S manželom, fotografom Branislavom Šimončíkom a dcérkou žijete dlhodobo v Lisabone. Koniec roka ste strávili na Slovensku. Netúžili ste tu už ostať nastálo? Chcelo sa vám odísť?
Tentokrát sa nám odchádzalo z Lisabonu trošku ťažšie. Keďže tento rok budem tráviť kvôli dokončeniu doktorandského štúdia a ďalším projektom na Slovensku viac času v lietadle, lúčila som sa s citrónovníkmi pod domov s vedomím, že mi opäť nastáva pendlerské obdobie, teda intenzívnejšie obdobie na cestách. Domov mám len jeden, táto téma je u mňa uzavretá už od čias štúdii v zahraničí. Mimo domova si však človek ešte viac uvedomuje kde sú jeho korene.
Nemáte na Slovensku pocit, že vás to ťahá do Portugalska a naopak, keď ste tam, ťahá vás to zasa domov?
Samozrejme, istá dvojdomosť prináša i ľútosť za miestom, kde človek práve nie je. Na druhej strane, vnímam to ako isté obohatenie. Zmena prostredia a ľudia, ktorí ma v oboch krajinách obklopujú, sú úžasní a som vďačná, že môžem nachádzať na cestách inšpiráciu a zadosťučinenie. Pravdou však je, že Portugalsko mi ponúklo pracovné možnosti v odvetví, ktoré ma baví, viac ako som kedy mohla predpokladať. Veľmi sa teším sa z práce na knihe v rámci projektu Back to the roots, výskumu socio-historického vývoja tradičného odevu a semiotiky portugalských krojov.
Tamara Šimončíková Heribanová o živote v Lisabone: Vojdete do obchodu a predavač vás šokuje...
Lisabon nie je prvou skúsenosťou života v cudzine. Študovali ste žurnalistiku vo Viedni a germanistiku v Utrechte. A začali ste už rakúskou strednou školou. Táto etapa života vás zrejme veľmi ovplyvnila, pred Vianocami ste vydali knihu Pendleri, o tom, ako ste sa po otvorení hraníc ocitli v cudzom svete. Prečo práve teraz?
V rámci osobných mét nikdy nefigurovala kvantita, ale kvalita. Určite sa veci dajú stále vylepšovať, ale v tvorbe je dôležité vedieť vec ukončiť a posunúť sa ďalej. Pendlerov som písala rok, možno dva, potom som rok text prepisovala. A skoro rok sme sa venovali s Mikinou Dimunovou vizuálu knihy a s editorkou Natašou Holinovou finálnej verzii textu. Je to veľmi osobná próza, nikam som sa neponáhľala. Román vyšiel po štyroch rokoch a je v ňom zachyteného mnoho z kategórie odžitého. Roky som pociťovala chuť zdielať skúsenosť mnohých s otvorením hraníc a následným dennodenným dochádzaním do susednej krajiny. Mnohé sa zmenilo, mnohé patrí už len do spomienok a histórie každého jedného, ktorý ukazoval dvakrát denne cestovný pas. Príbeh sa však odohráva v súčasnosti, kedy je charakter pohraničného pásma úplne iný ako v čase, kedy som bola školáčkou sediacou v rakúskej školskej lavici.
Náhly ZVRAT v živote Sajfovej ženy. Už to nebude také ako predtým
Je to naozaj veľmi osobná spoveď, ktorá môže byť pre mnohých šokujúca - píšete o tom, ako deti pašovali cigarety, brali drogy, klamali rodičov, že študujú, pritom boli dávno zo školy vyhodení, falšovali diplomy a dostávali za ne autá. Spomínate aj prostitúciu a utajené tehotenstvo. Ako ste sa s tým vysporadúvali?
