

Z&nbsp;nemocnice ste sa vracali domov k&nbsp;prázdnej postieľke... Pre niektoré ženy je to veľmi náročné, prichádzajú výčitky, žiaľ. Mali ste aj vy smutné myšlienky? Respektíve čo vám pomohlo vyvarovať sa ich?

Pri tejto otázke mám skôr inú asociáciu. Ja som totiž zažila situáciu, že som bola tehotná a&nbsp;do tej postieľky sa mi žiadne bábätko nevrátilo, pretože mi zomrelo. A&nbsp;týmto som si, žiaľ, prešla dvakrát. Takže situácia, že sa mi narodilo bábätko, ktoré je v&nbsp;inkubátore a&nbsp;že ho nemám pri sebe v&nbsp;postieľke, pre mňa vôbec nebola problém. Dôležité bolo, že som Marínu donosila a&nbsp;žije. Ale strach tam bol, pretože keď zažijete, že je tam možnosť, že neprežije, bojíte sa. Ale mne veľmi pomáhalo, že sme na to najhoršie nemysleli, pretože teraz sa to podar! A&nbsp;pravda je, že sa to podarilo a&nbsp;mám nádhernú bacuľatú zdravú Marínu. Negatívne myšlienky som, v&nbsp;úvodzovkách, dala preč a&nbsp;vôbec som na ne nemyslela. Napriek tomu, že mi sa naozaj stalo, že do tej postieľky, ktorá bola pripravená v&nbsp;detskej izbe, nikto neprišiel... Dvakrát! Určite je to pre ženy ťažké, ale keď sa im narodí dieťatko do inkubátora a&nbsp;všetko ide dobre, vždy je tam nádej a&nbsp;tá vás drží. Keď si na to spätne spomínam, pri Romanke som necítila žiaden strach, brala som ako fakt, že teraz je v&nbsp;inkubátore a&nbsp;potom ide domov. Aj vtedy sme tam boli veľmi dlho, mala rôzne infekcie, komplikácie, ale vravela som si, že to tak bábätká jednoducho majú. Mala som 24 rokov, bola som veľmi optimistická, húževnatá a&nbsp;tvrdo som šla za svojím cieľom, ktorým bolo, že Romi je moja vysnívaná láska a&nbsp;ona príde so mnou zdravá domov.

Matky sa po celý život boja o&nbsp;svoje deti... Je strach mamy predčasniatka väčší?

Určite je v&nbsp;tom rozdiel. Už len samotný pôrod, komplikácie v&nbsp;začiatkoch... Zažili sme situáciu, že ju museli oživovať, že nedýchala. V&nbsp;nemocnici vám pomáhajú sestričky a&nbsp;potom si ju vezmete domov a&nbsp;chodíte počúvať k&nbsp;jej postieľke, či dýcha. A&nbsp;pri papaní to isté. Predstavte si, že jej dávate mliečko z&nbsp;prsníka a&nbsp;prestane dýchať, pretože nevie zosynchronizovať všetky činnosti. A&nbsp;to sa môže stať aj v&nbsp;spánku či pri grgnutí, alebo jednoducho zabudne dýchať, lebo jej je dobre... Už však pri vás nie je sestrička, musíte to všetko zvládnuť sama či s&nbsp;partnerom. Perfektné je, že v&nbsp;Antolskej nás naučili prvú pomoc, umelé dýchanie pre bábätká. Vy ste v&nbsp;strese už pri tom učení, dúfate, že vám sa to nestane. O&nbsp;poviete si, že dieťa je naozaj zázrak, že to nie sú len slová z&nbsp;básne, pretože vy ten zázrak máte doma. A&nbsp;ja mám teraz doma dva zázraky. Romi študuje herectvo, je aktívna krasokorčuliarka a&nbsp;je úžasná. A&nbsp;teraz je tu Marína, ktorú Romi zbožňuje. Uvidíme, čo z&nbsp;nej bude, ale z&nbsp;oboch sa nesmierne teším a&nbsp;som za ne neskutočne vďačná.

