kač

V&nbsp;deň, keď Vladimír Krčméry dostal infarkt, osobne pomáhal sýrskym utečencom v&nbsp;stanovom tábore v&nbsp;Kútoch. Rozlúčka s ním sa konala v&nbsp;bratislavskom Kostole sv. Vincenta de Paul. Silu prihovoriť sa verejne v kostole našla manželka aj všetky štyri deti profesora. Prečítajte si príhovory, ktoré vháňajú slzy do očí ale ukazujú profesora tak, ako ho poznali len najblilžší. Ako prvá predniesla príhovor manželka.

„Drahý môj manžel, dnes pri pozemskej rozlúčke s tebou a zároveň oslave tvojho narodenia sa pre večnosť ti chcem ešte povedať pár slov. Ďakujem pánu Bohu a&nbsp;tebe za viac ako 36 rokov manželstva, ktoré nám Pán doprial. Roky spoločného života počas ktorých sme stáli navzájom spolu pri sebe v šťastí ale aj v ťažkých chvíľach, v zdraví ale aj v chorobách,“ povedala vdova po profesorovi, čítajúc svoj príhovor. "Ďakujem pánu Bohu a tebe, za naše štyri spoločné žijúce deti, ktoré si mal tak rád. Ďakujem pánu Bohu a tebe za štyri nádherné vnúčatá, ku ktorým si si postupne vedome budoval krásny vzťah. Ďakujem pánu Bohu za tvoj život a za dobro, ktoré si do tohto sveta prinášal a bol si príkladom nielen pre nás v rodine ale aj pre mnohých ďalších. Dostal si od Pána veľmi veľa darov, ale nenechal si si ich len pre seba... Videl si vo svojom živote vo svete príliš veľa bolesti a utrpenia a snažil si sa ho vo veľkom umenšovať. Zodral si sa v&nbsp;službe iným. Ja som sa snažila vytvárať ti bezpečný prístav, kam by si sa mohol vždy vrátiť,“ povedala.

"Ďakujem za dar spoločnej púte do Lúrd v&nbsp;tomto roku. Neveril si, že to zvládneš. Ale bol si tam veľmi šťastný a čerpal si z toho až do tvojich posledných dní. Dnes sa ma viacerí z vás opýtali, či som si dala tabletky, že to tak zvládam. Môžem vám ukázať, aké tabletky mám v sebe. Je to ruženec z Lúrd, to bola naša posledná cesta, ktorá ho držala pri sile," vysvetlila a pokračovala: "Náhle si odišiel tam, kam všetci smerujeme a veľmi mi je ťažko. Ale s pokorou sa snažím prijať Otcovu vôľu. Prosím, prihováraj sa za mňa aj za celú našu rodinu u nebeského Otca." Na záver sa usmiala a uzavrela: "A prepáč mi, ty si vždy hovoril bez papierov, ale ja to dnes nedávam bez tohto papiera. S&nbsp;láskou tvoja manželka.“ Kostolom potom zaznel veľký potlesk a na ”tatu” zaspomínali aj jeho tri dcéry a syn. Čítajte na nasledujúcej strane.

"Tata. Vy ho poznáte ako profesora Krčméryho.Niektorí ako tučného profesora, ako sa rád predstavoval. V poslednej dobe sa mu veľmi páčilo hovoriť o sebe ako o tučnom hrochovi. Ale nie pigmejskom, to je malý hroch. On je ako veľký hroch nílsky, zdôrazňoval. Tata bol studnicou takýchto náhodných informácií. Vedel toho naozaj hrozne veľa, pamätal si aj tie najobskurnejšie veci. Mňa vždy zaskočilo, keď som niekam na Slovensku cestovala na výlet a on poznal každú, aj tú najodľahlejšiu dedinu aj laz. Ale to by bolo samozrejme málo. On poznal aj aký tam je kostol, kto tam je alebo bol farárom či kaplánom, a to najdôležitejšie - kedy tam idú autobusy. Keď som náhodou povedala ten približný čas toho, kedy sa z výletu vraciam, vždy sa zháčil a povedal mi: Ale tam tak predsa autobusy nechodia. A povedal presný čas na minútu, kedy by som mala doraziť. Ja som si to čítala pár minút predtým a nepamätala som si ho, on to mal v hlave desiatky rokov. 

