Liv Bielovič je nielen krásna, ale aj talentovaná herečka a postupne to začínajú zisťovať i slovenskí diváci. Je obľúbená najmä v zahraničí, vďaka role v seriáli Druhá šanca však dostala šancu ukázať sa aj na domácej pôde a zdá sa, že to vzala smrteľne vážne. Rovnako vážne berie svoj i život. Aspoň od momentu, ktorý jej ho navždy zmenil.

V seriáli hráte ženu, ktorá v živote prešla mnohými skúškami a tie ju zocelili. Považujete sa vy sama za silnú ženu?

Snažím sa ňou byť, lebo ma to život naučil. Silnú ženu z vás spravia životné skúsenosti. Ja už mám dieťa a mám za sebou rôzne divoké i krízové etapy, asi ako každá žena v mojom veku.

Čo bolo pre vás najzásadnejšie?

Hoci je na Wikipédii stále napísané, že som vydatá, v skutočnosti som už päť rokov rozvedená. Práve rozvod bol pre mňa zásadným momentom. Aj preto by som túto nepravdivú informáciu rada uviedla na pravú mieru, lebo je to pre mňa uzavretá kapitola.

Rozvod je náročný pre oboch partnerov, ale vy pôsobíte, akoby ste ho v konečnom dôsledku brali pozitívne. Prečo?

Pretože ma to posunulo ďalej. Dovolím si povedať, že po rozvode som konečne začala žiť podľa svojich predstáv. Bol to prelomový moment, v ktorom som si uvedomila, že sa potrebujem viac venovať sama sebe a myslieť na seba.

Myslieť aj na seba ste sa naučili až po rozvode?

Keď máte rodinu, dennodenne žijete v rutinnom kolobehu a zabúdate na svoje potreby, sny a túžby. Veľa žien žije presne takto. Sú nenaplnené, nešťastné a smutné, potom z toho ochorejú a zomrú. Aj mnohé slovenské ženy žijú takýto život, lebo ich to niekto naučil v detstve. Niekto im ukázal, že to tak má byť, že to je prirodzené. Prirodzené to bolo aj pre mňa a vždy som len čakala na to, čo bude. Dnes viem, že to bolo preto, že som podvedome chcela zmenu. Uvedomila som si to, až keď sa to začalo prejavovať na mojom fyzickom zdraví. Moje telo mi jasne naznačovalo, aby som sa posunula. Uvedomila som si to až na hrane medzi životom a smrťou.

Zubami-nechtami som sa snažila nasilu udržať rodinu pokope a ignorovala som všetky výstražné výkričníky. Nepočúvala som podvedomie, ktoré mi hovorilo: „Ukonči to, zmeň to, choď od toho, lebo to nedopadne dobre.“ A tak som v istom momente skončila v nemocnici, kde som bojovala o holý život. Našťastie som sa z toho rýchlo dostala, no odchádzala som odtiaľ ako iný človek. Pamätám si, ako mi v hlave zneli otázky. „Čo ešte potrebuješ, aby sa stalo? Aby si zomrela? Čo potom tvoje dieťa, tvoja rodina, mama, sestra? Už tu pre nich nebudeš. Verím, že mnoho žien zabúda na to, že ak tu chcú byť pre svoju rodinu, potrebujú byť najprv samy v pohode. Namiesto toho, aby sa najprv postarali o seba, radšej obetujú prvé posledné pre chlapa a zostávajú vo vzťahoch, ktoré nie sú v poriadku. No keď sa ocitnete medzi životom a smrťou, donúti vás to prehodnotiť priority a urobiť zmeny, ktoré ste sa dovtedy báli urobiť.

Čo ste zmenili ako prvé?

Začala som sa učiť, ako mať rada samu seba. Žiaľ, nikto vám na to nedá návod a ani ja som netušila, ako začať. Preto som začala hľadať svoje odpovede na otázky, ktoré má trápili najviac. Vždy som si rada čítala a počúvala muziku a jedného dňa som si uvedomila, že keď sa započúvam do dobrej muziky a poriadne sa uvoľním, začnú mi odpovede na niektoré otázky, ktoré som si položila mesiace či roky predtým, prichádzať úplne prirodzene. Liečbou bola pre mňa muzika, knihy a štúdium, ktoré mi otvorilo nové obzory.

Takže vám najviac pomáhalo to, že ste na sebe začali pracovať?

Áno, presne tak. Začala som robiť to, čo som v sebe celý čas potlačovala. Pre niektorých ľudí je rodina poháňačom, ktorý ich neustále posúva dopredu, pre mňa to bolo opačne. Ja som dávala, dávala a dávala, no naspäť sa mi nič nevracalo. Svoju energiu som sa preto rozhodla investovať do seba – začala som maľovať, cvičiť jogu, behávať, lebo som si tým vyčistila hlavu. Vtedy sa neviete sústrediť na nič len na svoj dych, lebo ak to nerobíte, začne vás pichať v boku. (Smiech.)

Je to ozaj také jednoduché?

Keď sa sústredíte na svoje dýchanie, naplno si uvedomíte prítomný moment. Ste zrazu len tu a teraz. Presne to som potrebovala. Neriešiť, čo bolo v minulosti, ani to, čo bude v budúcnosti. Keď si to človek takto uvedomí, je mu dobre, ale keď začne riešiť všetko, čo ho trápilo, čo ho ešte len bude trápiť, je to recept na nešťastie. Sú to len nepodstatné veci, ktoré vás dávajú psychicky dole a odvádzajú vás od prítomného okamihu, na ktorom nie je absolútne nič zlé. Veľmi mi pomohla aj práca. Keď pracujem, hoci aj veľa, som šťastná.

Radosť vám robí aj dcéra Rebeka, aký máte vzťah?

V auguste bude mať pätnásť, takže je to vlastne samostatná jednotka. Mala som ju pomerne mladá, ale vôbec to neľutujem, tak som to chcela. Teraz mám už odrastené dieťa, nemusím sa naháňať a môžem sa naplno venovať práci.

Ste si podobné? Máte niečo spoločné?

Becky je rovnako dobrodružný typ ako ja. Lyžuje, zvykneme spolu hrávať tenis, začala aj s volejbalom. Kovid nám trošku skomplikoval krúžky, ale má rada šport a chce vyskúšať rôzne veci.

Ako sa vám podarilo skĺbiť prácu začínajúcej herečky a materstvo?

Rebeku som nosila na natáčania, myslím, že už od troch mesiacov, lebo som ju dojčila. Neskutočnou pomocou mi vtedy bola mamina, ktorá chodievala so mnou. Sama by som to určite nezvládla. Mama malú kočíkovala, a keď sa zobudila, zaznelo: „Pauza, dojčíme.“ Vzala som ju do karavanu, nadojčila a išli sme ďalej. Bolo to dosť náročné a zrejme by som si to už nezopakovala, ale zvládla som to.

Po rozvode sa z vás stala single mama. Ako vnímate postavenie slobodných mám na Slovensku?

Mrzí ma, v akej pozícii sa nachádzajú slobodné matky na Slovensku. Podľa mňa majú menšie možnosti sebarealizácie v práci. Napríklad aj preto, že slobodná mama si nemôže dovoliť „vyskakovať“, teda vypýtať si vyšší plat alebo vyšší honorár. Práve naopak, hoci musí živiť dieťa, zarába menej ako jej slobodný bezdetný kolega. Pre mňa je to absurdné. Je žena menejcenná, dehonestovaná alebo degradovaná tým, že sa jej rozpadla rodina? Jednoznačne nie, napriek tomu sa k nej ľudia často tak správajú.