Samozrejme. Vidieť dieťa nedýchať a&nbsp;ako ho musia oživovať, to je neuveriteľná situácia. Navyše mi dve deti zomreli. Som úzkostlivá, ale som s&nbsp;tým stotožnená a&nbsp;používam všetky zmysly, aby som vypozorovala, čo moje dieťa potrebuje, aký má problém. A&nbsp;beriem to tak, že úzkostlivé sledovanie bábätka mi pomohlo lepšie mu porozumieť aj bez slov. Každý plač či mrnknutie viem odlíšiť a&nbsp;priradiť k&nbsp;inej potrebe. Ale áno, som prehnane úzkostlivá. Niekedy ju obliekam, akoby bolo už vonku mínus desať, a&nbsp;potom sa na sebe smejem, že som to zase prehnala. Ale pracujem na sebe, aby, keď bude staršia, mala viac slobody. Spravila som to tak aj u&nbsp;Romi. Dnes je z&nbsp;nej samostatná jednotka a&nbsp;rieši svoj život bez pomoci. A&nbsp;som tu pre ňu vždy, keď ma bude potrebovať.

Čo by ste poradili mamičkám, ktoré majú práve teraz svoje bábätká v&nbsp;„náhradných bruškách“ – v&nbsp;inkubátoroch?

Toto sú situácie, keď vám nikto neporadí ani vás neupokojí, len priamo lekári na oddelení. Ak sa spýtate, povedia vám, ak sa nespýtate, nepovedia vám, lebo nebudú vedieť, čo neviete. Čiže moja rada je – veľa sa pýtať. Držím palce mamičkám a&nbsp;hlavne ich detičkám.

Veľa sa hovorí o&nbsp;bondingu, aký je dôležitý v&nbsp;začiatkoch spolužitia mamy a&nbsp;dieťaťa. Do akej miery ste ho mohli absolvovať pri svojich dcérach?

My sme ho vôbec nemohli absolvovať. Až keď neboli moje dcérky zaintubované, nemali kanyly v&nbsp;hlavičke alebo brušku, až vtedy sme mohli mať, my to voláme klokankovanie. Pri Maríne bolo úžasné, že keď mi spravili sekciu, moja lekárka Zuzka Nižnanská prišla ku mne a&nbsp;ukázala mi ju. Nemohla som ju mať síce na sebe, ale mohla som ju vidieť. To som predtým nezažila ani pri jednom z&nbsp;pôrodov. Bol to neskutočný pohľad, ako sa hýbala, aká bola energická. Bolo to krásne. A&nbsp;to celé spravil ešte výnimočnejším môj manžel, ktorý pre mňa a&nbsp;Marínu počas celej operácie hral na husliach. A&nbsp;tak sme to potom robili aj na oddelení, keď Marína plakala, vytiahol husle a&nbsp;hral jej hudbu, ktorú počúvala ešte „od bruška“. Rozhodli sme sa, že skladby, ktoré ju upokojujú aj doma, vydá Viliam na sólovom CD.

Marínu už máte doma, ale niekoľko týždňov bola v&nbsp;inkubátore. Ako často ste mohli byť s&nbsp;ňou? Ovplyvnili kovidové opatrenia aj váš pobyt v&nbsp;nemocnici?

Boli sme s&nbsp;ňou, ako najviac sa dalo. Viliam chodil, samozrejme, do práce, do filharmónie, hral koncerty, ale pomedzi to sme vždy išli spolu a&nbsp;boli s&nbsp;ňou. Raz som sa spýtala sestričky: My sme tu asi dlho, že? A&nbsp;ona sa tak pekne usmiala a&nbsp;povedala, že áno. A&nbsp;ja že takto dlho tu rodičia nebývajú? A&nbsp;ona mi povedala, že: No... nie. (Smiech.) Kovidové opatrenia boli prísne, všetko sme si museli dezinfikovať, aj vlasy, aj rúško… Postupne sa to zmierňovalo, ako sa jej stav zlepšoval a&nbsp;mohla ísť na oddelenie, kde sme už mohli byť stále pri nej. A&nbsp;potom prišla správa, že zajtra si ju beriem domov...

Spomeniete si, čo ste prvé urobili?