Mnohé skutočnosti sú opísané na základe skúsenosti, i keď z veľkej časti z pozície pozorovateľky. To, o čom píšem v Pendleroch bola skutočne dennodennosť mnohých, treba však povedať, že mnohí sa s témou drogovej závislosti, mikrozločinectva či výraznejších podvodov nestretli. Je to dôležitý výsek, ale nie celok. A konkrétne k vašej otázke, v danom čase som sa s vecami, ktoré som ako štrnásť, päťnásťročná prežívala, vysporiadavala prehnanou striktnosťou, denným športovaním, útekom do sveta kníh, štúdiom, a asi i samotárskym spôsobom života. Ako štrnásťročná som začala bývať vo Viedni, keďže som mala školu aj v sobotu a fyzickú absenciu rodičov som nevyužívala spôsobom rozpustilým, nekontrolovateľným, práve naopak. Ak by som to mala zjednodušene vyjadriť, bola som tínedžerka, ktorá sa upäla na štúdium, poznanie a možno i prepiatu sebakritiku.
Poviete pravdu, ak sa opýtam, či ste počas štúdií na strednej škole skúsili so spolužiakmi drogy?
V mojom prípade sa vyslovuje ľahko, nakoľko som nemala počas štúdií na strednej škole osobnú drogovú skúsenosť. V knihe však nepíšem o skúšaní drog. Píšem o drogovej závislosti, ktorá dohnala niektorých do balansovania medzi životom a smrťou. Píšem o dospievaní plnom skladačiek pervitínu, o strate kontaktu s dôležitými normami, ktoré potrebuje azda každý z nás.
Bola situácia, keď ste to chceli skúsiť?
Bolo viacero situácií, kedy som veľmi výrazne cítila, že s touto témou sa nemôžem zahrávať ani len v teoretickej rovine. V mojom okolí, je niekoľko ľudí, ktorí si prešli drogovou závislosťou a následným liečením. Som na nich hrdá a viem aké ťažké to v živote mali a ako nesmierne komplikované bolo prekonať v sebe túžbu po prchavom zjednodušení bytia pomocou omamných látok. Keď som nedávno sedela ako porotkyňa v štvrtom ročníku celoslovenskej súťaže Nebuď otrok drog, do ktorej bolo prihlásených vyše osemsto prác, cítila som, že upozorňovanie na túto pálčivú tému je aj dnes mimoriadne dôležité.
Moderátorka TA3 vyhodená pre Pallovú: Hnevá ma prístup, že s PENIAZMI môžeš všetko
Hovorili ste o tom s rodičmi? Priznali ste, čo všetko sa deje spolužiakom alebo ste radšej mlčali?
V románe Pendleri sa v spomienkach hlavného hrdinu Martina objavuje nielen jeho láska z mladosti, nezvestná Anna, ale Martin spomína aj na momenty s jeho vtedajšími najlepšími priateľmi, so súputníkmi na trase Bratislava – Viedeň. Ide o jedno kupé, z ktorého polovica užívala tvrdé drogy. Samozrejme, že čitateľ sa zaujíma o autobiografický rozmer, nakoľko je autorov život pretavený do príbehu, ale je to próza. Kniha nesie veľmi veľa zažitého, mnohé skutočnosti sú však prepojené na fabulu. Pochopiteľne, nedovolila by som si vykresliť časopriestor inak ako si ho pamätám, alebo ako mi ho pomohli zrekonštruovať ľudia, s ktorými som sa radila. Ale tak ako som sa stretla v mojom okolí s ľuďmi, ktorým vypadávali obálky s pikom, keď sa hrabali v školských ruksakoch, tak som poznala aj mnoho študentov, ktorí mali skvelý prospech a nezúčastňovali sa na veciach, ktoré sú opísané v Pendleroch. Mnohí z nich sú dnes úspešní Slováci, ktorí vďaka štúdiu v zahraničí môžu bez problémov pracovať v medzinárodných tímoch na vysokých postoch. S rodičmi som sa rozprávala o mnohom, niektoré otázky však prišli práve po prečítaní tejto knihy.
Ako si spomínate na svoje rakúske krízy? V knihe hovorí jedna z hrdiniek, že sa na vás pozerali Rakúšania medzi prsty, ako na menejcenných.
Situácia, keď sme začali chodiť do základnej školy v Kittsee bola určite pre mnohých nepríjemná aj vzhľadom na to, že mnohí Rakúšania mali v tom čase predsudky, ale i negatívne skúsenosti s ľuďmi prichádzajúcimi zo Slovenska. Nie náhodou boli v tých rokoch v mnohých rakúskych obchodíkoch dvojjazyčné cedule vo výkladoch s textom Slováci, prosím nekradnite. Navyše, Rakúšania sledovali politické dianie v susednej krajine, vedeli čo so sebou nesie éra mečiarizmu. Otvorene sa hovorilo o mafiánskom štáte, kde sa k moci dostali mnohí, ktorí, nectili ani len základné mravné cnosti.