"Keď bol mladý, pochodili s mamou a so zborom Kufríkovcov (mládežnícky chrámový zbor, pozn. red) celé Slovensko a až keď som bola dospelá, som sa dozvedela, že bol často mozgom presných pánovaní výletov tejto mládeže podzemnej cirkvi. Stretká boli tajné a tak nemohli ísť všetci spolu ako jedna skupina. Bolo treba vymyslieť, kedy ktorá skupina odkiaľ vyrazila, aby sa v konkrétny čas všetci stretli na odľahlej lúke, slávili spolu svätú omšu, zahrali si futbal a spievali."

Čo vyžadoval na Vianoce? Čítajte na nasledujúcej strane.

"O tatovi som sa celý život dozvedala takéto fascinujúce veci - na čom všetkom pracuje, kde všade bol, komu všetkému pomohol. On o sebe doma veľa nehovoril. Preňho bolo samozrejmé, že má niekoľko atestácií, že sa stal profesorov v netypicky mladom veku, že vyhral cenu Vedec roka - to som ja napríklad zistila len preto, lebo som čistila v obývačke vázy a jedna to mala na sebe napísané. Doma sa sústreďoval na iné veci - aby v nás budoval návyk modliť sa, aby sme sa naučili byť samostatnými, a najmä, aby sme sa nikdy neuzavreli len do seba, ale aby sme za každých okolností mysleli aj na tých, ktorí potrebujú pomoc, návštevu alebo iný prejav ľudskosti. 

"Vianoce sme len málokedy trávili bez nejakého hosťa, ktorý by bol inak sám. A po nedeľnej svätej omši sme vždy stihli navštíviť celé kolo starších a opustených príbuzných. Aspoň tri návštevy boli nevyhnutné predtým, ako sme si mohli sadnúť k nedeľnému obedu. Tam nás čakali štyri druhy soté, vietnamská polievka, ratatouille, ragú, kolienka alebo halászlé. Čokoľvek to bolo, muselo to mať špeciálny názov, ktorý ale nemusel nutne sedieť s tým, čo bolo na tanieri."

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

"Tata bol šibal, beťár a ostalo mu to po celý život. Pamätám si obdobie, kedy sme chodili spolu plávať. Nech sme viac vo forme. Až keď som sa ponorila s okuliarmi pod vodu, tak som videla, ako mu špičky prstov cupitajú po nerezovom dne. Na záver vždy s úsmevom na tvári hrdinsky vyhlásil: Preplávaný čas hodina tridsať. Čím bol tata starší, tým radšej chodieval na ryby. Kedysi vravieval, že rybári sú tichí blázni. Ale časom začal oceňovať, že pri rybárčení vládne všade pokoj. Teda pokiaľ niekto pri nahadzovaní nezamotá nylon háčikom o strom alebo nepokazí udicu. Určite nejedného z vás volal na rokovanie alebo podpisovanie dokumentov práve na Železnú Studničku. Miloval to tam a pre nás bude tento lesopark, tieto jazerá navždy spojené so zážitkami s ním. Tam sme hrávali ako deti futbal, tam nás učil šoférovať, tam sme opekávali, tam sme sledovali kraby, tam som zamotala prvú udicu ale aj chytila prvého pstruha. On by vedel, či to bol pstruh potočný alebo dúhový... Tam nás učil vychutnávať si slobodu a učiť sa zodpovednosti. A my sme to tam tiež milovali.

