Napísali o vás, že máte zlato v hrdle... Prečo ste to zlato nevytiahli už skôr? Prečo ste ho tam tak dlho schovávali? Tým, že som od malička hrala na violončele, musím sa priznať, že mi nikdy nenepadlo spievať. Úplne mi stačilo prezentovať sa ako hráčka. Samozrejme, že doma som si pospevovala, takže o tom mojom zlate v hrdle vedel môj manžel a možno najbližšia rodina. Raz sme to vyskúšali v štúdiu a veľmi sa mi to zapáčilo.

Pre Cigánov je spev veľmi typický, patrí k vám v umení aj v reálnom živote. Máte pocit, že teraz, keď aj spievate, je to kompletné, že všetky vaše emócie už môžu vyjsť von naplno? Áno, ide to akoby zo mňa. Spontánne, živelne, ako úplný opak hry na violončele. To bo la vždy drina, etudy, všetko presne nalinkované.

Pôsobíte ako veľmi temperamentná, ohnivá žena, máte to dokonca aj ako Škorpión v znamení. Máte šancu aj v súkromí pustiť zo seba svoj temperament, prejaviť sa? Určite, i keď aj ja mám občas rada pokoj. Ale väčšinou vyhľadávam spoločnosť, mám rada ľudí, kde to žije, kde sa tancuje, kde hrá hudba. To znamenie ma asi aj dobre vystihuje.

Ste výbušná? Mám na mysli Silviu v súkromí... Dokáže vás niečo vytočiť tak, že tresnete dverami? Áno, svoje o tom by vedela povedať moja dcéra. A môj manžel Ernest. Obaja aj s manželom sú oproti mne veľkí neporiadnici. Viem, že ich neprerobím, ale občas, keď si doma poupratujem a oni potom narobia neporiadok, vtedy urobím krik. Obaja si na to už zvykli, takže moje výbuchy nemajú vôbec žiadny význam. Mne sa akurát na chvíľu uľaví. Povedia mi, prepáč, mňa to prejde, oni v tom pokračujú ďalej a ja chodím a zbieram po nich naďalej (smiech).

Ako dvanásťročné dieťa ste prišli o otca, ako veľmi mladá žena o mamu. Koľko trvalo, kým to prebolelo? Tak to je niečo, čo neprebolí nikdy. Pretože, až keď človek stratí rodičov, až potom si uvedomí, ako veľmi sú v jeho živote dôležití. Stále, aj vtedy, keď tu už nie sú. Najviac mi chýbajú, keď sa mi darí. Aj keď by si človek paradoxne myslel, že to bude naopak, že budú chýbať, keď je zle. Ale opak je pravdou, veľmi stále bolí, že s nimi nemôžem zdieľať svoje šťastie, úspechy, že nevidia Vanesku. Človek si povie, že o všetkom vedia, že sú tu stále s nami. Ale nie sú...

Ako si spomínate na svojho otca? Mali sme veľmi krásny vzťah. Bol muzikant, veľmi hravý človek, pre nás deti úžasný vzor a kamarát. A autorita.

Dokázal vám potom niekto nahradiť taký ten mužský vzor? Dá sa povedať, že nikto. Mama sa síce snažila suplovať aj otca, my sme sa na ňu veľmi upli. Ja som potom našla kamaráta, priateľa a asi aj toho otca vo svojom manželovi. On bol ten, čo sa začal o mňa starať, báť, všetko so mnou prežíval. Stál pri mne, keď ochorela aj mama. Bolo to veľmi zlé, ťažké obdobie, keď sme vedeli, že je koniec. Dúfam, že podobné časy ma už nikdy nestretnú.

Máte priateľky? Raz ste spomínali, že nepestujete babské kamarátstva. Nechýba vám ženská blízka duša? Predsa len, mužom niektoré veci nehovoríme… Moja sestra mi je veľmi blízka a aj moja dcéra. S ňou riešim všetky babské veci a potom si super rozumiem s manželkami spoluhráčov. Možno sa to niekomu naozaj bude zdať až čudné, že nás tu prezentujem ako jednu veľkú šťastnú rodinu, ale my takí naozaj sme. Inak sa musím priznať, že takú ženskú priateľku nemám. Nemám na to čas.

O cigánskom etniku je známe, že v ňom funguje silný patriarchát. Aj keď väčšinou iba tak naoko. Ako je to u vás? Vy ste krk, čo otáča hlavu? My fungujeme v takej vzácnej zhode. Stále sme spolu, robíme rovnakú prácu. Dá sa povedať, že aj rovnako zarábame, máme rovnaké povinnosti. Manžel ak vie, nemá problém pomôcť aj v domácnosti. Takže rovnoprávnosť.

Máte čas byť sama so sebou? Alebo vyraziť na pár dní na babskú jazdu? Viete čo, nie. Ale ani nemám potrebu. Nikdy mi nenapadlo, keď mám voľno, že tak teraz nechám doma muža aj dcéru a idem preč. Nepoznám Cigánku, ktorá by niečo také robila. Všetky cigánske rodiny sú stále spolu. To neznamená, že to odsudzujem, iba to jednoducho nie je pre mňa. Chcem si užiť každú chvíľu s nimi, možno aj preto, že som tak skoro prišla o rodičov.

