Už na prvý pohľad bolo jasné, že v byte žije človek so širokými záujmami. Na stenách viseli jeho obrazy, divadelné bábky, na stole mal šijací stroj, v obrovskom akváriu plávali dravé rybky a veľký priestor zaberalo aj terárium s veľhadom kráľovským. „No poď, Artuš,“ prihovoril sa Vladimír Obšil hadovi a pohladil ho po hlave. Priznal, že svojho exotického spolubývajúceho už nenechával liezť po byte. Keď si ho priniesol z obchodu domov, vliezol mu dokonca do postele.
FOTO S HADOM NÁJDETE VO FOTOGALÉRII.
Herec, ktorý choval aj papagáje, sa dokonca o svoju divadelnú šatňu vtedy delil s veľkou živou korytnačkou, ktorá „vystupovala“ v predstavení Arkádia. „Dočasne sa o ňu starám a vďaka nej tam vlastne účinkujem. Podávam ju kolegom na javisko spoza opony…“ povedal s úsmevom.
Divadlo bolo pre neho vzácne. „Som rád, že sa ma neboja obsadiť a tolerujú môj problém,“ povedal nám. O ochorení hovoril veľmi otvorene: „To, že mám Parkinsonovu chorobu, mi došlo, keď som nevedel otvoriť a zatvoriť plastovú fľašu, zaviazať si šnúrky na topánkach a uviazať kravatu. Denne musím brať lieky, aby rýchlo nepostupovala. Bol som na tom aj horšie.“
Vladimír Obšil si myslel, že spúšťačom ochorenia mohlo byť aj extrémne vyčerpanie, ktoré zažil pred rokmi, keď skúšal podnikať.
Herec v tom čase žil sám, jeho rodičia aj brat sa odsťahovali do Česka a tak mu rodinou boli kolegovia, ktorí mu rozumeli. Keď ho prepadli depresívne nálady s tými najhoršími myšlienkami, bol rád, že sa môže kedykoľvek vybrať do divadla alebo mal komu aspoň zatelefonovať. „Zavolal som Gabike Dzuríkovej, že sa cítim zle a už to nemôžem vydržať. A ona mi na to: Vlado, prosím ťa, otvor si okno, nadýchni sa… Nestihla dopovedať a ja som dokončil: A vyskoč! Obaja sme sa v tej sekunde smiali!“, povedal nám.
Aby mal čierne myšlienky čo najmenej, snažil sa stále niečím zamestnávať: „Ušil som si župan,“ prekvapil nás. Šil, maľoval obrazy, točil videá pre spoločnosť, ktorá bojuje proti týraniu detí z detských domovov, pomáhal v divadle s archívom fotografií, chodil do opery, zaujímal sa o históriu, fotografoval kolegov, kvety…
Zlé pocity mu pomáhal zahnať aj jeho tichý spoločník, had Artuš. „Pohladím ho a len si tak s ním posedím. Upokojí ma to, zabudnem na chorobu. Zvieratá majú takú moc, napríklad aj kone alebo psy. Aj to je terapia,“ povedal.
Pri otázke, ktorý je najobľúbenejší citát z inscenácie, dlho nerozmýšľal: „Neceníme si to čo máme, kým to máme. Až keď o to prídeme, celí zúfalí hľadáme svoj stratený poklad, ktorý sme mali za nič, kým sme ho mali. To je Shakespeare.“
Celý rozhovor si prečítajte TU.
FOTO Z BYTU VLADIMÍRA OBŠILA SI POZRITE VO FOTOGALÉRII.