Čo bolo najhoršie? Naučiť sa nemecky, zapadnúť do triedy, zvládnuť učivo, odolávať alkoholu, drogám alebo hanba za slovenský pôvod?
Keď to formulujete takto, znie to pomerne dramaticky, ale opodstatnene. Štúdium vonku však prinieslo aj veľa dobrého, stretla som skvelých pedagógov, dodnes mám dobré vzťahy s mnohými bývalými spolužiačkami. Určite som vďačná za všetko, čo mi toto obdobie prinieslo. Možno by som však z dnešného pohľadu robila niektoré veci inak.
V knihe píšete, že Slovenky študujúce v Rakúsku prestali používať príponu -ová. "Tá koncovka bola po prekročení hraníc záťažou, príčinou potupy." Aj vy ste boli Tamara Heriban?
To je jedna z vecí, ktorú by som robila z dnešného pohľadu inak. Áno, maturitné vysvedčenie z viedenského gymnázia, aj jeden z vysokoškolských diplomov mám s priezviskom bez koncovky – ová. V knihe som sa tejto téme venovala podrobnejšie. Dnes chápem tú absurditu, v tom čase mi to prišlo prirodzené v rámci akejsi naivnej túžby po zapadnutí. Až v čase na výške som v tomto smere absolútne precitla a pochopila, že to odkiaľ pochádzam je dar, že môžem byť hrdá na svoju slovanskú, slovenskú krv a že nemám mať potrebu asimilovať sa naplno za hranicami, ale prezentovať rodnú krajinu v najlepšom svetle ako sa len dá. Som hrdá na to, že som Slovenka a aj keby som v budúcnosti mala žiť mimo Slovenska, budem vždy Slovenkou s celým diapazónom národnej svojráznosti, ktorý je s mojou osobou spätý.
Hovorili ste niekedy s rodičmi o tom, že to bol z ich strany veľký risk? Môžete dieťa akokoľvek vychovávať a viesť, ale tínedžer ostane tínedžerom, chce experimentovať, môže skĺznuť.
Boli deti, ktoré toto životné poznanie pretavili do samých pozitívnych vecí, dnes im dospievanie v zahraničí umožnilo kvalitnejšie a efektívnejšie fungovanie doma i vonku. Potom som sa stretla s osudmi detí, ktoré dospievanie možno i na základe akéhosi vykorenenia zvládali ťažšie, prepadli závislostiam, klamstvám, ktoré ich doviedli do veľmi nepriaznivých situácii. Otázne je, či by k týmto dopadom nedošlo aj keby chodili na školu v mieste ich bydliska.
V knihe je aj šokujúca pasáž o tom, ako študenti vykopávali kosti na slovenskom cintoríne a predávali ich v Rakúsku medikom. Je to pravda?
Poznala som chalana, ktorý si s partnerkou takýmto spôsobom privyrábali. Tú pasáž som v knihe niekoľkokrát vyhodila a následne vrátila späť. Veci tohto typu v knihe by som si nikdy nedovolila napísať, ak by to nebola skutočnosť.
Je niečo, čo dnes s odstupom času ľutujete? - Keby ste mohli vrátiť čas, ostali by ste radšej doma na škole?
Je asi úplne jedno čo si dnes myslím, že by bolo lepšie pre môj život. Nezmením, čo som prežila, toto obdobie prinieslo mnoho dobrého a samozrejme aj veci, ktoré som mohla aspoň takýmto spôsobom spracovať, po rokoch, literárne. Vo všeobecnosti však asi vôbec nič neľutujem, jediné čo môžem, je byť vďačná za všetko čo môžem prežiť, byť zodpovedná voči svetu naokolo a ak sa stane chyba, poučiť sa z nej a snažiť sa byť prínosom pre seba a okolie.
Máte pocit, že ste dospeli rýchlejšie ako bolo treba?