A nebojíte sa, že sa manželovi môže niečo stať? Pretože, povedzme to otvorene, má veľmi veľkú nádváhu a to prináša obrovské zdravotné riziká. Neriešite to? Bojím sa o neho. Samozrejme. Snažíme sa to riešiť väčšinou vtedy, keď prídu nejaké zdravotné problémy. Ernest nemá problém schudnúť, problém je, že sa paradoxne potom cíti veľmi zle. Leží, nevládze fungovať. A lekári sú bezmocní, keďže všetko má v poriadku. On sa cíti dobre s touto váhou. Som presvedčená, že keby Boh chcel, aby sme boli všetci chudí, tak by nás tak stvoril. Nie som presvedčená, že pre každého je dobré byť chudý.

Neprekáža vám to ani ako žene? Mne sa takto maximálne páči. Nikdy som nemala rada chudých mužov. Ja s jeho kilami problém nemám.

Pôsobíte veľmi dievčensky, nikto by vám netipoval skutočný vek. Kedysi ste povedali, že „fičíte“ iba na detskom olejčeku. Čas plynie a koža si možno žiada nakŕmiť aj niečím výdatnejším? Ale áno. Stále si to uvedomujem, že už by bolo načase. No vždy, keď si kúpim nejaký zázračný krém, dopadne to rovnako. Vyhádžem sa. A vidíte, olejček funguje.

Priznáte sa k nerestiam? Milujem sladké. Priznávam sa, že ako normálna márnivá žena si nekupujem iba veci, ktoré potrebujem. Milujem topánky, šaty. A drogériu. Všetko. Čistiace potreby, šampóny, úplne celý sortiment. Idem si kúpiť odličovacie tampóny a nechám tam sumu ako pri veľkom nákupe. Ja neviem, ono sa to u nás v dome asi niekam stratí (smiech). Tiež zbožňujem bižutériu. Mne by sa Ernest nezavďačil briliantmi. Pre mňa to nemá väčšiu hodnotu. Okrem toho rada striedam ozdoby a mať doma tridsať diamantových náhrdelníkov je nemysliteľné. Tiež mám slabosť na voňavky. Stále si kupujem nové, pretože ma z každej začne po chvíli bolieť hlava. Z toho je Ernest už chorý a podozrieva ma, že si vymýšľam.

Máte nejaké rodinné rituály? Napríklad pri trávení voľného času... V lete milujeme akvapark, vodu, v zime nás nenájdete na kopci. Aj keď to mnohí odsudzujú, my chodíme do nákupných centier. Ernest pije kávu, my s Vaneskou sa túlame po obchodoch.

Ste poverčivá? K Cigánkam patrí sklenená guľa, karty a mačka na stole. Veríte v osud, veštenie? Mačku nemáme, karty tak na kanastu (smiech). Ale sme poverčiví v tom, že neodmietame ponuky. Každú príležitosť berieme ako dar. Bojíme sa, že ak odmietneme, šťastena sa k nám obráti chrbtom. V praxi to vyzerá tak, že ak nám zavolajú, že máme prísť hrať, zbalíme sa v sekunde. V balení sme naozaj dobrí. Ja ani veľmi neverím na iné povery, ale manžel radšej obíde celé mesto, ak mu prejde cez cestu čierna mačka. Preto ak nejakú zbadám, radšej mu nič nepoviem.

A vyššia moc? Určite, ale myslím si, že je veľa podvodníkov, ktorí sa tvária ako veštci. Ja viem, čo bolo, čo je a čo bude, to ukáže čas. Tiež verím, že ak vám nejaký podvodník vyveští zlé veci, môžete si ich potom privolať tým, ako na to budete stále myslieť.

Už dávnejšie ste hovorili, že by ste prijali ešte jedno dieťa. Väčšinou čím viac to človek odkladá, tým menej sa mu chce ísť do celého toho kolotoča odznova. Ako je to u vás? Presne takto. Nabehli sme na systém, kedy zvládame rodinu, prácu a malé bábätko by úplne narušilo celý náš systém. Momentálne sme veľmi vyťažení ako kapela, neustále cestujeme po svete, neviem si predstaviť, že by som na dlhší čas vypadla. Dieťatko je veľká zmena.

Neuvažovali ste o adopcii? Detské domovy sú plné šikovných cigánskych detí. Čo takto dať jednému domov? Uvažovali sme, pretože kolega z kapely si zobral z detského domova dve deti a dal im domov. Ibaže to máte úplne jedno, či vlastné, alebo z domova, rovnako by nám to narušilo celé fungovanie. Kolegova manželka sa stará o deti, my s Ernestom hráme obaja. A vždy naraz, v rovnakom čase aj na rovnakom mieste.

Viete si predstaviť, že by vaša dcéra o pár rokov priviedla domov modrookého blondiaka? Nemala by som problém. Každý, koho si Vaneska vyberie, bude vítaný. Aj keď ja mám pocit, že naša kultúra a mentalita je naozaj iná. Sme veľmi silne rodinne založení, stále držíme spolu. Nestane sa, že keď sa dostane Cigán do nemocnice, nikto za ním nepríde.

Takže chalan z rozvedenej rodiny nemá šancu? To si nemyslím, že to je v tom. Je to vo výchove. Citovej náklonnosti. Aj deti z kompletných rodín môžu mať pomýlené hodnoty. Naša Vaneska je veľmi objímané a bozkávané dieťa. Stále ju s manželom „obťažujeme“. (smiech) Veľmi tú - žim, aby jej dokázal neskôr jej muž dávať lásku a veľa pohladení. Ale pokiaľ to nedostal doma, asi to nebude vedieť ani dať. Je to o schopnosti dávať lásku. Ja jej mám veľa, a tak je prirodzené, že to isté si želám aj pre svoju dcéru.

Silvia Šarköziová: Cigánska diablica s anjelom v tele

Výber pre vás