Zuzka a&nbsp;Viliam: Snažili sme sa všetko vopred pripraviť a&nbsp;po príchode bolo veľa túlenia, vlastne je to tak stále. V&nbsp;inkubátore bola dlho izolovaná a&nbsp;bolo to veľmi ťažké nemôcť ju zobrať do náručia. „Bonding“ si teraz vychutnávame obaja permanentne. Túlenie a&nbsp;blízkosť, hladkanie. Tu už nám nepípajú prístroje, nemá sondu do žalúdka a&nbsp;infúzie. V&nbsp;postieľke máme senzor pohybu a&nbsp;to je veľká pomoc. Marína je bojovníčka a&nbsp;náš zázrak.

Aká je Marína bábätko? Dáva vám v&nbsp;noci zabrať? Vstáva k&nbsp;nej aj ocko?

Zuzka: Marína je veľmi vnímavá a&nbsp;krásne reaguje, pýta si jednoznačne to, čo potrebuje. Stále sa musíme usmievať, ako už vie, čo príde po prebaľovaní, a&nbsp;ak jej náhodou na chvíľku zmeníme jej priority, tak sa vie nádherne ozvať. Po narodení nemala sací reflex, ale nevzdali sme to a&nbsp;veľmi nám pomohli aj v&nbsp;nemocnici.

Viliam: Má svoj režim a&nbsp;aj v&nbsp;noci si ju užívame spoločne. Akurát ja mám ťažší spánok a&nbsp;Zuzanka sa na mne baví, ako mi občas trvá prebrať sa. (Smiech.) Ale ten pocit, keď si Marínu potom pritúlim... To je naša chvíľka a&nbsp;nevymením ju za nič.

Predčasniatka sú spravidla menšie ako donosené deti. „Dobehla“ už Marína tento deficit? Nebáli ste sa s&nbsp;ňou manipulovať, keď vám ju dali domov?

Zuzka a&nbsp;Viliam: Marína sa narodila s&nbsp;miernou fetopatiou, čo je v&nbsp;prípade diabetu štandardné. Takže bola síce drobná, ale bacuľatá. V&nbsp;nemocnici, keď mala kanyly, sondu do bruška, monitor dychu a&nbsp;pulzu... to bol obrovský rešpekt a&nbsp;boli sme obaja v&nbsp;istom napätí. Ale pomohli nám lekárky aj sestričky v&nbsp;JVSN aj na jiske a&nbsp;doma si našu princeznú vychutnávame naplno. Už nie je čas na obavy.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/celebrity/zuzana-haasova-najuprimnejsom-rozhovore-som-uzkostliva-mama-desim-tejto-veci">Fotografie Zuzany nájdete v galérii &lt;&lt;&lt;</a>

Už s&nbsp;ňou chodíte na prechádzky a&nbsp;stretávate sa s&nbsp;rodinou alebo je ešte všetko veľmi opatrné a&nbsp;izolované?

Zuzka: Na prechádzky chodíme radi, aj do mesta, ale vyhýbame sa davom. Zatiaľ musíme Marínu izolovať, kým jej imunitný systém nebude fungovať naplno. S&nbsp;rodinou sa stretávame, ale skôr vonku, návštevy ešte neprijímame. Na všetko je čas. Naše decká by chceli kočíkovať, ale zatiaľ môžu len z&nbsp;diaľky. „Škôlkárske“ choroby sú najhoršie. A&nbsp;rúško je vždy podmienka.

Viliam: Zuzanka ani neukazuje Marínu cudzím ľuďom, ak sa chcú pozerať do kočíka. A&nbsp;pred nami, ktorí žijeme v&nbsp;spoločnej domácnosti, je vďaka materskému mlieku ochránená. Zuzka by chcela dojčiť hádam aj desať rokov. To je najväčšia láska. (Úsmev.)

Ako často chodíte s&nbsp;Marínou na kontroly či vyšetrenia?

Viliam: Marína má tých kontrol viac, bude pod drobnohľadom ešte pár rokov. A&nbsp;Zuzanka tiež. Popri všetkých zdravotných komplikáciách mám doma jedno krásne bacuľaté bábo a&nbsp;nádhernú usmiatu ženu. Čo môžem chcieť viac.