"Neviem, ako má človek zmestiť vzťah so svojím otcom do jedného príhovoru. Neviem ani ako vyjadriť život človeka takouto formou. Nieto ešte človeka, ktorý nikdy nestál ale stále túžil robiť niečo zmysluplné. Vy ste ho poznali ako lekára, kolegu, poradcu, mentora, šéfa, spolupracovníka, alebo toho profesora z televízie. Vo všetkých rolách, ktorých sa zhostil, bol nadpriemerný. Nemyslím tým dokonalý, to prirodzene nebol. Ale bol nadpriemerný. A on sa rozhodol, že on túto svoju nadpriemernosť bude vždy používať pre tých, čo to najviac potrebujú - pre chorých, pre chudobných. Pre deti z ulíc v Kambodži, ktoré najprv nikto nechcel liečiť na HIV, kvôli neperspektívnosti terapie. Dnes sú tieto deti dospelé... Pre obete zemetrasenia, ktoré na Haiti ostali bez infraštruktúry. Pre ľudí bez domova, ktorým pomáhal systematicky, ale vždy aj v danej chvíli osobne. Keby mohol, kedy mohol, dal by hneď všetko čo mal pri sebe, aj svoje sandále. Pre utečencov na hraniciach v Hegyeshalome (obec v Maďarsku, pozn. red.), za ktorými s tímom denne jazdili, po nociach ich ošetrovali a ráno išli späť a opäť do roboty. Pre chorých, pre núdznych, pre slabých. 

Toto bolo jeho životné poslanie, ktoré žil do posledného dňa, keď ešte ráno stihol ísť ošetriť putujúcich Sýrčanov v Kútoch. Keď v ten deň po ošetrení posledných pacientov bolo oficiálne ukončené fungovanie stanového tábora pre utečencov, vyhlásil: Misia je ukončená, je čas začať novú misiu."

"Mnohých z vás učil ako pedagóg a v emailoch sa rád podpisoval ako "tučný profesor". Pre nás bol otec ten najlepší profesor božských cností: viery, nádeje a lásky. Ak by v nebi bola univerzita, z týchto cností by si poľahky spravil habilitáciu, profesúru aj veľký doktorát. Aj keď jemu na tituloch nikdy nezáležalo. Neochvejnú vieru v Boha, o ktorej hrdinsky vydával svedectvo aj počas komunizmu, žil vždy a všade. Každá cesta na spoločný výlet, či rodinnú dovolenku začínala v aute modlitbou svätého ruženca. Aj keď sa nám niekedy ako násťročným niekedy nechcelo. Náš deň sa vždy končil spoločnou modlitbou, ktorá bola zároveň vyjadrením neskutočnej nádeje. Nádeje, že sa skončia utrpenia a vojny. Prosil za obrátenie Číny, skončenie hladomorov, či za bezdomovcov aby v zime na uliciach nezamrzli. Prosil za skončenie všetkých konfliktov vo svete. V ére ešte bez sociálnych sietí sme mali ako deti preto presný prehľad, v ktorých regiónoch prebieha občianska vojna, nepokoje, či hladomor. Ako to robí Svätý Otec pri modlitbe Urbi et Orbi, pri pozeraní ktorej sa u nás doma vždy zastavil na pol hodinu život a aj mamin vynikajúci vývar musel jednoducho na sporáku počkať. Modlitbu však nasledovali aj činy. Činy lásky k blížnym, služby tým, čo to potrebujú, chorým, chudobným, hladujúcim, či ľuďom bez domova."

Ako zamestnal rómsku sirotu, čítajte na nasledujúcej strane.

"Na veciach, za ktoré sa večer modlil, od rána už pracoval. Pomáhal každému bez ohľadu na náboženstvo, rasu, politické presvedčenie a k tomu viedol aj nás, jeho deti. Lebo každý človek má v Božích očiach rovnakú hodnotu - kambodžské HIV pozitívne deti na fotke nad jeho stolom, ktoré často nazýval jeho deťmi, či Julo, sirota rómskeho pôvodu z nášho kostola, ktorému dal zamestnanie, hoci by podľa príručiek personalistov neprešiel ani prvým kolom pracovných pohovorov."

"Keď sme boli malí, náš dedo, čiže otcov otec, nám cez letné prázdniny chodil dávať hodiny náboženstva. Neoceňovali sme síce ten skorý ranný čas, ale okrem iného nás naspamäť naučil hlavné prikázanie lásky: Milovať budeš pána svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a blížneho svojho ako seba samého. Náš tata toto prikázanie lásky žil každý deň ale keďže mal v sebe štipku rebela a huncúta, tak si tú druhú časť trošku upravil na "blížneho svojho viac ako seba samého".