Neviem to porovnať, nakoľko osobná skúsenosť je neprenositeľná a neporovnateľná s niečím čo som nezažila. Určite som musela riešiť mnohé situácie v ktorých som sa nachádzala v inej pozícii ako povedzme rovesníci, ktorí sa tak skoro neosamostatnili. V štrnástich rokoch sa presťahovať do cudzieho veľkomesta a zastávať v mnohom úlohu rodiča, bolo skúsenosťou, ktorá ma oslabila, ale aj veľmi posilnila.
Vo veľkolepom šatníku Márie Vaškovičovej. V róbach z Krištáľového krídla má odložené spomienky
Ako sa s odstupom času pozeráte na rozhodnutie svojich rodičov?
Moji rodičia mi dali veľa lásky, podpory, venovali sa nám so sestrou najlepšie ako vedeli a som im za mnohé vďačná. Myslím si, že tak ako rodičia ostatných stoviek detí, ktoré pendlovali za štúdiom, bolo ich rozhodnutie spojené s obetou a úprimnou snahou umožniť dieťaťu to, čo považovali za najsprávnejšie. Nerada hovorím o osobných veciach, nehovorím často ani o mojej rodine, ale myslím si, že silné puto, ktoré sme mali a máme bolo základom i príčinou toho, že som mnohé prekážky prešla bez vedľajších účinkov.
Myslíte si, že práve vďaka tomu, že vás rodičia -posunuli tak skoro za hranice, sa dokážete bez problémov udomácniť v zahraničí?
Bez problémov sa dokážem udomácniť v zahraničí len keď nestrácam kontakt s domovinou. Tento rok budem pracovať na viacerých projektoch aj na Slovensku a je pre mňa dôležité sledovať dianie doma a byť činorodá aj v krajine, odkiaľ pochádzam.
Máte v mame a otcovi bútľavú vŕbu, ktorej sa môžete zveriť?
Máme dobrý vzťah plný dôvery a keď sa potrebujem o niečom poradiť alebo sa zdôveriť, určite sú mi v tomto zmysle veľkou oporou.
Deti sa zvyčajne kriticky pozerajú na rozhodnutia svojich rodičov, pochopia ich až vtedy, keď majú vlastné deti. Je to tak aj u vás?
Som im predovšetkým vďačná, že mi umožnili ísť cestou, ktorú som si zvolila. Rodina bola pre oboch vždy mimoriadne dôležitou v koncepte ich bytia, v mnohom boli obetaví, vždy sa na nich dalo spoľahnúť.
Je síce iná doba, ale deti stále potrebujú do istého času ochranu domova. Po tom, čo ste zažili ako priveľká sloboda a neznámy svet zničili niektorým spolužiakom život - dáte Emilku študovať na základnú či strednú školu do cudziny?
Neviem čo sa v našom živote bude diať o dva, tri roky, už vôbec nie čo bude o desať rokov. Myslím, že najdôležitejšia je v živote láska. Pre mňa to vôbec neznie ako klišé, ale ako základný princíp.
V knihe sa objavuje aj dvojica, ktorá má problémy, pretože žena je posadnutá svojou prácou. Váš manžel veľa pracuje, fotí pre Vogue, vy ste tam tiež rozbehli svoj projekt Back to the roots, o miestnych krojoch a máte aktivity aj na Slovensku. Nie je príbeh knižnej dvojice tak trochu skrytým signálom manželovi, aby ste zvoľnili?
Určite nie. Skryté signály v tomto smere nevysielam. Ak je niečo, čo ma ťaží, hovorím o tom otvorene. Netvrdím, že spôsob života, ktorý vedieme, je ľahký, ale obom nám dáva zmysel. A čo je vôbec dôležitejšie, ako dennodenné nachádzanie zmyslu života a jeho napĺňanie?
- Týmto Alena Zsuzsová dostáva chlapov do kolien. Sexuologička to presne pomenovala
- Petra Vajdová si dopriala romantickú svadbu. Šaty ako princezná
- Alena Heribanová v otvorenom rozhovore: Moje slzy nikto vidieť nemusí
- NAJ z Krištáľového krídla: Nevesta Lajčáková-Hargašová, netradičná Sklovská a éterická Tureková