Je Marína pod väčším drobnohľadom pre svoj skorý príchod na svet?

Zuzka a&nbsp;Viliam: Okrem bežných kontrol u&nbsp;detskej lekárky absolvujeme aj neonatologickú poradňu a&nbsp;navyše rôzne odborné vyšetrenia, ktoré súvisia s&nbsp;predčasným pôrodom. Obaja sme v&nbsp;strehu, ale doma je pohoda. Marína s&nbsp;nami rada tancuje a&nbsp;počúva hudbu. Jej oči hovoria vtedy za všetko.

Ako vnímate svojho partnera ako rodiča? V&nbsp;čom je možno „lepší“ ako vy?

Zuzka: Ako rodič je neskutočne starostlivý. Ale krásne sa stará aj o&nbsp;mňa. Nespomínam si, že by som niekedy mala takého úžasného partnera. Veľmi mu za to ďakujem, aký je citlivý, ako s&nbsp;ňou chce byť, ako k&nbsp;nej nemá problém v&nbsp;noci vstať. A&nbsp;aj za to ho veľmi milujem.

Viliam: Zuzanka je úžasne citlivá, nežná a&nbsp;láskavá. Rozozná okamžite všetko, čo Marína potrebuje. Ten šiesty zmysel má neskutočný. A&nbsp;neviem, kde si vymieňa baterky, ale ja jej nestíham. A&nbsp;to hlavne v&nbsp;noci. (Smiech.) Marína má svojho milujúceho anjela a&nbsp;ochrancu a&nbsp;ja sa pri nich roztápam. Trávime veľa času spolu a&nbsp;užívame si aj jeden druhého. Vlastne Marína do toho zapadla dokonale.

Za čo ste si navzájom najviac vďační po prvých týždňoch v&nbsp;spolužití s&nbsp;Marínou?

Zuzka: Som vďačná za to, že mi ukázal, že o&nbsp;mňa stojí a&nbsp;že mám pocit, že som konečne našla muža, pri ktorom cítim, že som doma. Tam, kde je pohoda, dôvera, láska, základňa, porozumenie, kde sa rozprávame aj o&nbsp;nepríjemných tabu témach.

Viliam: Som vďačný za jej lásku a&nbsp;nehu a&nbsp;pozornosť. Je to obdivuhodná žena, ktorej sa neviem nabažiť. Môj priateľ, moja milenka a&nbsp;manželka. Môj anjel. Takú užasnú milujúcu ženu a&nbsp;matku som ešte nevidel. Je moja jedinečná.

Čo bolo pre vás doteraz najťažšie, odkedy je Marína s&nbsp;vami?

Zuzka: Pre mňa bolo najťažšie, keď Marína dostala v&nbsp;inkubátore baktériu. Vtedy som sa strašne bála a&nbsp;aj sme obaja doma veľmi plakali, pretože sme mali obrovský strach. Našťastie, jedna pani doktorka nad ňou akoby bdela a&nbsp;z&nbsp;výsledkov testov zbadala, že jej táto baktéria hrozí, a&nbsp;celé to akoby predbehla a&nbsp;to jej veľmi pomohlo. A&nbsp;teraz, keď ju máme doma, sú pre mňa najhoršie chvíle, keď mi zapípa monitor dychu, že Marína prestala dýchať. Našťastie, už sa to nedeje tak často a&nbsp;náš zázrak sa dostáva do formy.

Viliam: Najťažšie a&nbsp;najkrajšie zároveň... keď som dohral na chodbe pri pôrode a&nbsp;Marínu viezli v&nbsp;inkubátore na oddelenie. Radosť, že žije, ale nemohol som sa jej dotknúť a&nbsp;objať ju. Potom ma pustili na oddelenie a&nbsp;Zuzanka ešte nemohla byť so mnou, keďže bola po operácii. A&nbsp;potom boli najťažšie momenty, keď sme pri nej nemohli byť stále. Teraz je už Marína s&nbsp;nami a&nbsp;za to som vďačný všetkým lekárkam a&nbsp;sestrám, ale v&nbsp;prvom rade mojej milovanej Zuzanke.