"Toto bol tata. V tomto žil kresťanstvo, týmto spôsobom sprostredkovával kresťanskú lásku. A v ruke, v aute, alebo vo vrecku vesty mal vždy ruženec, ktorý sa v tichosti modlil, dokonca aj vtedy, keď sa s vami rozprával. Tata vždy, keď sa s niekým na niečom dohodol, povedal na konci "in šalllah", "ak boh dá". Bol realista a vedel, že život na zemi je časovo obmedzený. Fascinovalo nás, s akým pokojom hovoril o téme smrti."

Skrze svoju prácu sa s ňou stretával často ale nám vždy pripomínal, že smrťou sa začína večný život a tu na zemi sme len dočasne. Preto aj dnes nechceme viac hovoriť o jeho smrti ale o jeho odchode do večnej blaženosti. To bol jeho obľúbený výraz pre pomenovanie neba."

"Máte ešte sen, ktorý by ste si rád splnili? Tak znela jedna otázka v jednom z nedávnych knižných rozhovorov s ním. "Chcem už len spokojne odísť do večnosti čím skôr," to bola jeho odpoveď. Hoci jeho odchod je pre nás nesmierne bolestivý, milostivý Boh mu doprial krásny a v mnohom symbolický prechod do večnosti - doma vo svojej pracovni, pod obrazom božieho milosrdenstva, ktorého bol veľkým ctiteľom. Otec odišiel do neba 20. decembra, len deň po výročí odchodu do večnosti jeho otca. 20. december je zároveň Medzinárodný deň ľudskej solidarity. Je to posledný jesenný deň. S prichádzajúcou zimou už rybníky zamŕzajú, a preto ďalšiu rybačku absolvuje v pomyslených nebeských rybníkoch, bez telefonického signálu a s ružencom v ruke. Tak ako to mal vždy rád." ​​​​​​​

"Starý otec, teda otcov otec reflektujúc na svoj pobyt v komunistickom väzení v 50-tych rokoch pre svoju vieru an sklonku svojho života často opakoval slová, ktoré sme dnes počuli: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán. My sme si istí, že s tým pomyselným vencom na krku, v záchranárskej veste, s fonendoskopom, a udicou sa už prechádza v rajskej záhrade a zapisuje si do svojho legendárneho diára miniatúrnym písmom ďalšie úlohy."

Čo naučil dcéru v desiatich rokoch, čítajte na nasledujúcej strane.

"Ja si budem tatu pamätať ako toto všetko a ešte oveľa viac. Dúfam, že nikdy nezabudnem, ako robil rukami ráčiky, keď nás naháňal, ako ma naučil na futbale hlavičkovať a odtláčať protihráčov zadkom. Ako sme mu sedeli na chrbte a on nás nosil po byte štvornožky ako kôň. Ako mi vždy, keď ma stretol, dal pusu na obe líca. Ako neznášal horúčavy a ako rád plával. Ako si vymýšľal talianske a maďarské frázy. Ako ma učil triediť francúzske vína do regiónov, keď som mala desať rokov. Čo viem, že nikdy nezabudnem, je, že nás ľúbil, a my sme ľúbili jeho. A tiež, že ak neviem, akú chuť cítim v pohári červeného, sú to zaručene višne v horkej čokoláde a spotené konské sedlo."

"Ďakujeme Bohu za jeho život medzi nami. Ďakujeme Bohu, že bol naším tatom, a my jeho Miškom, Monuškou, Lucinkou prasatenkom a Dominikou. Ďakujeme za vieru, ktorú nám sprostredkoval, za príklad, ktorý nám bol. Budeme sa usilovať, aby jeho príklad jeho posolstvo a jeho láska boli naďalej súčasťou našich životov aj keď on sám je už pred Božou tvárou. Veríme, že sa tam s ním po smrti stretneme a budeme oslavovať dobrého Boha. Ako náš tata rád hovoril: In šallah . Ak Boh dá. Alebo... ako by sa podpísal v esemeske: "t t t t pzk".

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/celebrity/styri-deti-profesora-krcmeryho-62-odhalili-kus-sukromia-aky-bol-nas-tata">FOTOGRAFIE Z POSLEDNEJ ROZLÚČKY NÁJDETE VO FOTOGALÉRII.</a>