Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Keď začal pred šiestimi rokmi Tamarin (33) manžel, fotograf Branislav Šimončík, pracovať v Portugalsku, bol často dlhé týždne mimo domova. Kampaní a módnych fotení v zahraničí bolo rokmi čoraz viac, a tak v polovici minulého roka začali cítiť, že to nie je najideálnejší model spolužitia. Rozhodli sa, že sa do Lisabonu presťahujú všetci, aby bola rodina viac pokope.

Tamara pred pár dňami pricestovala na Slovensko, tak sme sa jej opýtali, či naozaj vidí svojho muža, ktorý fotí aj pre portugalskú verziu prestížneho časopisu Vogue, viac. So smiechom povedala: „Stále veľmi veľa pracovne lieta. Sú mesiace, keď je aj dva-tri týždne mimo nášho lisabonského domova. Ale malo by sa to už pomaly zlepšiť...“

Má vám kto vtedy pomôcť?

- Nedávno bol u nás napríklad môj svokor, ktorý mi pomohol strážiť Emilku, keď som potrebovala pracovať a absolvovať dôležité stretnutia. Najvzácnejšie chvíle sú, keď sme všetci spolu, ale naučila som sa fungovať aj sama.

Cítite sa v Lisabone bezpečne?

- Za lisabonským mostom Vasca de Gama, ktorý je mimochodom najdlhší most v Európe, je Lisabon trošku nebezpečnejší, ale náš byt sa nachádza v časti, kde je to absolútne bezpečné. Navyše tam ani veľmi nechodia turisti, je to tichá, pokojná štvrť. Určite však môžeme ísť s Emilkou na prechádzku hoci aj večer do centra. Domáci sú veľmi pracovití, pokorní a priateľskí, od mužov necítim žiadne sexistické narážky, skôr sa stretávam s galantným kamarátskym správaním – otvoria mi dvere alebo pomôžu s taškami, keď vidia, že nesiem vodu. Pitnú vodu si totiž musíme kupovať. Napriek tomu, že Slovensko mi je najdrahšie, v Portugalsku sa cítim veľmi príjemne.

Čo je vám z portugalskej kultúry blízke?

- Vždy budem Slovenkou, nech budem kdekoľvek, nemám pocit, že by som chcela preberať cudziu kultúru ani splynúť s ňou. Ale jedna z vecí, ktorá sa mi na Portugalcoch páči, je to, že vedia problémy a vyhrotenejšie situácie riešiť s chladnou hlavou a pritom neuveriteľne láskavo. Za všetky jeden príklad: Pred kostolom stojí babička s malým psíkom na vôdzke. Odrazu pribehne veľký pes a zaútočí ne naň. Babička berie rýchlo psíka na ruky, tvorí sa okolo nej hlúčik ľudí, ktorí pribiehajú na pomoc. Zjaví sa majiteľ veľkého psa. Čakám, že sa začne hádka a krik. Namiesto toho babička objíme pána, ktorý sa veľmi ospravedlňuje a hladká jej psa, potom dohovorí tomu svojmu a spoločne odkráčajú.

Sú skrátka menej zamračení ako my?

- Sú viac trpezliví, empatickí, možno i viac zdvorilí voči okoliu. Vojdem do mäsiarstva, kde ma víta usmiaty pán, a keď pochopí, že neviem po portugalsky, aspoň mi zaspieva počas toho, ako odblaní a nakrája mäso. Nevidím zachmúrené tváre, tak ako sa mi to stáva doma. Pritom to nie je viazané na to, že by si žili vo väčšom blahobyte. Mali výraznú finančnú krízu, ich platy sú niekedy nižšie ako u nás alebo veľmi podobné. Je však pravda, že potraviny sú oveľa lacnejšie. Kilo hovädzieho mäsa kúpim za štyri eurá. Mám rada ich malé lokálne obchodíky, kde predavači poznajú svojich zákazníkov...

… aké boli u nás kedysi?

