Jedna z najznámejších violončelistiek na Slovensku je slnečný človek. Úsmevom, vyžarovaním, zmýšľaním aj láskou k letu. Nezameniteľná hudobníčka z Cigánskych Diablov v otvorenom rozhovore prezradila okrem iného aj to, ako sa vysporiadala so zamračenými dňami.
Sú ľudia, pre ktorých je skôr zima čas, ktorý si vedia užiť. Vy by ste mali zrejme rada leto po celý rok...
Leto je pre mňa relax. Naberám silu na celý ďalší rok, život ma vtedy mimoriadne baví. Napríklad aj preto, že milujem letné šaty (úsmev). Každú voľnú chvíľku trávim niekde na slnku, či už u nás doma na terase, na kúpalisku alebo pri mori. Aj keď sme boli v júni v Abú Dhabí predstaviť hudobno-tanečnú feériu Cigáni idú do neba, ktorú režíroval Ján Ďurovčík, našli sme si čas na oddych na nádhernej pláži. Silné emócie z ovácií z vypredaného tamojšieho divadla sa tak ešte umocnili. Nedávno sme boli v Turecku, veľká partia, asi dvadsať ľudí, a bol s nami aj môj ročný synovec Noelko. Všetci ho milujeme, je to malý dovolenkár, všetci sme ho opatrovali... My skrátka vždy chodíme vo veľkom počte.
Žijete doslova komunitným spôsobom života. Máte chvíle, keď sa chcete zavrieť a byť len sama so sebou?
Áno, ale nevydržím to dlho. Keď mám z času na čas také pohnútky, stačí mi urobiť si jeden domáci pyžamový deň iba s Ernestom a Vanesskou. Potom mi už začnú chýbať tie naše davové kávičky. To nás baví.
Spomenuli ste, že vás baví nakupovanie letných šiat. Ste typ, ktorý ide na dovolenku s prázdnym kufrom, aby sa do neho zmestili nové veci?
Nie, keď niekam cestujem, obchody ma nezaujímajú, nechodím po obchodných centrách. Zvyčajne keď chlapci z kapely idú na nákupy, my si s Ernestom sadíme na káve. Šaty rada nakupujem doma, mám už svoje obchody s módou na bežné nosenie, ktorá sa mi páči, a kde ma už poznajú. Keď niečo potrebujem, idem tam cielene, nestrácam čas... No a po večerné róby alebo šaty na koncerty si chodím už roky k Janke Pištejovej.
FOTO HUDOBNÍČKY Z DUBAJA JE VO FOTOGALÉRII.
Sú muži, ktorí sprevádzajú partnerky trpezlivo po obchodoch. Váš manžel určite oceňuje, že radšej kávičkujete, ste na jednej vlne. Pamätáte si na deň, ktorý rozhodol, že budete spolu?
Na konzervatóriu sme sa prvé tri roky obchádzali. Chodili sme spolu na ruštinu do jednej triedy, hoci som bola o ročník nižšie. Záujemcov o tento jazyk bolo totiž málo, preto spojili starších aj mladších. Všetci sa dali skôr na nemčinu a angličtinu, ktorá nám však nešla. Raz, keď nám odpadla hodina ruštiny, sme sa s Ernestom ocitli na káve a odvtedy sme spolu.
Pracovať so životným partnerom môže byť pre niekoho nepredstaviteľné. Povedali ste si niekedy, že by ste radšej hrali sama?
U nás je super to, že akonáhle vyjdeme s Ernestom z bytu a nasadneme do auta, sú z nás kolegovia. Aj keď som nahnevaná, napríklad preto, že som sa kvôli jeho neporiadnosti nestihla doma poriadne pripraviť, naše súkromné škriepky do práce nenosíme. Funguje to aj opačne. Keď sa pohádame kvôli práci, nedonesieme si to domov.
V čom spočíva hádka muzikantov?
Keď napríklad príde nová skladba, každý môže mať inú predstavu o tom, ako zahrať tú či onú pasáž. Doťahujeme sa. Rozhodnúť však musí len jeden a od toho je tam kapelník.