- Áno, je príjemné, keď vás napríklad poznajú v pekárstve alebo zelovoci. Medziľudský kontakt je oveľa intenzívnejší. Ani osamelosť u starších ľudí nie je taká výrazná ako možno u nás. V našej štvrti býva veľa mladých rodín, ale aj veľa seniorov. Starších ľudí vídam v parku, hrajú spoločenské hry, každý štvrtok majú dokonca literárny krúžok. Zíde sa aj štyridsať ľudí, nahlas čítajú z knihy a diskutujú o nej. Sú radi, keď sú užitoční. Ľudia si aj vypomáhajú. Vídam veľa oznamov typu: Som staršia pani, rada sa vám postarám o malé dieťa. Napriek tomu, že žijú v meste, mestská anonymita je potlačená. Je to aj preto, že žijú viac na uliciach, umožňuje im to príjemná klíma. Cítiť tam skrátka viac ľudského tepla – niečo vám spadne a niekto hneď pribehne, aby vám to podal.

S cudzincami teda nemajú problém? Pýtam sa preto, že na Slovensku ešte stále rezonuje prípad Henryho Acordu z Filipín, ktorého u nás na ulici na smrť dokopal muž z Dunajskej Stredy.

- Nečítam dennú portugalskú tlač, takže to nedokážem úplne objektívne zhodnotiť, ale osobne nemám nepriateľskú skúsenosť. Lisabon je multikultúrnejší ako Bratislava, pretože sa doň prisťahovalo v poslednom období veľa ľudí z európskych metropol, ale aj pôvodne žijúcich v bývalých portugalských kolóniách, ktoré boli v minulom storočí zrušené. Tvár Lisabonu sa posledné roky veľmi razantne mení. Celé ulice, ktoré boli ešte prednedávnom opustené, napríklad vo veľkom skúpili Číňania…

Keď už hovoríme o rôznych kultúrach, je o vás známe, že zbierate na Slovensku ľudové kroje a podobný projekt ste rozbehli aj v Portugalsku. Ako sa pozerajú domáci na to, že práve cudzinka sa snaží uchovávať ich tradície?

- V Portugalsku kroje nezbieram, iba ich vyhľadávam a dokumentujem. Mám k dispozícii tím, ktorý sa vytvoril pri časopise Vogue. Musela som presvedčiť, že môj projekt má zmysel a oplatí sa naň vyčleniť financie. Nedávno sme výsledky prezentovali aj na medzinárodnej konferencii v Lisabone a veľmi sa páčil. To ma teší.

A bežní Portugalci, ktorých oslovujete na vidieku?

- Sú ústretoví, páči sa im, čo robíme, ale je ťažké nájsť ľudí, ktorí sa komplexne venujú pôvodným krojom. Je to detektívna práca. Podarilo sa mi napríklad vypátrať jediný exemplár stopäťdesiatročných ženských tradičných šiat, ktoré boli v Portugalsku kedysi zakázané. Pripomínali totiž moslimskú burku a namiesto priezoru mali vpredu dokonca akýsi dlhý chobot, cez ktorý žena prakticky nevidela. Je pre mňa zaujímavé tiež objavovať tradičné odevy, ktoré boli určené pre rôzne povolania, aké u nás ani nepoznáme. Napríklad zberači rias mali širokú škálu „krojov“.

Keď sa povie Vogue, mnohým ľuďom sa možno vybaví aj film Diabol nosí Pradu. Inšpiráciou pre hlavnú postavu despotickej šéfky módneho časopisu bola Anna Wintour. Ako sa teda pracuje pre Vogue?

- Značka Vogue otvára dvere a prakticky akákoľvek tvár považuje za prestíž ocitnúť sa v ňom. Šéfka portugalského Vogue Sofia Lucas je empatická a ľudsky veľmi krásna žena, s ktorou som si porozumela. Je však pravda, že jej môžem napísať esemesku aj o druhej ráno a o pár minút mi odpovie. Práca je tam postavená na prvé miesto a rodina sa tak trochu prizerá.

V tomto momente sa vraciame k začiatku nášho rozhovoru. Váš rozlietaný manžel aspoň plne chápe, že aj vy môžete byť vyťažená.

- Brani má pre moju prácu pochopenie a je zvyknutý, že keď Emi zaspí, začína sa pre mňa intenzívny čas pri počítači. Aj preto sa podarilo dopísať román Pendleri, ktorý vyjde na jeseň tohto roka. Začiatkom budúceho roka sa opäť vraciam do Ústavu svetovej literatúry a v odvetví pôvodných slovenských krojov máme taktiež v rozbehu jeden veľký projekt. Spoločný rodinný čas je pre nás veľkým darom, ale aj ten si človek musí zaslúžiť.